Etymologický slovník – písmeno H

cit. (od 18. stor.) • Zvukomalebné.

subšt. „bárskoľko, veľa“ (od 20. stor.) • Asi podľa čes. habadej, ktoré vzniklo zo spojenia hanba dieti „hanba povedať“ (od stčes. dieti, čes. diti „riecť, vravieť“) – k významu porov. východočes. má toho až hanba mluvit.

(na západnom Slovensku) potomok nemeckých prisťahovalcov zaoberajúcich sa džbankárstvom“, staršie „novokrstenec, anabaptista“ (od *17. stor.) • Nie celkom jasné. Vysvetľovalo sa ako prevzatie z nem. dial. Habaner (jnen., rak. nem. Hafiier) „hrnčiar“, odvodzovaného od nárečovej formy zodpovedajúcej jnem., rak. nem. Hafen „hrniec“ (názov by súvisel s charakteristickým zamestnaním týchto kolonistov, porov. h-ska keramika); podľa iného výkladu je však nem. dial. Habaner prevzaté zo slk. habán, ktoré malo vzniknúť zo spojení typu habánsky dvor, utvorených na základe staršieho nem. Haus-haben „hospodárstvo, usadlosť (novokrstencov)“ – podľa spoločného vlastníctva u novokrstencov.

„kubánsky tanec“ (od 20. stor.) • Zo špan. (danza) habanéra, doslova „havanský tanec“, od špan. La Habana „Havana“ (hlavné mesto Kuby), habanero „havanský“.

„vareška na roztrepávanie“ (od 18. stor.) • Od maď. habar „trepať, miešať, šľahať“, súvisiaceho s maď. hab „pena“.

expr. „brať, schytávať“ (od 18. stor.) • Psl. *gabati; súvisí s lat. habēre „držať, mať“, stír. gaibid „berie, chytá“, nem. geben „dávať“, lit. gabénti „pohybovať niečím“ a i. – všetko od ide. *ghabh- „chytať, brať“. Pozri aj ↗ ogabať.

„udeliť docentúru“, habilitovať sa „získať docentúru“ (od 20. stor.) • Zo strlat. habilitare „urobiť schopným“, od lat. habilis „vhodný, pohodlný; schopný, súci“, doslova asi „ktorý sa dá dobre držať“, od lat. habēre „držať, mať“ – súčasný význam vznikol v akademickom prostredí (schopnosť či oprávnenie vyučovať na vysokej škole). Pozri aj ↗ rehabilitovať.

„rehoľnícke oblečenie“ (od 17. stor.) • Z cirk. lat. habitus, ktorého východiskom je lat. habitus „držanie tela, vzhľad; šaty, odev“, od lat. habēre, habitum „držať, mať“.

expr. „hmatať; tápať; zmätene, nesúvislo hovoriť“, staršie „neisto kráčať“ (od 18. stor.) • Azda zvukomalebného pôvodu, porov. i hláskovo blízke ↗ hapať.

hovor. expr. „šaty, šatstvo“ (od 19. stor.) • Pôvodne tvar mn. č. od staršieho ↗ hába „handra; šata“ (od 18. stor.) – východiskom výrazu je tur. abā „hrubá vlnená látka“, v konečnom dôsledku prevzaté z arab. ʿabā „plášť vrchného odevu“.

„farma v Južnej al. Strednej Amerike“ (od 20. stor.) • Zo špan. hacienda „gazdovstvo, ranč, farma; majetok“, ktorého východiskom je lat. facienda mn., pôvodne „veci, ktoré treba urobiť“ (tvar gerundíva od lat. facere „robiť“) – odtiaľ aj „povinnosti, práca“ → „(prácou získaný) majetok, pozemok, usadlosť“.

„počítačový pirát“ • Z angl. hacker (doložené od r. 1983); význam „kto neoprávnene vstupuje do komunikačných sietí ap.“ vznikol na základe staršieho „kto pracuje ako najímaný pracovník pri tvorbe počítačového softvéru; kto má záľubu v programovaní“. Angl. hacker v uvedenom význame vzniklo na základe staršieho hack (writer) „človek najímaný na písanie textov“, od angl. hack „najímaný kôň“, ktoré sa vysvetľuje ako skrátenie angl. hackney, pôvodne „kôň z Hackney“, podľa obce v grófstve Middlesex.

„malý hák, oblúčik, zakrivený predmet“; prenesene aj „problém, ťažkosť“ (od 19. stor.) • Utvorené zo základu ↗hák a prípony -ik, vyjadrujúcej zdrobneninu. Prenesený význam „ťažkosť, problém“ vznikol z obrazného použitia – niečo, čo „zachytí“, „zabrzdí“. Pozri aj ↗háknuť sa.

(od 16. stor.) • Psl. *gadati, bez jednoznačného výkladu. Porovnáva sa so stind. gādati „hovorí“, nôr. kvata, nem. dial. kwätern „tárať“ a i. – všetko od ide. *gʰed-, čo je asi variant ide. *gʰet- „hovoriť“ (porov. arm. kočem „volám“, gót. qipan, stsev. kveda, sthnem. quedan „hovoriť“, azda i stsl. gatali (гaдaти) „hádať“). Iný výklad zbližuje psl. *gadati s psl. *goditi (↗ hodiť), čo predpokladá významový vývin „hodiť (niečo niekam, do cieľa)“ → „trafiť“ → „uhádnuť“ (porov. i slk. utrafiť hovor. „uhádnuť“). Ďalšou možnosťou je odvodzovanie od ide. *gʰed- „chytiť, uchopiť“ (porov. gr. chandanô (χανδάνω) „pojímam, obsahujem“, alb. gjej „nachádzam“, lat. prehendere „uchopiť“, stsev. geta „dosiahnuť; domnievať sa“, angl. to guess „hádať“ a i.), t. j. z významového hľadiska „uchopiť (mysľou)“ → „uhádnuť“. Z odvodenín: hádanka; hádam „azda, vari, asi, možno“ (pôvodne tvar 1. os. prít. času, na časticu pokleslo v prípadoch typu to je, hádam, pravda „to je, hovorím [domnievam sa ap.], pravda“ → to je hádam [= azda] pravda); uhádnuť; odhadnúť, od toho odhad; podobne dohad (od staršieho do-hádať sa „uhádnuť, domyslieť si“), záhada (od staršieho za-hádať „položiť otázku, dať hádanku na uhádnutie“) a i. Pozri aj ↗ haniť, ↗ -hodnúť.

(od 16. stor.) • Od ↗ hádať vo význame „hovoriť“; odtiaľ azda aj „hovoriť, prejavovať svoj názor, hádať sa“. Z odvodenín: hádka.

,hadiť sa t1 had‘

hádať sa

↗ hodiť

cit. (od 18. stor.), hach cit. (od 19. stor.) • Zvukomalebné,

cit. (od 17. stor.) • Zvukomalebné. Pozri aj ↗ hajať.

„menší les“ (od *11. stor.) • Psl. *gajь – azda odvodenina od psl. *gajiti (↗ hájiť) s pôvodným významom typu „chránený les, kam nemožno vstupovať“; menej pravdepodobné sa zdá usúvzťažňovanie s psl. *gojь (↗ hojný) a predpoklad východiskového významu „hojný (t. j. hustý) porast, les“. Z odvodenín: hájnik, hájovňa a i.

det. fam. „spať, spinkať“ (od 19. stor.) • Azda od citoslovca ↗ haj, sprevádzajúceho aj kolísanie pri uspávaní detí; porov. ↗ hojdať, dial. i hajdať, id.

cit. (od 19. stor.) • Z tur. haydi! „do toho! vpred!“. Pozri aj ↗ prehajdákať.

hist. „(v Uhorsku) ozbrojený strážnik, dráb; žoldnier“ (od 16. stor.) • Pôvodne hajdúk (tak ešte dial.), prevzaté z maď. hajdúk, čo je tvar nm. č. od maď. hajdú, ktoré azda vzniklo na základe maď. hajtó „poháňač dobytka“, od maď. hajt „hnať“.

„chrániť, brániť“ (od 15. stor.) • Psl. *gajiti (*gvôi-), pôvodne asi kauzatívum od psl. *žiti (*g-ei-; ↗ žiť) – t. j. z významového hľadiska „spôsobovať, aby niečo žilo“, odtiaľ „starať sa o niečo, dozerať na niečo“ → „chrániť, brániť“. Z odvodenín: obhájiť (od toho obhajca, obhajoba), zahájiť¹ zastar. „zahradiť, zatarasiť“ (pôvodne zrejme „zabrániť vstupu ap.“), nespis. zahájiť² „začať, otvoriť“ (podľa čes. zahájiti, pôvodne asi v spojení z. soud „ohradiť súdne miesto [a tým začať súd]“); rovnakého pôvodu ako zahájiť¹. Pozri aj ↗ háj².

↗ háj²

hist. „vojenský veliteľ, náčelník, vodca“, staršie i hajptman, hauptman a i. (od 15. stor.) • Nem. pôvodu; porov. dnešné nem. Hauptmann, zložené z nem. Haupt „hlava“ a Mann „muž“.

hrub. „záchod“ (od 18. stor.) • Z nem. Häusel, doslova „domček, búdka“ – ide o zdrobneninu od nem. Haus „dom“.

(od 17. stor.) • Zo strhnem. häke(n), nem. Haken. Zdrobnenina: háčik (so starším skloňovaním háčika i háčka atď.), od toho háčkovať „zhotovovať zahnutou ihlicou, háč(i)kom“. Pozri aj ↗ haky-baky, ↗ šperhák, ↗ zháčiť sa.

hovor. „chúlostivý“ (od 18. stor.) • Z nem. heikel.

hovor. expr. „ťažko čitateľné písmo, čarbanica; čiary“ (od 18. stor.) • Vysvetľovalo sa ako prevzatie z nem. Hackelpack(el), argot. Hackelbackel vo význame „zmes; zmätok a i.“, čo je prevzatie z jidiš hakol bakol „všetko spolu“, ktorého východiskom je hebr. hakkol bakkol „všetko vo všetkom“, od hebr. hakkol „všetko; celok“. Zdá sa, že výraz sa druhotne zblížil aj s ↗ hák – porov. čes. klikyháky „kľukaté čiary; čmáranice, haky-baky“, doslova „kľuky a háky“.

„väčšia miestnosť“ (od 20. stor.) • Z nem. Halle (germ.).

hovor. expr. „povrchne, nedbanlivo“ (od 20. stor.) • Zrejme zložený výraz, ktorého druhá časť (-bala) je akousi rýmovou „ozvenou“ (porov. slová typu čary-mary ap.) začiatočného hala, nejasného pôvodu – azda zvukomalebné? Porov. i ↗ hatlavý.

hist. „stará zbraň s hrotom a hákom na dlhej rúčke“, staršie i halaparta (od 17. stor.) • Zo staršieho nem. hallaparte (dnešné nem. Hellebarde), čo je obmena strhnem. helmbarte, zloženého zo strhnem. helm (nem. Helm) „porisko“ a barte (nem. Barte) „sekera“ – pôvodný význam bol „bojová sekera s dlhým poriskom“.

„odvaľ“, hovor. „hromada“ (od 17. stor.) • Z nem. Halde „návršie, svah; nasypaná kopa (uhlia)“, čo je odvodenina od výrazu zachovaného v sthnem. háld „šikmý, sklonený“.

„voľný mužský súkenný kabát ako súčasť ľudového oblečenia“ (od 16. stor.) • Pôvodne *halina (porov. staršie halinár „kto vyrába halený“, halinavý „oblečený do haleny“, 18. stor.), druhotne zblížené s ↗ haliť (novšie -ena asi podľa príčastí typu zahalený ap.). Vysvetľovalo sa ako prevzatie od juž. Slovanov – porov. srb., chorv. háljina „odev, dámske šaty“ a i., nie celkom jasného pôvodu. Východisko jsl. výrazov sa hľadalo v tur. halı „koberec“, novšie výklady tu však vidia domáci výraz – od psl. *chala „niečo odtrhnuté ap.“ (porov. ↗ chalan) → „kus odevu“ a i.

(od 16. stor.) • Zo strhnem. Halier (pfenninc) (nem. Heller), doslova ,hallský fenig“ – podľa nem. mesta Schwäbisch Halí (pri Stuttgarte), kde sa táto minca razila od r. 1208. V r. 1892 zavedené v Rakúsko-Uhorsku ako čiastková jednotka korunovej meny, neskôr aj stotina československej a slovenskej koruny.

kniž. „zakrývať“ (od 18. stor.) • Vzniklo asi na základe slovies odhaliť, rozhaliť, v ktorých je zachované staré sloveso *galiti „robiť holým, obnažovať“, odvodzované od psl. *gah- (*gôl-) „holý“, ktoré súvisí s psl. *goh „holý“. Pôvodný význam „obnažovať“ sa najlepšie zachoval v od-haliť „urobiť holým, nepokrytým“, ktoré bolo neskôr pochopené ako „od-kryť“; na jeho základe vzniklo protikladné zahaliť „zakryť“, odtiaľ nakoniec i bezpredponové haliť „kryť, zakrývať, zahaľovať“. Pozri aj ↗haluz; nesúvisí s ↗halena ani so ↗zaháľať.

„okrúhla strieška al. guľa nad štítom domu, na vežičke ap.“, staršie „guľa, guľka“ (od 16. stor.) • Zdrobnenina od *hala, z psl. *gala (*gôl-) „niečo guľaté, okrúhle, oblé“, ktoré súvisí so stind. guli „guľa“, gr. ganglion (γάγγλιον) „opuchlina, uzlina“, lat. galla „guľovitý výrastok“ a i. – všetko od ide. *gel- „vytvárať hrudy, guľovité útvary ap.; niečo zaokrúhlené, guľaté“. Pozri aj ↗haluška, ↗hlúb, ↗hruda, ↗lýtko.

fyz. „svetelný účinok vznikajúci v atmosfére odrazom a lomom svetelných lúčov, viditeľný v podobe dvorca okolo Slnka al. Mesiaca“ (od 20. stor.) • Z lat. halós, čo je prevzatie z gr. halôs (ἅλως) „holohumnica; dvorec (okolo Slnka a Mesiaca)“.

upozornenie oslovenému al. pri telefonovaní, staršie hala (od 17. stor.) • Nem. pôvodu (dnešné nem. hallo), pôvodne tvar imperatívu k sthnem. halôn, holôn (nem. holen) „ísť po niekoho“ – najskôr údajne volanie na prievozníka („poď po mňa!“), neskôr všeobecný signál pri nadväzovaní kontaktu, od konca 19. stor. aj pri telefonickej komunikácii.

„veľmi reaktívne prvky ľahko zlučiteľné s kovmi“ • Názov utvoril v r. 1826 švéd. chemik J. J. Berzelius na základe gr. hals (ἅλς), gen. halos (ἁλός) „soľ“ a ↗-génny, podľa schopnosti týchto prvkov vytvárať soli; podľa toho aj halové prvky.

„klam zmyslov, vidina“ (od 19. stor.) • Z lat. halucinätiô „rojčenie, blúznenie“, od lat. halūcinäri, halūcinätus sum „blúzniť, rojčiť“ – slovo vzniklo asi skrížením gr. alyô (ἀλύω) „som hlboko rozrušený“ a lat. väticinäri „byť vo vytržení, rojčiť; veštiť, prorokovať“, od lat. vätēs „veštec“. Pozri aj ↗haluz.

v názve jedla „varené múčne jedlo v podobe drobných kúskov“ (od 17. stor.) • Zdrobnenina od *halucha, z psl. *galucha (porov. poľ. dial. galuchy mn. „druh zemiakov“ ap.), čo je odvodenina od psl. *gala „niečo guľaté, okrúhle“; ďalej pozri ↗hálka.

(od 15. stor.) • Psl. *galǫzi > (*gôl-). Porovnávalo sa s arm. kolr „vetva“, pričom sa na základe obidvoch výrazov rekonštruoval ide. koreň *gol- „konár, vetva“; iný výklad však odvodzuje psl. *galgǫzb od psl. *gah- „holý“ (ďalej pozri ↗haliť) a predpokladá tu pôvodný význam „holý, neporastený prút“. Haluz slang. „niečo nelogické, nezmyselné ap.“ vzniklo asi žartovnou obmenou z ↗halucinácia.

cit. det. (od 19. stor.) • Zvukomalebné, podľa zvuku pri prehĺtaní potravy. Z odvodenín: hamať, hamkať det. al. expr. „jesť“.

„žŕdka pre sliepky v kuríne“, staršie „žŕdka na povale pod krovom“ (od 18. stor.) • Z nem. Hahnenbalken, doslova „kohútia hrada“ (o hrade, na ktorú si v noci sadá kohút); výraz je zložený z nem. Hahn „kohút“ a Balken „brvno, nosník, hrada“.

„neobalený mletý rezeň v žemli, ochutený prílohami“ (od 20. stor.) • Z angl. hamburger, čo je skrátenie pôvodného Hamburger steak (od r. 1889) „hamburský steak“ – pôvodne išlo azda o špecialitu z nem. prístavu Hamburg (nem. Hamburger Rundstück, doslova „hamburský okrúhly kúsok“), t. j. o prekrojenú žemľu s plátkom hovädziny a teplou omáčkou. V angl. sa výraz ľudovo-etymologicky chápe ako ham-burger, t. j. ako odvodenina od angl. ham „šunka“, v dôsledku čoho vznikajú i formy typu angl. cheeseburger „hamburger so syrom (cheese)“ ap.

„dielňa na spracovanie kovov“, staršie (i hámer) aj „kladivo“ (od *14. stor.) • Prevzaté (s možným vplyvom maď. hámor) zo strhnem. hamer (nem. Hammer), pôvodne asi „kamenný mlat“; vo význame „dielňa na spracovanie kovov“ ako skrátenie nem. Hammerwerk „kováčska dielňa (s bucharmi)“.

„brzdiť“ (od 16. stor.) • Zo strhnem. hamen (nem. hemmen).

staršie i hanoba (od 15. stor.) • Psl. *ganbba, doslova „hanenie“, od psl. *ganiti (↗ haniť). Z odvodenín: ohanbie „oblasť tela s vonkajšími pohlavnými orgánmi“ (doslova „čo je okolo hanby“, od hanba v posunutom význame „za čo sa človek hanbí, čo skrýva“ > dial. „pohlavné orgány“).

↗ hendikep

(od 17. stor.) • Obmena (s druhotným -n-) pôvodného *hadra* (tak dial.; porov. i čes. *hadr*, *hadra* „handra“), prevzatého z nem. *Hader*.

hovor., pejor. „nezrozumiteľná reč“ (od 20. stor.) • Pôvodne „reč slovenských Nemcov“ (tak dial.), od *handrbulec* (staršie *handrburc*; od 19. stor.), čo je prezývka slovenských Nemcov – údajne podľa nem. dial. *Handelburzen* n. m. ako označenia Nemcov z okolia Handlovej. Jazyky iných národov sa často vnímajú ako nezrozumiteľné (porov. i slk. dial. *handrbulec* „nezrozumiteľne hovoriaci človek“, ↗ talian ap.), odtiaľ *handrbulčina* „nezrozumiteľná reč“. Pozri aj ↗ *handrkovať*.

hovor., pejor. „rozprávať cudzím jazykom (obyč. po nemecky) al. nezrozumiteľne“, *handrkovať sa* „rozprávať sa cudzím jazykom al. nezrozumiteľne; dohadovať sa, jednať sa“ (od 18. stor.) • Akiste odvodenina od staršieho *handrovať* „hrešiť, karhať“ (od 16. stor.), ktoré vzniklo obmenou (k druhotnému -n- porov. ↗ *handra* ap.) pôvodného *hadrovať* (porov. staršie *hadrovať sa* „hádať sa“, od 17. stor.), prevzatého z nem. *hadern* „škriepiť sa, vadiť sa, dohadovať sa“, od nem. *Hader* „spor“. Vznik významu „rozprávať (sa) cudzím jazykom ap.“ nie je celkom jasný, azda pod vplyvom ↗ *handrbulčina*.

„budova na úschovu lietadiel“ (od 20. stor.) • Z fr. *hangar*, pôvodne „sklad“, čo je prevzatie z franského *haim-gard* „ohrada okolo domu“, zloženého z *haim* (zodpovedá nem. *Heim* „domov“) a *gard* (porov. nem. *Garten* „záhrada“).

(od 15. stor.) • Psl. *ganiti*. Porovnáva sa s psl. *ganati* (porov. sln. *gánati* „hádať“, chorv. dial. *ganat* „hovoriť“ a i.), ktoré súvisí s *gadati* (↗ *hádať*), pričom významový vývin sa rekonštruuje ako „hovoriť“ > „zle hovoriť na niekoho, haniť“; iný výklad vychádza zo súvislosti s *goniti* (↗ *honiť*), čo predpokladá významový posun typu „naháňať, prenasledovať niekoho“ > „prenasledovať rečami, očierňovať, haniť ap.“. Z odvodenín: *hana* (už psl. *gana*); *hanlivý*; *pohaniť*, od toho *pohana* a i. Pozri aj ↗ *hanba*, ↗ *hanobiť*.

„vyčnievajúci kĺb na prste“ (od 18. stor.) • Z nem. *Hanke* (dnes označenie zadnej časti konského tela, kde sa nachádza aj bedrový a kolenný kĺb).

↗ *haniť*

„hrubo znevažovať, urážať“ (od 19. stor.) • Vzhľadom na význam akiste súvisí s ↗ *haniť*, nie je však celkom jasné zo slovotvorného hľadiska.

det. „spadnúť“ (od 20. stor.) • Z detskej reči, akiste citoslovcového, resp. zvukomalebného pôvodu; porov. ↗ *habkať*, ↗ *hop*.

cit. (od 20. stor.) • Zvukomalebné.

[hepi-] „šťastný koniec (románu, filmu ap.)“ (od 20. stor.) • Angl. pôvodu, od angl. *happy* „šťastný“, čo je odvodenina od angl. *hap* „náhoda (šťastná i nešťastná)“ (zo stsev.), a *end* „koniec“.

hovor., expr. „zle fungovať, zadŕhať sa“ (od 20. stor.) • Z nem. *hapern*, čo je prevzatie zo strhol. *haperen* „koktať, zajakávať sa“ (pôvodne azda „lapať po vzduchu“, zvukomalebného pôvodu); v nem. sa význam zovšeobecnil v smere „zadŕhať sa, viaznuť“.

zastar., hovor., expr. „postoj na vojenský povel: Pozor!“ (od 19. stor.) • Podľa nem. *Hábt-achtstellung* (pís. i *Habt-Acht-Stellung*), čo je zloženina nem. *Stellung* „postavenie, postoj“ (od nem. *stellen* „stavať, postaviť“) a vojenského povelu *habt Acht!* „pozor!“, čo je tvar imperatívu (2. os. pl.) od nem. *Acht haben* „venovať pozornosť, dávať pozor“.

hovor., obyč. pejor. „starý, opotrebovaný, bezcenný predmet“ (od 16. stor.), dial. aj „veľa rozprávajúci, nevážny človek“ • Málo jasné. Začiatočné *hara-* môže súvisieť s ↗ *harkať sa* (porov. i dial. *hardy-burdy* expr. „nedbanlivo, ledabolo; o človeku: nevážny“), môže však byť aj z pôvodného *hala-* (porov. dial. *haľaburda* „haraburda“, od 18. stor.) a súvisieť s ↗ *zaháľať*. Koncové *-burda* patrí azda k ↗ *búriť*, *búrať* (porov. i dial. *burdať* expr. „búrať“), nie je však vylúčené, že tu ide len o expresívne zdvojenie prvej časti výrazu – porov. slová typu ↗ *hala-bala* ap.

„starojaponská obradná samovražda rozrezaním brucha“ (od 20. stor.) • Z ľud. jap. *harakiri* (oficiálne *seppuku*), čo je zloženina na základe jap. *hara* „brucho“ a *kiru* „rezať, rozrezať“.

↗ *horieť*

expr. „krik, vresk, trma-vrma, hurhaj“ (od 19. stor.) • Vzniklo asi čiastočným zdvojením (s obmenou začiatočnej spoluhlásky), zo zvukomalebného koreňa *har-*, zachovaného v ↗ *harkať sa*.

„technické vybavenie počítača“, pôv. pís. *hardware* (od 20. stor.) • Z angl. *hardware*, čo je zloženina angl. *hard* „tvrdý, pevný“ a *ware* „výrobok, tovar“. Slovo pôvodne označovalo drobné kovové predmety, železiarsky tovar ap., použitie v sfére výpočtovej techniky je asi podľa významovo protikladného angl. ↗ *software* (↗ softvér).

„(u moslimov) časť domu vyhradená ženám“, staršie *harim* (od 18. stor.) • Z arab. *harím* „id.“, doslova „miesto, kam je zakázaný vstup“ (od arab. *ḥaruma*, *ḥarima* „byť zakázaný“), odtiaľ „časť domu vyhradená pre ženy“. Súčasné slk. *hárem* (podobne ako nem. *Hárem* a i.) má *e* podľa tur. *hárem*, prevzatého z arab. Pozri aj ↗ *makramé*.

„strunový brnkací hudobný nástroj“ (od *17. stor.) • Z nem. *Harfe*, nejasného pôvodu.

„nasolený sleď“, staršie aj *hering* (od 16. stor.) • Nem. pôvodu (sthnem. *häring*, strhnem. *herinc*, nem. *Hering*), etymologicky nejasný výraz.

zjemn. „hádať sa pre maličkosti, hašteriť sa (dobromyseľne)“, staršie *harkať* „huckať psa“ (od 18. stor.) • Azda už psl. *gan>kati*, od zvukomalebných citosloviec typu *gar!*, *gar-gar!*, ktoré sú doložené v rôznych sl. jazykoch (o vrčaní psa, zvukoch rôznych mechanizmov aj škriepkach). Pozri aj ↗ *haraburda*, ↗ *haravara*, ↗ *harusiť*.

„komická postava starej talianskej komédie, šašo“ (od 18. stor.) • Prevzaté (s možným prostredníctvom nem. *Harlekin*) z fr. *arlequin* (staršie *harlequin*). Výraz vznikol na základe stfr. *maisnie Hellequin* „Hellequinov sprievod“, označujúceho fantastický sprievod prekliatych jazdcov, odsúdených na nekonečné nočné jazdy; neskôr sa chápal ako meno diabla či démona; v 16. stor. bol prevzatý aj do tal. (*arlecchino*) ako názov jednej z postáv v *commedia dell’arte* a spätne prevzatý do fr. — odtiaľ význam „komická postava, šašo“. Meno *Hellequin* je asi germ. pôvodu – azda prevzatie zo stangl. *Her(e)la cyning* „kráľ Her(e)la“, kde *Her(e)la* môže byť z germ. *harila-* „vodca armády“ (údajne aj titul germ. boha Odina).

„bot. Matricaria“ (od 18. stor.) • Zdrobnenina od *harman* (od toho aj dial. *harmán-ok*), asi nem. pôvodu — porov. nem. dial. *Härmansel*, ktoré vzniklo na základe lat. *chamaemélon*; ďalej pozri ↗ *kamilka*.

hovor. expr. „búrlivý zhon, zvada, haravara“ (od 19. stor.) • Maď. pôvodu, podľa tanca zvaného *három a tánc*, od maď. *három* „tri“ a *tánc* „tanec“.

„súlad, súhra, vyváženosť“, staršie aj „porovnanie“ (od 17. stor.) • Z lat. *harmónia*, čo je prevzatie z gr. *harmonía* (ἀρμονία), pôvodne „prispôsobenie, spojenie, usporiadanie ap.“ Pozri aj ↗ *filharmónia*.

„druh hudobného nástroja“ (od 19. stor.) • Názov (pôvodne *Armonica*) utvoril v r. 1762 amer. vynálezca B. Franklin na základe lat. *harmonicus* (> slk. *harmonický*), čo je prevzatie z gr. *harmonikos* (ἁρμονικός), od gr. *harmonía*.

„druh hudobného nástroja“ (od 20. stor.) • Názov (*harmónium*) utvoril v r. 1840 fr. vynálezca A. Debain na základe lat. *harmónia*.

„list papiera istého formátu“, staršie aj *ark* (od 18. stor.) • Z lat. *arcus* „oblúk“ (strlat. i. „hárok papiera“) — papier sa v papierenských dielňach skladal nadvoje do oblúkov, odtiaľ „oblúk (papiera)“ > „hárok“. Pôvodné slk. *ark* (gen. *arka*) si vytvorilo nový tvar nom. sg. na -ok (podľa výrazov typu *člnok*, gen. *člnka* ap.); k novšiemu začiatočnému *h-* porov. prípady typu *Anna*: *Hana*, *árest*: dial. *hárešt* ap.

„kovový oštep na lane používaný na lov morských rýb“ (od 20. stor.) • Z nem. *Harpúne*, čo je prevzatie z hol. *harpoen* – východiskom hol. slova je asi fr. *harpon* „hák“, od fr. *harper* „zachytiť sa na niečom“, pôvodom azda z germ. jazykov.

pejor. „zlostná žena, striga“ (od 19. stor.) • Podľa Harpyí (gr. *Harpyiai* mn. (Ἁρπυῖαι), lat. *Harpyiae*) — v gr. mytológii išlo o démonické bytosti (poločeny-polovtáky), pôvodne bohyne prudkého vetra odnášajúce duše ľudí do podsvetia, neskôr únoskyne ľudí.

„zemiaková baba“ (od 20. stor.) • Azda odvodenina od *hara*, z psl. *gara* (*gôr-*) „čo horí, čo je spálené ap.“ (porov. napr. brús. dial. *háry* mn. (zapu) „vypálené miesto na rašelinisku“ ap.), od psl. *goréti* (↗ horieť) — názov by súvisel so spôsobom prípravy.

expr. „hrešiť“ (od 19. stor.) • Azda od rovnakého (zvukomalebného) koreňa ako ↗ *harkať sa*.

tech. slang, „rúrkové kliešte“ (od 20. stor.) • Nejasné. Odvodzovalo sa od nem. *Haspe* „skoba“ (pozri aj ↗ *haspra*), resp. od jeho odvodeniny *Haspel* „navijak; motovidlo, moták“; iný výklad predpokladá prevzatie z jazyka jidiš (*hasak* „nôž“).

(od 17. stor.) • Psl. *gasiti* (*gôs-*), pôvodne „spôsobovať, aby niečo haslo, zhasínalo“: ide o kauzatívum od nezachovaného psl. *žesti* (*ges-*) „hasnúť“, ktoré súvisí so stind. *jásate* „je vyčerpaný“, toch. A *käs-* „hasnúť, vyhasínať“, gr. *sbennými* (σβέννυμι) „zhasínam“, lit. *gęsti* „zanikať, hasnúť (o ohni, svetle)“ a i. – všetko od ide. *g‘-‘es-*, *zgges-* „hasnúť“. Z odvodenín: *hasnúť*; *uhasiť* ap., k tomu *uhášať* (*-gašati* < *gas-j-*), a i. Pozri aj ↗ *žasnúť*.

„silná závora na dverách“ (od 16. stor.), dial. i *haspa* • Z nem. *Haspe* „skoba; hák na zatváranie dverí“ – východiskom pre vznik formy *haspra* bola asi nejaká odvodenina od uvedeného nem. výrazu. Pozri aj ↗ *hasák*.

expr. „strašiak (na plašenie vtákov)“ (od 19. stor.) • Nie celkom jasné; azda expresívna obmena dial. *hastrman* „vodník“ (i „strašiak na plašenie vtákov“), čo je prevzatie z nem. *Wassermann* „vodník“, doslova „vodný muž“ (zloženina nem. *Wasser* „voda“ a *Mann* „muž“).

kuch. „kašovité mäsovité jedlo“ (od 20. stor.) • Z fr. *haché*. Výraz vznikol na základe spojenia *viande hachée* „mleté mäso“, od fr. *haché* „rozsekaný; mletý“, čo je príčastie od fr. *hacher* „sekať (na drobné kúsky); (o mäse) mlieť“, utvoreného na základe staršieho fr. *déhachier* „rozsekať“, od ↗ *de-* a fr. *hache* „(mäsiarska) sekera“, prevzatého z germ. jazykov.

„narkotická látka z indických konopí“ (od 20. stor.) • Z arab. *hašiš* „tráva, bylina, seno; konope; z nich získavaná omamná látka“.

„čierny aromatický cukrík proti kašľu“ • Podľa čes. autora a interpreta populárnych piesní K. Hašlera (1879 – 1941), podľa ktorého boli nazvané aj cukríky s priaznivým účinkom na hrdlo.

„hádať sa, škriepiť sa (pre bezvýznamné veci)“ (od 19. stor.) • Málo jasné; vysvetľovalo sa ako výraz vzniknutý na základe maď. *házsártos* „hašterivý“, pôvodne „hráč v kocky“ – výraz je odvodený od maď. *házsárt* „hra s kockami“, čo je prevzatie zo strhnem. *hasart*, *haschart*, ktorého východiskom je fr. *hasard* „hra s kockami“ (↗ *hazard*); vznik významu „hašterivý“ môže súvisieť so správaním niektorých hráčov v zápale hry.

(od 14. stor.) • Psl. *gatь*, súvisí so stind. *gātúḥ*, lot. *gäts* „chôdza; cesta“ – všetko od ide. *gē-*, *gem-* „ísť, prichádzať“ (porov. stind. *ji-gā́ti* „ide“, avest. *gāman-* „krok“, lit. *góti* „ísť“ a i.). Význam psl. *gatь* sa vyvíjal v smere „ísť“ → „miesto, kadiaľ sa chodí“ → „vyvýšený násyp, hať“. Z odvodenín: *hatiť* (psl. *gatiti*; pôvodne „prehradzovať haťou“, odtiaľ všeobecne „robiť prekážky, brzdiť, mariť“), *zahatať* (od staršieho *hatať* „hatiť“, z psl. *gatati*). Pozri aj ↗ *gate*, ↗ *hotový*, ↗ *jantár*.

„brblavý“ (od 19. stor.) • Málo jasné; azda zvukomalebného pôvodu – porov. hláskovo blízke ↗ *halabala*.

↗ *hetrik*

cit. (od 18. stor.) • Zvukomalebné. Z odvodenín: *havkať* expr. „brechať, štekať“, od toho *havko*, *havo* det. „pes“.

kniž., hovor. expr. „oblečenie, šaty“, staršie „brnenie“ (od 18. stor.) • Z čes. *háv*. Výraz utvoril v 14. stor. čes. učenec Klaret ako domáci ekvivalent pre lat. *armatúra* „výzbroj“ (↗ *armatúra*) – východiskom pre jeho vznik sa stalo zrejme lat. *aulaeum* „záves, koberec, prikrývka“, prevzaté z gr. *aulaiä* (αὐλαία) „záves“, čo je odvodenina od gr. *aule* (αὐλή) „ohrada, dvor, predsieň“; menej pravdepodobný je predpoklad prevzatia čes. *háv* z nem. *Habe* „majetok“. Význam čes. *háv* sa ďalej posunul v smere „šaty, odev (najmä slávnostné rúcho)“.

„nehoda“ (od 20. stor.) • Z nem. *Havarie*, čo je prevzatie z hol. *averij* (začiatočné *h-* je asi podľa nem. *Hafen* „prístav“), ktoré je prevzaté (fr. prostredníctvom) z tal. *avaria*. Východisko tal. výrazu sa hľadá v arab. *cawäriya* „tovar poškodený morskou vodou“ (od arab. *’awär* „chyba, defekt, nedostatok“), iný výklad uvažuje o prevzatí zo strgr. *avaria* (od ↗ *a-* a gr. *baros* (βάρος) „váha, bremeno, náklad“), označujúceho škody na náklade, ktoré vznikli pri vyhadzovaní časti tovaru do mora s cieľom odľahčiť loď. Výraz pôvodne označoval škody na lodnom náklade, druhotne aj škody na samotnej lodi, resp. na iných dopravných či technických zariadeniach; význam „nehoda“ mohol vzniknúť i na základe *havarovaný* – pôvodne asi „poškodený“, odtiaľ „ktorý utrpel poškodenie, nehodu“.

pejor. „naničhodní ľudia, zberba“, expr. „(drobné) živočíchy“ (od 18. stor.) • Psl. *gavédb*, odvodenina od psl. *gaviti* (*gôu-*) „vzbudzovať odpor, hnus“, ktoré sa usúvzťažňuje s ide. *gvôu-*, *gvú-* „trus, výkaly; niečo odporné“ (porov. stind. *guváti* „vylučuje stolicu“, avest. *gäδom* „špina, blato“, sthnem. *quät*, nem. *Kot* „blato, bahno, výkal“, ↗ *had*, ↗ *hyd*, ↗ *hovno*, ↗ *ohava* a i.).

„baník pracujúci pod zemou“ (od 16. stor.) • Z nem. Hauer, čo je činiteľské meno od nem. hauen „sekať, rúbať“ (súvisí s ↗ kovať); pôvodný význam bol „kto rúbe (v bani)“.

—

„zool. Corvus“ (od *13. stor.) • Psl. *ga-vornъ; zloženina z psl. *vornъ (porov. napr. rus. *vóron* (ворон) „krkavec, havran“ a i.; od rovnakého koreňa ako psl. *vъrna, ↗ vrana*) a *ga-*, ktoré nemá jednoznačný výklad. Vysvetľuje sa ako zvukomalebné citoslovce, znázorňujúce krákanie (porov. i ↗ *gá*) – v takom prípade *ga-vornъ* pôvodne znamenalo „vták robiaci gá“ (porov. nem. dial. *Pu-vogel* „sova“, doslova „vták robiaci *pu*“, od nem. *Vogel* „vták“ a citoslovca *pu-pu*, znázorňujúceho krik sovy). Iný výklad považuje začiatočné *ga-* za znelý variant expresívnej predpony *ka-* (porov. ↗ *kadere* ap.).

„riskantný al. neuvážený čin, postoj“ (od 19. stor.) • Podľa nem. *Hasard*, čo je skrátenie nem. *Hasard-spiel* (porov. slk. *hazardná hra*), prevzatého z fr. *jeu de hasard*, doslova „hra hasard“ – pôvodne išlo o hru s kockami; východiskom fr. *hasard* je arab. *az-zahr* „hracia kocka“. Z odvodenín: *hazardovať*, od toho *hazardér*, a i. Pozri aj ↗ *hašteriť sa*.

pejor. „ťarbavý (a tučný) človek“ (od 19. stor.) • Dial. i „vec neprimerane veľkých rozmerov“; takisto dial. *hebeda* „zbytočná vec“ – nejasné.

„poddajný, pružný, jemný (na hmat)“ (od 20. stor.) • Psl. *gъbьkъ*, od rovnakého koreňa ako psl. *gъbnǫti* (↗ *hnúť*). Pôvodný význam bol „pohyblivý, ohybný“, z toho „uhýbajúci pri dotyku“ → „(na dotyk, hmat) mäkký, jemný“.

subšt. „podpichovať“ (od 20. stor.) • Z nem. *hetzen* „štvať, prenasledovať (zvieratá); štvať, podpichovať (proti niekomu)“.

„učenie pokladajúce pocit slasti za meradlo mravného života“ (od 20. stor.) • Zo záp. jazykov (nem. *Hedonismus*, fr. *hédonisme* ap.); vzniklo v 19. stor. na základe gr. *hēdonē* (ἡδονή) „pôžitok, rozkoš“, od gr. *hēdomai* (ἥδομαι) „radujem sa“.

expr. „triasť, mykať, drgľovať“ (od 18. stor.) • Expresívna obmena *hekať* (od 18. stor.), odvodeného od citoslovca *he!*, sprevádzajúceho prudký pohyb.

„politická nadvláda, vedenie“ (od 19. stor.) • Podľa gr. *hēgemonia* (ἡγεμονία), pôvodne „vedenie; vláda nad niečím; politická prevaha“, od gr. *hēgemōn* (ἡγεμών) „vodca“, odvodeného od gr. *hēgeomai* (ἡγέομαι) „vediem“.

cit. (od 19. stor.) • Zvukomalebné.

(od 16. stor.) • Z hľadiska pôvodu totožné s ↗ *ej* (k začiatočnému *h-* porov. ↗ *hen*, ↗ *het*); druhotne využité aj na vyjadrenie súhlasu.

↗ *hacker*

„plošná jednotka (100 árov)“ (od 19. stor.) • Podľa fr. *hectare* (od r. 1795) – slovo vzniklo počas reformy metrického systému v období Fr. revolúcie na základe ↗ *hekto-* a fr. *are* (↗ *ár*).

lek. „horúčkovitý“, kniž. „vypätý, vystupňovaný; vzrušený“ (od 20. stor.) • Z lek. lat. *hecticus*, čo je prevzatie z gr. *hektikos* (ἐκτικός) „vznikajúci následkom zvyku; (o chorobách) vysiľujúci, zničujúci, suchotinársky“ (porov. aj staršie slk. *hektika* „tuberkulóza, suchoty“, 17. stor.). Výraz je odvodený od gr. *hexis* (ἕξις) „ovládanie niečoho, vlastníctvo; určitý stav (tela i duše); zvyk“, od gr. *echo* (ἔχω) „držím, mám, ovládam“.

„stonásobok základnej jednotky“ (*hektoliter* ap.) • Z fr. *hecto-*, utvoreného na základe gr. *hekaton* (ἑκατόν) „sto“ ako predpona v metrickom systéme, ktorý bol vo Francúzsku zavedený v r. 1795.

„(staro)grécky“ (od 19. stor.) • Od staršieho *Helén* „Grék“ – podľa mýtického Helléna (gr. *Hellēn*, Ἕλλην), syna Deukalióna a Pyrrhy, ktorí po potope založili nové pokolenie ľudí; považovaný aj za praotca Grékov.

„plechový dychový hudobný nástroj“, dial. i *helikón* • Podľa nem. *Helikon* (nástroj skonštruoval v r. 1849 vo Viedni rak. hudobník I. Stowasser) – azda na základe gr. *helix* (ἕλιξ), gen. *helikos* (ἕλικος) „závit, špirála“; pri vzniku označenia nemožno celkom vylúčiť ani asociáciu s názvom horstva *Helikón* (gr. *Helikōn*, Ἑλικών) v Boiótii, v antike považovaného za sídlo Múz.

„vrtuľník“ • Názov (fr. *hélicoptère*) utvoril v r. 1861 fr. konštruktér G. de Ponton d’Amécourt na základe gr. *helix*, gen. *helikos* „závit, špirála“ a *pteron* (πτερόν) „pero; krídlo“.

„teória, podľa ktorej je Slnko stredobodom vesmíru“ (od 20. stor.) • Od gr. *hēlios* (ἥλιος) „slnko“ a lat. *centrum* „stred“ (↗ *centrum*).

„prilba“, staršie helm (od 17. stor.) • Z nem. Helm, novšie helma ž. je asi podľa ↗ prilba.

„náuka o cudzopasných červoch“ (od 20. stor.) • Utvorené na základe gr. helmins (ἐλμίνς), gen. helminthos (ἐλμίνθος) „črevný parazit“ a ↗ -lógia.

miner. „lesklá železná ruda“ (od 20. stor.) • Z lat. haematites, čo je prevzatie z gr. haimatités (lithos) (αἱματίτης λίθος), doslova „(kameň) podobný krvi“ (pomenovanie podľa sfarbenia) – gr. haimatités je odvodené od gr. haima (αἷμα), gen. haimatos (αἵματος) „krv“. – hematológia „lekársky odbor zaoberajúci sa krvou“ (od 20. stor.) • Ako termín modernej medicíny utvorené na základe gr. haima „krv“ a ↗ -lógia.

odb. „pologuľa“, staršie hemisférium (od 18. stor.) • Z lat. hemisphaerium, čo je prevzatie z gr. hémisfairion (ἡμισφαίριον) – výraz je zložený z gr. hemi- (ἡμι-) „pol-“ a sfairion (σφαίριον), čo je zdrobnenina od gr. sfaira (σφαῖρα) „guľa“. Novšie hemisféra má zakončenie podľa ↗ sféra.

biol. „červené krvné farbivo“ (od 20. stor.) • Utvorené na základe gr. haima (αἷμα) „krv“ a lat. glóbus „guľa“ (↗ glóbus).

lek. „chorobne rozšírené žily v oblasti konečníka“ (od 20. stor.) • Z lat. haemorr(h)oidae, čo je prevzatie z gr. haimorrhois (αἱμορροΐς), mn. haimorrhoides (αἱμορροΐδες) „(o žilách) vylučujúci krv“, utvoreného na základe gr. haima „krv“ a rheô (ῥέω) „prúdim, tečiem“.

„hmýriť sa, mrviť sa“ (od 19. stor.) • Pôvodne asi *hemziť sa, hemžím sa ap.; z psl. *gbmižiti (sp), ktoré sa odvodzuje od zvukomalebno-expresívneho koreňa *gom-, *gbm-, zachovaného aj v ↗ hmýriť sa, ↗ hmyz.

hovor. „tamto“ (od 17. stor.) • Z pôvodného heno (tak dial.) < *eno (k začiatočnému h- porov. ↗ hej a i.), ktorého východiskom je psl. *eno – ide o zloženinu ide. častice *e- (porov. gr. kei (κεῖ): e-kei (ἐκεῖ) „tam“, lat. quidem: e-quidem „pravda, pravdaže, zaiste“, ↗ het a i.) a *no (↗ no). Po významovej stránke mohlo byť azda ovplyvnené aj zo strany nem. hin „tam“ (> staršie slk. hin, od 17. stor.), ktoré patrí do rodiny ide. *ko- „tento“; ďalej pozri ↗ dnes.

„nerovnakosť podmienok pri športovom súťažení; nevýhoda vôbec“, pôv. pís. handicap (od 20. stor.) • Z angl. handicap. Slovo málo jasného pôvodu – pôvodne označovalo preteky koní (handicap race), kde sa silnejšie kone znevýhodňovali oproti slabším (napr. dodatočným zaťažením, poskytnutím časového náskoku slabším koňom ap.), aby sa vyrovnali ich šance.

fyz. „jednotka indukčnosti“ • Podľa amer. fyzika J. Henryho (1797 – 1878), bádateľa v oblasti elektromagnetickej indukcie.

„izolačná stavebná hmota“ (od 20. stor.) • Podľa ochrannej známky Heraklith rak. spoločnosti RHI AG.

„veda o znakoch, erboch“ (od 19. stor.) • Z fr. héraldique, čo je skrátenie spojení typu art héraldique „heraldické umenie“, science héraldique „heraldická náuka“, od fr. héraldique „súvisiaci s erbmi“. Výraz bol utvorený na základe strlat. heraldus „vojenský posol; dvorný ceremoniár“, čo je latinizovaná forma fr. héraut, prevzatého z franského *heriwald < *hari-wald, doslova „veliteľ vojska“ (zloženina výrazov zodpovedajúcich nem. Heer „vojsko“ a walten „vládnuť, spravovať“) – ceremoniári mali podľa dobových zvyklostí o. i. povinnosť preskúmať erby šľachticov nastupujúcich do rytierskeho turnaja.

„zbierka sušených lisovaných rastlín“ (od 17. stor.) • Z lat. herbarium, od lat. herbarius „týkajúci sa rastlín“, od lat. herba „rastlina, bylina“. Pozri aj ↗ akvárium.

subšt. „neporiadok“, staršie „cechový útulok pre vandrovných tovarišov“ (od 20. stor.) • Z nem. Herberge „nocľaháreň“, pôvodne „ubytovňa pre vojsko“ (zloženina na základe nem. Heer „vojsko“ a bergen „zachrániť; skryť, poskytnúť útočisko“); význam „neporiadok“ akiste súvisí s menej pozitívnou povesťou takýchto zariadení.

odb. „chemický prípravok na ničenie buriny“ (od 20. stor.) • Utvorené na základe lat. herba „rastlina, bylina“ a lat. caedere (v zloženinách -cidere) „biť; zabíjať, usmrcovať“.

↗ hra

cirk. „blud“ (od 19. stor.) • Z cirk. lat. haeresis „sekta, kacírstvo, bludná viera“, čo je prevzatie z gr. hairesis (αἵρεσις) „výber, voľba; (zvolený) účel konania, uvažovania; sústava filozofických zásad; takáto škola, resp. (náboženská) sekta“, od gr. haireô (αἱρέω) „beriem“. Z odvodenín: heretik „zástanca herézy“, podľa gr. hairetikos (αἱρετικός), lat. haereticus.

expr. „silák“ (od *19. stor.) • Podľa gr. mytologického hrdinu Herakla (gr. Hēraklḗs, Ἡρακλῆς; lat. Hercules), ktorý sa o. i. vyznačoval mimoriadnou fyzickou silou.

.kožušina z hranostaja1, staršie i .hranostaj1 (od 18. stor.) • Z nem. Hermelín, čo je zdrobnenina od sthnem. harmo .lasica, /" hranostaj'.

filoz., teol. .vedecká metóda výkladu textov, najmä starých písomných pamiatok' (od 20. stor.) • Podľa gr. herméneutiké (techné) (épp/rjveuTiK'rj réxv'r}) .umenie výkladu', od gr. herméneutikos (épp/»jyeuTfKÓ$) .súvisiaci s výkladom', odvodeného od gr. herméneutés (epgx}veiný() ,kto vysvetľuje, vykladá', od slovesa herméneuô (eppsrjvevw) .tlmočím, prekladám; vykladám, vysvetľujem', čo je odvodenina od gr. herméneus (épp/tjveúg) .tlmočník' – pôvodom azda z jazykov Malej Ázie, resp. z predgr. substrátu.

.tesne uzavretý, nepriedušný' (od 19. stor.) • Zo strlat. hermeticus, utvoreného na základe gr. Hermes ho Trismegistos (EppAji; é Tpnrfié'ynTTOs) .Hermes, trikrát najväčší' (t. j. asi .najväčší zo všetkých') – ide o gr. meno egypt. boha Thowta, ktorého alchymisti považovali za zakladateľa svojho umenia. Pripisoval sa mu aj vynález zvláštnej pečate (lat. sigillum Hermetis .Hermova pečať'), pomocou ktorej bolo možné vzduchotesne (lat. hermeticé, doslova ,na Hermov spôsob') uzavrieť sklenú trubicu.

.narkotická látka vyrábaná z morfia' • Názov (nem. Heroín) utvoril v r. 1898 nem. chemik H. Dreser na základe gr. hérôios (ripáuop) .súvisiaci s hrdinami', od gr. hérôs ('rjpcup) .hrdina' – pomenovanie látky odráža jej mimoriadne silný účinok.

.hrdinstvo, hrdinskosť' (od 20. stor.) • Z fr. héroisme; utvorené na základe gr. hérôs .hrdina'.

lek. .opar' (od 20. stor.) • Z lat. herpes, čo je prevzatie z gr. herpes (épmjp) .pásový opar', od gr. herpô (epirco) .pomaly sa pohybujem, plazím sa' – choroba je údajne pomenovaná podľa svojho „plazivého“ rozširovania. Z odvodenín: herpetický (lat. herpéticus).

[-rc] fyz. jednotka kmitočtu' • Podľa nem. fyzika H. R. Hertza (1857 – 1894).

(od 17. stor.) • Azda už psl. *gbslo, odvodené pomocou prípony *-slo (porov. /" číslo, y veslo a i.) od málo jasného koreňa. Ako možné východisko sa rekonštruovalo psl. *gbd-slo, od koreňa *gbd- ako variantu koreňa *god-, zachovaného v hodlať; iný výklad tu však vychádza z psl. *gbs-slo (*gús-), odvodeného od ide. *ghous- .znieť, počúvať' (porov. stind. ghóšati ,znie, zvestuje, vyvoláva', avest. gaoš- ,počúvať' a i.). Pôvodný význam bol asi ,čo je povedané, oznámené', odtiaľ .správa, odkaz, zvesť' (tak i slk. dial.: dostať h. ap.) > .oznámené, dohovorené znamenie' (porov. dial. dali si h. .dohovorili sa‘). Pozri aj / hlesnúť.

cit. (od 18. stor.) • Expresívneho pôvodu,

hovor. expr. ,preč' (od 18. stor.) • Pôvodne asi *heto < *eto (k začiatočnému h- porov. y hej a i.), z psl. *eto – ide o spojenie ide. častice *e- (ďalej pozri / hen) a zámenného koreňa *to- (y ten).

,iný, rôzny, odlišný' (heterogénny, heterosexuálny ap.) • Z gr. hetero- (érepo-), od gr. heteros (érepog) .jeden (z dvoch), iný, odlišný'.

publ. ,tri góly za sebou v jednej hre strelené tým istým hráčom; trojnásobné víťazstvo za sebou v športe', pôv. pís. hattrick (od 20. stor.) • Z angl. hattrick, čo je zloženina angl. hat .klobúk' a trick (y trik). Výraz pôvodne označoval akýkoľvek trik s klobúkom (napr. u iluzionistu); dnešný význam vznikol v sfére kriketu, kde hráča za tri úspešné zásahy v 19. stor. spočiatku odmeňovali novým klobúkom, resp. inou odmenou – odtiaľ všeobecne .trojnásobné víťazstvo v športe'.

hovor. .zdvíhadlo', vin. .násoska' (od 17. stor.) • Zo strhnem, hever (nem. Heber), čo je názov nástroja od nem. heben (strhnem, i heven) ,dvíhať'.

metr. .časomerný šesťstopový daktylský verš' (od 19. stor.) • Z lat. (versus) hexameter, čo je prevzatie z gr. (stichos) hexametros (ot’ixoí é^ápterpoí) .šesťstopový (verš)' – od gr. hex (e£) .šesť' a metron (pArpov) .miera; veršová stopa'; porov. i y metrum.

cit. (od *17. stor.) • Zvukomalebné. Odvodenina: híkať.

lingv. .susedstvo dvoch samohlások na hranici slov al. slabík' (od 20. stor.) • Z lat. hiätus, doslova .otvor, trhlina', od lat. hiäre .otvárať sa' – na označenie stretnutia dvoch samohlások použité už v antickej gramatickej tradícii,

.poradie podľa dôležitosti, postupnosti; cirkevní hodnostári' (od 18. stor.) • Z cirk. lat. hierarchia .usporiadanie cirkevných hodností', čo je prevzatie z gr. hierarchiä (lepapxía), pôvodne .hodnosť veľkňaza', od gr. hierarchés (íepápx'hp) .veľkňaz', utvoreného na základe gr. hieros (lepóg) .svätý' a archô (apxoť) .vládnem'.

.znak staroegyptského obrázkového písma‘ (od 19. stor.) • Vzniklo asi na základe hieroglyfický (v spojeniach typu h. nápis, h-é písmo, od 19. stor.), prevzatého lat. prostredníctvom z gr. hieroglyphikos (ἱερογλυφικός), pôvodne asi „súvisiaci s kamenárom zhotovujúcim nápisy“, čo je odvodenina od gr. hieroglyphos (ἱερογλύφος) „kto vysekáva (posvätné) nápisy“, zloženého z gr. hieros „svätý“ a glyphō (γλύφω) „vytesávam, vysekávam“.

cit. (od 19. stor.) • Zvukomalebné.

cit. (od 19. stor.) • Zvukomalebné.

z hí

,indický sociálno-náboženský systém“ (od 20. stor.) • Zo záp. jazykov (nem. Hinduismus, fr. hindouisme, angl. Hinduism); utvorené v 19. stor. na základe perz. hindu „indický; Ind“, ktoré zodpovedá stind. síndhuh „veľká rieka“ (aj vo vzťahu k rieke Indus; výraz sa neskôr preniesol aj na oblasť jej toku – sev. India).

z hijó

„miesto na pretekanie v jazde v koňoch“ (od 20. stor.) • Z lat. hippodromus, čo je prevzatie z gr. hippodromos (ἱππόδρομος), zloženého z gr. hippos (ἵππος) „kôň“ a dromos (δρόμος) „beh; miesto, kde sa beží, pretekárska dráha ap.“. Porov. ↗autodróm, ↗velodróm.

„náuka o telesných tkanivách a pletivách“ (od 20. stor.) • Utvorené na základe gr. histos (ἱστός) „krosná; tkáčska osnova; tkanina, tkanivo“ a ↗-lógia.

„dejiny; dejepis; príbeh, udalosť“ (od 17. stor.) • Z lat. historia, čo je prevzatie z gr. historia (ἱστορία) „písomná správa o svojich pozorovaniach, skúsenostiach ap.“, od gr. historeô (ἱστορέω) „som svedok, svedčím, rozprávam (o pozorovanom)“, odvodeného od gr. histôr (ἵστωρ) „kto o niečom vie, svedok“, ktoré súvisí s gr. eidon aor. (εἶδον) „videl som“, oida (οἶδα) „viem“ (príbuzné s ↗vidieť i ↗vedieť). Pozri aj ↗kunsthistória, ↗polyhistor.

hovor. „šláger“ (od 20. stor.) • Z angl. hit, od slovesa to hit „udrieť, udierať“ – pôvodný význam bol asi „čo sa prediera, prebíja na vrchol popularity“; porov. i ↗šláger.

hovor. (od 20. stor.) • Z angl. hit parade, doslova „prehliadka hitov“, od angl. hit a parade (prevzatie z fr.; ↗paráda).

cit. (od 19. stor.) • Zvukomalebné.

cit. (od 16. stor.) • Skrátenie pôvodného hľaď „dívaj sa“ (porov. hľaď-že), od ↗hľadieť. Pozri aj ↗ľad, ↗ľa.

„zool. Cottus“ (od 17. stor.) • Z pôvodného hlaváč (v tomto význame od 18. stor.), od ↗hlava – ryba je pomenovaná podľa nepomerne veľkej hlavy.

(od 16. stor.) • Psl. *goldt. Porovnáva sa so stind. gardhah „žiadostivosť“, pričom sa odvodzuje od slovesa zachovaného v psl. *žbIdéti „túžiť po niečom, žiadať niečo“ (porov. csl. žlbdéti (жлбдѣти), srb. žúdeti (жудети) „túžobne si želať, dychtiť“ a i.) a stind. gṛdhyati „túži, dychtí po niečom“, od ide. *gheldh- „žiadať si, túžiť po niečom“ (pozri aj ↗hlodať); k súvislosti významov „žiadostivosť“ ~ „hlad“ porov. „žiada sa mu jesť“ → „je hladný“ i „hlad po vedomostiach, peniazoch“ ap. Iný výklad odvodzuje psl. *goldb od ide. *gýel- „bodať; (pichľavá) bolesť, trápenie“ (↗želieť) – hlad môže byť pomenovaný podľa sprievodných fyzických pocitov. Z odvodenín: hladný; hladovať, od toho hladovka; hladomor (azda už psl. *goldo-mon „umieranie od hladu“, od spojenia *goldomb merti „umierať od hladu“; z ↗mrieť).

(od 15. stor.) • Psl. *glpdati, od rovnakého koreňa ako *gl%déti (↗hľadieť) – význam sa posunul v smere „hľadieť, dívať sa na niečo“ → „dívať sa za niečím, hľadať niečo“; porov. „obzerať sa po nejakom zamestnaní“ = „hľadať“ ap.

(od 15. stor.) • Psl. *gl%déti; súvisí s ír. as-gleinn „skúma, prezerá“, glinzen „lesknúť sa, jagať sa“, nem. Glanz „lesk“, lot. glendét „hľadať“ a i. – všetko od ide. *ghlend(h)- „lesknúť sa; dívať sa, hľadieť“, od ide. *ghel-, *ghel- „lesknúť sa“; k významu porov. ↗strhnem, ↗blic „lesk; pohľad očí“, ↗svetlo očí, ↗dívať sa a i. Z odvodenín: ↗hliadka, ↗obhliadať, ↗prehliadka, ↗vzhľadný, ↗úhľadný a i. Pozri aj ↗hľa, ↗ľad.

(od 17. stor.) • Psl. *gladiti; odvodenina od psl. *gladb (↗hladký), doslova „robiť hladkým“. Zdrobnené sloveso: ↗hladkať. – ↗hladký (od 15. stor.) • Psl. *gladbkb, čo je odvodenina od predpokladaného psl. *gladb, súvisiaceho s lat. glaber „hladký“, stsev. glaðr „žiariaci, veselý“, nem. glatt „hladký“, angl. glad „radostný, veselý“, lit. glodús „hladký, uhladený, mierny“ a i. – všetko od ide. *ghlādh-, *ghhadh- „lesklý, hladký“. Z odvodenín: ↗hladina (azda už psl. *gladina, od psl. *gladb).

↗ hlad

.najstaršie slovanské písmo“, staršie glagolica (od 19. stor.) • Z rus. glagólica (znazonuga) - výraz bol utvorený v 50. rokoch 19. stor. na základe stsl. glagoh (ťAŕtrOAt) .slovo; reč“, z psl. *golgolb, ktoré súvisí s psl. *golgoliti (z ↗hlaholiť).

kniž. .(la­ hodne) zvučať, znieť“ (od 18. stor.) • Psl. *gol- goliti, utvorené zdvojením zvukomalebného koreňa *gol-, zachovaného v psl. *golsb (z hlas; tam aj o etymológii) a možno aj v *galiti (↗zaháľať). Z odvodenín: hlahol kniž. (A. zvo­ nov). K slovesám so zdvojeným koreňom porov. ↗chlácholiť, ↗kotkodákať, ↗plápolať & i.

(od 15. stor.) • Psl. *golst>; súvisí so stsev. kalí .volanie, meno“, angl. to call ,volať“, lit. gaísas .ozvena“ a i. - všetko od ide. *gal-so- ,volanie“, od ide. *gal- .volať, kričať“ (porov. strwales. galw .volanie, pozvanie“ a i.), zvuko­ malebného pôvodu; porov. i ↗hlaholiť, ↗zaháľať. Z odvodenín: hlasný i hlasitý; hlaso­ vať, hlásať i hlásiť; hláska, aj v zloženinách spoluhláska (podobne ako nem. Mit-laut, pre­ klad za lat. [litiera] cônsonäns, z konsonanť) i samohláska (asi podľa nem. Selbst-laut); rozhlásiť, od toho rozhlas; ohlásiť, prihlásiť ap., od toho ohlas i ohláška, prihláška; súhlas (doslova .spoločný hlas“, Z su-) a i. Pozri aj T1 hlesnúť.

(od 15. stor.) • Psl. *golva. Porovnáva sa s arm. glux, lit. galvä .hlava“ - všetko azda od ide. *ghol-u-,hlava“. Iný výklad odvodzuje psl. *golva od psl. *goľb (z holý) a predpokladá pôvodný význam .oholená, resp. lysá hlava“ (porov. lat. calvus .plešivý, lysý“: calva .lebka“). Z odvodenín: hlavatý, od toho hlavátka ,zool. Hucho“; hlavaj, hlaváň expr. .hlavatý, tvrdo­ hlavý človek“; (pod)hlavnica, podhlavník i nadhlavník astron. (k významu pozri z zenit)', úhlavný (ú. nepriateľ ap. = mieriaci v hlavu, t. j. do hlavy); bolehlav (z bolieť), vrchhlava (Z vrch) a i. Pozri aj ↗hláč, ↗hlaveň, ↗po­ hlavie.

.horiaci al. tlejúci kus dreva“, druhotne ,rúra strelnej zbrane“ (od 17. stor.) • Od psl. *golvbnja (porov. poľ. glownia a i.); slk. hla­ veň (namiesto očakávaného *hlavňa) mohlo azda vzniknúť na základe tvaru mn. č. hlavne. Odvodzuje sa od psl. *golva (Z hlava), s mož­ ným pôvodným významom ,čo súvisí s hlavou (t. j. okrúhlym koncom) horiaceho polena ap.‘; menej pravdepodobné sa zdá usúvzťažňovanie psl. *golvbnja so stind. jvaláh .plameň“, nem. Kohle .uhlie“, lot. gälét .horieť, tlieť“ a i.

z hlava

(od *13. stor.) • Psl. *glbboh>, utvorené príponou *-okb (porov. z široký, Z vysoký) od koreňa *glbb- (porov. i hlb-ši, hlbina, hĺbiť, hĺbať .intenzívne, t. j. hlboko premýšľať“ ap.), odvodzovaného od ide. *gleubh- .rezať, štie­ pať, vyrezávať, lúpať“ (porov. gr. glyfo (yAó^co) .vyrývam, vyrezávam“, lat. glubere ,lúpať, lúskať“, nem. klieben .štiepať“, Kluft .roklina, priepasť“ a i.), čo predpokladá pôvodný význam typu .vyrezaný (do hĺbky) ap.‘. Iný výklad usú- vzťažňuje psl. *ghb- s ide. *gelebh- .škrabať, škrabaním vyhlbovať“; ďalej pozri ↗žľab. Z ďalších odvodenín: hĺbka (azda od *híb ž., porov. výš, níž, diaľ ap.); prehĺbiť, od toho priehlbina i priehlbeň, a i.

kniž. .ticho prehovoriť“ (od 19. stor.) • Málo jasné - azda z pôvodného *hesnúť (od rovnakého koreňa ako z heslo), ktoré sa skrí­ žilo s Z hlas

z hľadieť

.sliz; bahno na dne riek“ (od 18. stor.) • Psl. *glénb (*gloi-n-), od ide. *glei- .lepiť, mazať“ (porov. gr. gliné (ykívý) .lepkavá látka“, stír. glenaid,lepí“, stsev. klina .natierať, mazať“, lit. glieti .natierať, lepiť“ a i.) - hlien je doslova .niečo mazľavé, mazľavá hmota“. Pozri aj Z hľuza, z hríb.

(od *13. stor.) • Psl. *glina (*glei-n-), od ide. *glei- .lepiť, mazať“.

ľahký striebrobiely kov“ (od 19. stor.) • Podľa čes. hliník, utvoreného v období ná­ rodného obrodenia od čes. hlina .hlina“, podľa výskytu v hline. Domáceho pôvodu sú miestne názvy typu Hliník nad Hronom ap., v ktorých hliník (azda už psl. *glinikb) znamená,miesto, kde sa dobýva hlina“.

.cudzopasný červ“ (od 17. stor.) • Psl. *glista, etymologicky *gli-sta alebo *glit-ta (porov. i gr. glitton ('yÄirrov) .lepkavá látka“, lat. glittus .lepka­ vý“), od koreňa *gli-(t~) < ide. *glei- .lepiť, mazať“; hlísty sú pomenované podľa svojej slizovitosti ap.

*glei-, lepiť, mazať*; hliva je pomenovaná ako „slizovitá, lepkavá ap. huba“. – hlivieť expr. „leňošiť, zaháľať“ (od 19. stor.) • Psl. *glivéti, od psl. *gliva (z hliva) vo význame typu „slizovitá hmota“. Sloveso pôvodne znamenalo „meniť sa na sliz, rozkladať sa ap.“; význam „leňošiť“ vznikol asi posunom v smere „hniť“ → „nehybne ležať (tak dlho, až sa začne zahnívanie)“ – porov. i slk. hnilý pejor. „lenivý“.

(od *15. stor.) ♦ Psl. *globiti; porovnáva sa s lat. glóbus „guľa“, nem. Klafter „siaha (dĺžková miera)“, lit. glébti „zvierať v náručí“ a i. – všetko od ide. *gleb(h)- „zvierať, stláčať; niečo okrúhle“.

(od 17. stor.) ♦ Psl. *glodati, bez spoľahlivej etymológie – azda súvisí s psl. *žbldéti „túžiť po niečom, žiadať niečo“, z ide. *gheldh- rovnakého významu; ďalej pozri ↗ hlad. Z odvodenín: hlodavý (h-é zviera ap.), od toho hlodavec.

,bot. Crataegus“ (od *14. stor.) • Psl. *glogb; porovnáva sa s gr. glôchís (γλόχις) „hrot“ – všetko azda od ide. *glôgh-, *ghgh- „tŕň, osteň, hrot“; hloh je tŕnitý ker alebo strom. Z odvodenín: hlohyňa „plod hlohu“ i ,bot. Pyracantha“.

(od 17. stor.) • Psl. *ghtati; súvisí s arm. klanem „prehítam“, lat. glutīre „hltať“, stír. geilid „prehíta, prežiera“ a i. – všetko od ide. *gel- „hltať, prehítať“, azda zvukomalebného pôvodu. Z odvodenín: hlt, hltan („čo hltá, čo slúži na hltanie“), pahltný (z pa-). Pozri aj ↗ glgať, ↗ žalúdok.

(od *16. stor.) • Psl. *glQbt (*glomb-). Porovnáva sa so stsev. kleppr „hruda“, nem. Klumpen „hruda, chuchvalec“ a i. – východiskom je ide. *glembh-, od ide. *gel- „vytvárať hrudy, guľovité útvary ap.; niečo zaokrúhlené, guľaté“; ďalej pozri ↗ hálka. Porov. i ↗ kĺb.

(od *16. stor.) • Psl. *gluchb. Odvodzuje sa (za predpokladu variantnosti ide. *k [> psl. *s] ~ ide. *g) od ide. *kleu- „počúvať“ (ďalej pozri ↗ sluch) – v slove mohol nastať významový vývin „(sústredene) počúvajúci“ > „dobre nepočujúci, hluchý“, môže však ísť aj o pôvodné označenie hluchého ako „počujúceho“ (eufemizmus, resp. tabu?). Iný výklad tu uvažuje o súvislosti s psl. *gluprb (↗ hlúpy; k významu porov. sln. glúp „hlúpy; hluchý“ a i.) – t. j. azda „hluchý, ne(do)počujúci“ ~ „dobre nerozumejúci, nechápavý; hlúpy“? Z odvodenín: hlucháň „zool. Tetrao“ (údajne podľa toho, že počas tokania nepočuje), hlušina (od dial. hluchý „neplodný, neproduktívny, jalový“), hluchavka „bot. Lamium“ (podľa dial. hluchá žihľava – rastlina má podobné listy ako žihľava, na rozdiel od nej je však „mŕtva“ či „hluchá“, pretože nepáli) a i.

(od 17. stor.) • Psl. *gblkb; zvukomalebného pôvodu – porov. hláskovo blízke lit. gulkščioja „hovorí sa“, lot. gulkstet „kričať (o vtákoch)“ a i. Z odvodenín: hlúčik „skupinka, hĺbka, húfik“, od staršieho hluk „zhromaždenie“ (pôvodne o hučiacom, hlučnom dave ap.); odtiaľ i zhlučknúť sa kniž. „zoskupiť sa, zhromaždiť sa“, od neho zhluk, a i.

(od 16. stor.) • Psl. *glupb; porovnáva sa s gr. chleuē (χλευή) „žart, výsmech“, stsev. glaumr „hluk; jasot“, lit. glauda „zábava“ a i. – všetko od ide. *ghleu- „byť veselý, žartovať“; z významového hľadiska tu ide azda o vývin „veselý, rozveselený“ > „nerozumne sa správajúci, hlúpy“. Z odvodenín: hlupák, hlúposť; hlúpnuť, ohlúpiť (od hlúp-iť, dial. „balamutiť“ ap.). Pozri aj ↗ hluchý.

(od 16. stor.) ♦ Azda druhotná forma (s novším u nejasného pôvodu) staršieho hliza, ktoré môže byť reflexom psl. *gliza. Výraz sa interpretuje ako pôvodné *ghlei-gh-, súvisiace s ide. *ghelgh- (↗ žľaza); iný výklad vychádza z rekonštrukcie *glei-gh- (porov. lit. gleižus „lepkavý, sliznatý“), od ide. *glei- „lepiť, mazať“ (ďalej pozri ↗ hlien) a predpokladá východiskový význam typu „niečo lepkavé; (lepkavá) hruda ap.“. Z odvodenín: hľuzový, od toho hľuzovka „bot. Tuber“ (huba pomenovaná podľa podzemnej plodnice).

cit. (od 19. stor.) • Zvukomalebné. Odvodenina: hmkáť.

(od 17. stor.) • Obmena (s novším začiatočným h-, azda expresívneho pôvodu; porov. i ↗ chmátať) pôvodného matoť „dotýkať sa niečoho; hmatom zisťovať, orientovať sa“ (od 18. stor.), ktoré môže byť etymologicky totožné s ↗ mátať v pôvodnom význame „kývať rukou ap.“. Z odvodenín: hmat; podobne ohmatať: ohmatai. Porov. ↗ hmota, ↗ macať.

↗ hm

(od 17. stor.) • Prešmyknutie z mhla (tak ešte dial.), ktorého východiskom je psl. *mbgla (porov. i poľ. mgła „hmla“ a i.) – výraz súvisí s gr. omichlé (ὀμίχλη), alb. mjegull, lit. miglá „hmla“ a i.; všetko z ide. *mighlä „hmla, oblak“. Z odvodenín: hmlistý i hmlový, od toho hmlovina, a i.

(od *16. stor.) • Málo jasný výraz. V slk. asi podľa čes. hmota, ktoré sa vysvetľuje ako novší variant (druhotné hm- podľa ↗hmatať) stčes. homota „nežiaduca tekutina, <š>vlhkosť v tele, hnis; hmota, matéria“ (k významu porov. i slk. dial. matéria „látka, hmota; maštaľný hnoj; hnis“), zrejme odvodeného od koreňa *gom-, bez jednoznačného výkladu — predpokladala sa súvislosť s praslov. *komt (ďalej pozri ↗chumáč), resp. s gr. gemō (γέμω) „som naplnený niečím“, novšie aj s ↗homoľa. Z odvodenín: hmotný, od toho hmotnosť; hmotár pejor. „prospechár“ (uprednostňujúci hmotné záujmy) a i.

(od 19. stor.) • Azda už praslov. *gbmyriti (sg) ako možná odvodenina od zvukomalebno-expresívneho koreňa *gom-, *gbm-, zachovaného aj v ↗hemžiť sa, ↗hmyz. Pozri aj ↗šimrať.

(od *16. stor.) • Praslov. *gbmyzt, odvodenina od slovies *gbmyziti, *gbmyzati „liezť; hmýriť sa ap.“ (porov. slk. dial. hmyziť sa expr. „hemžiť sa, hmýriť sa“, stčes. hmyzati „id.“ a i.), od zmieneného koreňa *gbm-.

(od 15. stor.) • Praslov. *gbnati, *ženg (*gen-); súvisí s chet. kuen- „udierať, zabíjať“, stind. hānti „udiera, bije, zabíja“, gr. theinō (θείνω) „bijem“, lat. dē-fendere „odrážať, odháňať, brániť (sa)“, stír. gonaid „udiera, zabíja“, stsev. gunnr „boj, bitka“, lit. giñti „hnať, vyháňať“ a i. – všetko od ide. *gʰen-(a)- „biť“. V praslov. *gbnati nastal významový posun „biť“ > „(bitím) poháňať, hnať“; k paralelnému vývinu „biť“ > „sekať; žať trávu, obilie“ pozri ↗žať. Pozri aj ↗hon, ↗hútať, ↗jantár.

„dlhá kosť končatín“ (od *16. stor.) • Praslov. *gnatь; azda odvodenina od ide. *genu-, *gneu- „koleno“ (porov. stind. jānu, gr. gony (γόνυ), lat. genu, nem. Knie, angl. knee „koleno“ a i.) – pôvodným významom bolo asi „kosť pri kolene“, odtiaľ „holenná kosť“.

(od 15. stor.) • Vzniklo na základe ↗ihneď, pociťovaného ako i + hneď, t. j. „a (↗i) hneď“.

(od 17. stor.) • Praslov. *gnědъ; azda súvisí (zakončenie *-ědъ sa vysvetľuje možným vplyvom praslov. *blědъ, ↗bledý) s praslov. *gnětiti „rozpaľovať“ (↗nietiť) – k významovému posunu „páliť ap.“ > „hnedý“ porov. opálený, ohorený „majúci hnedú farbu od slnka“.

(od 15. stor.) • Praslov. *gněvъ; azda súvisí s praslov. *gnětiti „rozpaľovať“ (↗nietiť), t. j. pôvodne „roznietenie, rozpálenie“ (porov. zahorieť, vzbĺknuť hnevom). Menej pravdepodobné sa zdá usúvzťažňovanie s praslov. *gniti (↗hniť), predpokladajúce vývin „hniť“ > „hnis, jed (v tele)“ > „hnev“ (porov. ↗jed: jedovať sa „hnevať sa, zlostiť sa“). Z odvodenín: hnevať sa; hnevlivý, hnevný (od toho hnevník), a i.

„vajíčko vši“ (od *16. stor.) • Praslov. *gnida; súvisí so švéd. gnet, lit. glinda (azda *gnindā), lot. gnida „id.“ a i. – východiskom je ide. *ghnidā „hnida“, od ide. *ghen-, *ghnei- „roztierať, škriabať“ (↗hniť) s vývinom v smere „niečo rozotreté, drobné; vajíčko vši“.

(od 17. stor.) • Praslov. *gnesti (*gnel-ti), *gneti; súvisí s nem. kneten „hniesť, miesiť“, stprus. gnode „dieža“ (t. j. „nádoba na miesenie“) a i. – všetko od ide. *gen-, *gnet- „tlačiť, stláčať ap.“

(od 15. stor.) • Praslov. *gnězdo; usúvzťažňuje sa s ide. *nizdo- „hniezdo“ (porov. stind. nidā́ „miesto odpočinku, ležovisko, vtáčie hniezdo“, lat. nidus, nem. Nest, lit. lizdas „hniezdo“ a i.) < *ni-sd-o-, od ide. *ni- „dolu“ (↗nízky) a *sed- (↗sedieť). Začiatočné *g- sa vysvetľuje zblížením s praslov. *gnojь (↗hnoj), keďže niektoré druhy vtákov mávajú znečistené hniezda.

(od 17. stor.) • Zrejme obmena (asi podľa ↗hniť, resp. čes. hnis < stčes. hnus) pôvodného *hňus, z praslov. *gnjusъ, čo je variant *gnusъ (↗hnus). K významu porov. ↗hnoj.

(od 17. stor.) • Praslov. *gniti; súvisí s gr. chniei (χνίει) „rozdrobuje sa“, stangl. gnidan „trieť“, lot. gnìde „drsná al. špinavá pleť“ – všetko od ide. *ghen-, *ghnei- „rozhlodávať, rozotierať, škriabať“. Význam sa vyvinul v smere „trieť“ > „roztierať; rozdrobovať“ > „rozpadať sa; hniť“. Z odvodenín: hnilý, hniloba a i. Pozri aj ↗hnev, ↗hnida, ↗nietiť.

(od 18. stor.) • Praslov. *gnusъ; súvisí s gr. chnauō (χναύω) „odštipujem“, chnoos (χνόος) „pena, usadenina, kal, prach“, stsev. gnúa „trieť“ a i. – východiskom je ide. *ghneu-(s-), od ide. *ghen- „roztierať, škriabať ap.“ (↗hniť). Význam výrazu sa zrejme vyvíjal v smere „čo je rozotreté, rozpadnuté, zhnité ap.“ (pozri aj ↗hnis) > „čo vzbudzuje odpor“.

(od *15. stor.) • Psl. *gnǫgti < *gnǫg-ti (*gǫb-) — odvodzuje sa od ide. *gheub(h)- „ohýbať (niečo), pohybovať (niečím)“ (porov. stangl. géap „ohnutý, krivý“, lit. gaubtis „ohýbať sa, hrbiť sa“, lot. gubt „skláňať sa, zohýbať sa“ a i.). Z odvodenín: (ne)hnuteľný; pohnúť, od toho pohnútka (azda ako domáci výraz pre ↗ motív!), a i. Pozri aj ↗ hebký, ↗ hýbať, ↗ hynúť, ↗ náhly, ↗ ohnivo, ↗ zgebnúť.

čast., v kontextoch typu ideš ho preč! poď ho domov! ap. (od 18. stor.) • Psl. *go — súvisí so stind. gha a stlit. -ga (zosilňovacie častice), ako aj s psl. *ie (↗ že; porov. i paralelizmus poď ho – poď-že); východiskom sú ide. častice *gho-, *ghe-.

„záľuba, koníček“ (od 20. stor.) • Z angl. hobby, čo je skrátená forma hobby-horse (pôvodne Hobby-horse) — výraz je zložený z angl. Hobby, čo je obmena mužského mena Hobin (variant pôvodného Robin, zo stfr. Robin, čo je zdrobnenina od fr. Robert), a angl. horse „kôň“ (germ.). Slovo označovalo detskú hračku v podobe tyče s drevenou konskou hlavou, odtiaľ „hračka“ > „zábava, záľuba“.

zdrobnené hoblík „nástroj na hladké opracúvanie drevenej plochy“ (od 17. stor.) • Z nem. Hobel – výraz bol utvorený na základe nem. hobeln (> slk. hobľovať, od 16. stor.), pôvodne asi „odstraňovať nerovnosti“, čo je odvodenina od nem. dial. formy zodpovedajúcej nem. spis. Hübel „nerovnosť v teréne, kopec“. Dať, dostať hobľa hovor. (o údere zadnou časťou tela o zem) súvisí asi s tým, že bočné časti hoblíka sa v nem. frazeológii prirovnávajú k zadku; môže nadväzovať i na obrady prijímania tovarišov do remeselníckeho cechu (akési symbolické opracovanie či „ohobľovanie“ nováčika?). Z ďalších odvodenín: hobliny „odrezky pri hobľovaní“.

drevený dychový hudobný nástroj“ (od 18. stor.) • Zo staršieho nem. Hoboe (dnešné nem. Oboe), čo je prevzatie z fr. hautbois, zloženého z fr. haut „vysoký“ a bois „drevo“ — z významového hľadiska pôvodne asi „drevený nástroj s vysokým tónom“.

materiál z lisovaných drevených vláken“ • Podľa názvu výrobcu (nem. Holzfaserplattenwerk Braunau, po r. 1930) v čes. meste Broumov (nem. Braunau).

kniž. hoc, staršie i chod, choc (od 17. stor.) • Pôvodne asi tvar imperatívu (*chotji, resp. *chotjb) od psl. *chotéti (↗ chcieť), pri ktorom mohol nastať významový posun v smere „chci, želaj si“ > „nech si želáš, aj keď si budeš želať“ > „napriek tomu, že…“

(od 15. stor.) • Psl. *godina, odvodené od psl. *godb; ďalej pozri ↗ hody.

„vrhnúť“ (od *15. stor.) • Psl. *goditi, od ide. *ghedh-, *ghodh- „objať, zovrieť; držať (pevne, pohromade); spájať, byť pevne spojený; zhodovať sa“ (ďalej pozri ↗ hody); významový vývin sa rekonštruuje ako „konať v súlade, priaznivo“ > „zasahovať niečo ap.“, resp. ako „spájať (úderom) ap.“ > „udierať, vykonávať prudký pohyb“. Z odvodenín: hoď „hodenie, hádzanie“ (k ↗ hod2 pozri ↗ hody), hádzať (psl. *gadjati < *gôd-j-), prihodiť sa (k významovému posunu porov. pri-trafiť sa; od toho príhoda), náhoda (od staršieho na-hodiť sa „prihodiť sa“) a i. Pozri aj ↗ hádať.

„vyhovovať, zodpovedať; tvoriť súlad“ (od 15. stor.) • Psl. *goditi(sg), od ide. *ghedh-, *ghodh- „objať, zovrieť; držať (pevne, pohromade); spájať, byť pevne spojený; zhodovať sa“; ďalej pozri ↗ hody. Pozri aj ↗ -hodnúť, ↗ hodný.

„zamýšľať“ (od 18. stor.) • Asi odvodenina od nedoloženého *hodlo, z psl. *godlo (porov. poľ. godlo „rozlišujúci znak, symbol“ a i.), od psl. *goditi „zhodovať sa ap.“ — k možnej významovej súvislosti porov. poľ. dial. godlo „čaňic, ohlasovať, oznamovať“ (doslova „činiť hodlo“ = azda „dávať znamenie ap.“). Z odvodenín: odhodlať sa. Pozri aj ↗ heslo.

v dohodnúť (sa), rozhodnúť (sa), zhodnúť sa (od *17. stor.) • Doslova asi „dohovoriť sa ap.“ (porov. i prehodiť hovor. „prehovoriť“), od rovnakého koreňa ako ↗ hádať; iný výklad vychádza z pôvodného významu typu „zosúladiť sa“ (↗ hodiť sa). Z odvodenín: dohoda, zhoda, azda i výhoda (od slovesa typu *vy-hodnúť niečo „vyrokovať ap.“, t. j. pôvodne „získať dohodou úľavu“?).

(od 15. stor.) • Psl. *godbnt, od psl. *goditi (sfý (↗ hodiť sa) – doslova „hodiaci sa, zodpovedajúci, vyhovujúci“; z toho „spĺňajúci kritérium (pre niečo)“ (h. lásky, ctihodný ap.) aj „vyhovujúci veľkosťou, (dostatočne) veľký“ (h. kus chleba, h-é dievča). Z odvodenín: hodnosť, hodnota a i.

↗ hody

„tkanina z vlákna získavaného z výlučku priadky morušovej“ (od 16. stor.), dial. i hedváb, hadváb • Už neskoré psl. *gbd(o)vabjb, staré prevzatie germ. pôvodu – východiskom bol výraz zodpovedajúci sthnem. gotawebbi „jemná a drahá látka“ (zloženina koreňov zachovaných v nem. Gott „boh“ a weben „tkať“), doslova asi „božská tkanina“ ako pôvodné označenie drahocennej tkaniny používanej pri náboženských obradoch.

„slávnosť výročia posviacky kostola; sviatok patróna kostola; hostina“ (od 16. stor.), dial. i „Vianoce“ • Pôvodne tvar mn. č. od staršieho hod² „výročný sviatok; slávnostná hostina“ (od 15. stor.), ktorého východiskom je psl. *god-b, pôvodne azda „vhodný, určitý čas“ (porov. prísť vhod < *vb godb); odtiaľ „vhodný čas“ > „sviatok (slávený raz do roka, výročie, Vianoce ap.)“ > „sviatočná hostina“. Psl. *godt sa odvodzuje od ide. *ghedh-, *ghodh- „objať, zovrieť; držať (pevne, pohromade); spájať, byť pevne spojený; zhodovať sa“ (porov. angl. together „spolu“; angl. good, nem. gut „dobrý“ [t. j. „priliehajúci ap.“], ↗ hodiť, ↗ hodiť sa a i.). Z odvodenín: vhodný, pohoda (azda od spojenia *po godé „po vhodnom čase ap.“), od toho pohodlie, pohodlný; nehoda (staršie „nečas“; pôvodne „nevhodný, zlý čas“), hodovať „byť na hostine“; pozri aj ↗ hodina. Iného pôvodu je hod¹ „hodenie, hádzanie“ (↗ hodiť). Pozri aj ↗ ihneď, ↗ lahoda, ↗ onehdy.

hist. „nádenník, želiar“ (od 15. stor.) • Zo strhnem. hovsere, hofer „majiteľ dvora“, od sthnem., strhnem. hof (nem. Hof) „dvor“.

cit. (od 19. stor.) • Zvukomalebné.

hovor., pejor. „podvodník s uhladeným vystupovaním; karierista“ (od 20. stor.) • Z nem. Hochstapler (pôvodne o žobrákovi vydávajúcom sa za vznešeného človeka, ktorý sa dostal do ťažkostí), utvoreného na základe nem. hoch „vysoký; vysoko“ a argotového Stappler „žobrák“, od slovesa stap(p)eln „chodiť z miesta na miesto; žobrať“.

cit. (od 18. stor.), hojoj, hojój cit. (od 19. stor.) • Zvukomalebné.

(od 18. stor.), dial. i hajdať • Od citosloviec hoj-hoj, haj-haj, sprevádzajúcich kolísanie. Porov. i ↗ hajať, ↗ holengať.

(od 16. stor.) • Psl. *gojiti, staré kauzatívum k psl. *žiti (↗ žiť) – pôvodný význam bol „spôsobovať, že niekto (niečo) žije, ožíva ap.“, odtiaľ „uzdravovať, liečiť“ (h. rany).

„bohatý, početný“ (od 16. stor.) • Psl. *gojbm>, odvodenina od psl. *gojb (*g-oio-), ktoré sa porovnáva so stind. gáyah „sídlo, bydlisko; majetok, hospodárstvo“, avest. gaya „život, čas života“ a i. – ide o staré podstatné meno od ide. *gyei- (↗ žiť), pričom pre psl. *gojb možno rekonštruovať významový vývin „žitie, život“ > „čo dáva, umožňuje život“ > „bohatstvo ap.“. Pozri aj ↗ háj².

„športová hra na ľade (na zemi) s pukom (loptičkou)“ (od 20. stor.) • Z angl. hockey, nejasného pôvodu – možno súvisí s angl. hook „hák“; išlo by o pomenovanie podľa hákovitého zakrivenia hracej palice.

„kúzelnícka formula“ (od 19. stor.) • Obyčajne sa vysvetľuje ako obmena lat. hoc est corpus (meum) „toto je (moje) telo“ (v katolíckej liturgii formula počas bohoslužby obety; pozri aj ↗ korpus); menej pravdepodobné sa zdá odvodzovanie od pseudo-lat. magickej formuly hax, pax, max, Deus adimax (od lat. Deus „Boh“).

„trávnatá plocha vrchov nad stromovým porastom“ (od *14. stor.) • Psl. *golja, od psl. *golb (↗ holý) – pôvodne „holá, neporastená časť vrchu“, z toho i „plocha bez stromového porastu“.

„slávnostná pocta, prejav úcty“, staršie „daň, poplatok, mýto; plat, žold“ (od 17. stor.) • Zo strhnem. hulde (nem. Huld) „oddanosť, vernosť; sľub vernosti; prejav úcty ap.“ – súvisí s nem. hold „pôvabný, milý; priaznivo naklonený“. Z odvodenín: holdovať.

fin. „kapitálová účasť na účastinnej spoločnosti umožňujúca jej hospodárske ovládanie“ (od 20. stor.) • Utvorené na základe spojenia holdingová spoločnosť, podľa angl. holding company – ide o označenie spoločnosti vlastniacej („držiacej“) rozhodujúci kapitálový podiel v inej spoločnosti; angl. holding „držiaci“ je príčastie od angl. to hold „držať“.

↗ hold

(od *16. stor.) • Psl. *golém, odvodenina od psl. *golb (↗ holý) – pôvodne zrejme „holá časť nohy“, t. j. nepokrytá svalovinou (na rozdiel od lýtka).

expr. „kolísať, knísať“ (od 20. stor.) • Málo jasné; azda obmena ↗ hojdať pod vplyvom ↗ kolembať ap. Pozri aj ↗ bolengať.

↗ holý

,celý, úplný, nedotknutý“ (Z holocén a i.) • Z gr. holo- (ὁλο-), od gr. holos (ὅλος) ,celý“.

Z brada.

geol. .mladší útvar štvrtohôr“ • Vzniklo v polovici 19. stor. vo Francúzsku (fr. holocène) na základe Z holo- a gr. kainos (καινός) ,nový“ – holocén je pomenovaný ako „celkom nový“, najmladší útvar štvrtohôr.

.masové vraždenie“ • Pôvodne výraz z kresť. lat. (holocaustum), používaný na označenie spaľovanej obety (porov. Lv 1, 1–17; 6, 1 n.) – ide o prevzatie z gr. holokauston (ὁλόκαυστον), od Z holo- a gr. kaiô (καίω) .pálim, spaľujem“. Súčasný význam vznikol v 50. rokoch 20. stor. ako označenie vyvražďovania Židov počas 2. svetovej vojny (angl. the Holocaust), asi ako ekvivalent hebr. výrazov hôrbän a šô’ä .katastrofa“, používaných v rovnakom význame.

zool. Columba“ (od 15. stor.) • Psl. *golьbь, *golьbbь, nejasného pôvodu. Porovnávalo sa s lat. columbus .holub“ – nie je však jasné, či tu ide o staré prevzatie lat. pôvodu, resp. či obidva jazyky prevzali príslušné výrazy z nejakého iného zdroja. Novšie výklady vysvetľujú psl. *golьbbь ako domáci výraz, odvodený od ide. *ghel- ako variantu ide. *ghel-, lesknúť sa; o farbách: žltý, zelený, sivý al. modrý“ (ďalej pozri Z zelený) – išlo by o pomenovanie podľa sfarbenia.

(od *15. stor.) • Psl. *golь, súvisí s nem. kahl ,holý“, angl. callow .neoperený, holý“, lit. gáldyti .drieť, drhnúť, čistiť“ a i. – všetko od ide. *gal- ,holý“. Z odvodenín: holobriadok (Z brada), holiť (porov. i Z¹ holiť) a i. Pozri aj Z haliť, Z¹ hlava, Z hoľa, Z holeň, Z húľava, Z paholok.

.morský rak“ (od 20. stor.) • Z fr. homard (resp. zo zool. lat. Homarus, utvoreného v 19. stor. na základe fr. výrazu), ktoré sa vysvetľuje ako prevzatie z nem. Hummer ,id.‘.

.liečebná metóda stimulujúca odolnosť organizmu liečivami, ktoré vyvolávajú príznaky podobné príznakom liečenej choroby“ • Názov (nem. Homöopathie) zaviedol okolo r. 1805 nem. lekár S. Hahnemann na základe gr. homoio­patheia (ὁμοιοπάθεια) .podobnosť podmienok“, od gr. homoiopathēs (ὁμοιοπαθής) .nachádzajúci sa v podobnom stave“, čo je zloženina gr. homoios (ὅμοιος) .podobný“ a pathos (πάθος) .pocit; stav“ (z pathos).

cirk. .výklad biblického textu počas bohoslužieb; kázeň“ (od *19. stor.) • Z cirk. lat. homilia, doslova asi ,reč na zhromaždení (veriacich)“, čo je prevzatie z gr. homiliā (ὁμιλία) .zhromaždenie, spoločenský styk, rozhovor“, od gr. homileô (ὁμιλέω) .zhromažďujem sa, stýkam sa, hovorím“, odvodeného od gr. homilos (ὅμιλος) .zhluk, dav“.

.zhodný, totožný, rovnaký, spoločný“ (homogénny, homosexuálny ap.) • Z gr. homo- (ὁμο-), od gr. homos (ὁμός) ,rovnaký, ten istý“ (súvisí so Z sám, Z samý).

(od *13. stor.) • Psl. *gomolja (*gom-oľ-); odvodzuje sa od ide. *gem- .chytať (obidvoma rukami), stláčať“ (ďalej pozri Z žmoliť) – pôvodný význam bol asi .niečo stlačené“, z toho .hruda, homoľa“. Pozri aj Z hmota, Z mohyla.

lingv. jazykový prostriedok rovnakej formy, ale rôzneho významu“ (od 20. stor.) • Z lat. homonymum, od gr. homōnymos m., ž. (ὁμώνυμος), homōnymon s. (ὁμώνυμον) .majúci rovnaké meno“, zloženého z Z homo- a gr. onoma (ὄνομα), dial. aj onyma (ὄνυμα) ,meno“.

expr. .knísať, kolísať“ (od 19. stor.) • Nie celkom jasné. Vysvetľovalo sa ako odvodenina od hompať ,id.“ (porov. i čes. dial. hompat), čo je azda expresívna obmena húpať; možno tu však zrejme uvažovať aj o obmene pôvodného Z opáľať.

(od 15. stor.) • Psl. *gonъ, od psl. *gnati (↗ hnať). Pôvodným významom bolo zrejme „hnanie, poháňanie ap.“ (porov. i staršie hon „prudký beh [t. j. hnanie sa]“; „nadháňanie zveri pri poľovačke; poľovačka“); hon ako stará dĺžková miera (125 krokov; porov. i na hony, na sto honov vzdialený ap.) pôvodne označovalo asi vzdialenosť, ktorú záprah dobytka prešiel bez prestávky (t. j. na jedno „hnatie“) – odtiaľ i hon ako označenie istej časti chotára (roľa), druhotne „časť poľa, kde je zasiata jedna plodina“ (pšeničný h.). Výrazy podobného typu: ↗ náhon, ↗ pohon, ↗ výhon(ok), ↗ zhon (od ↗ nahnať ap.), ↗ záhon (staršie i „časť poľa, hon“), ↗ úhon a i.

„pomocník baču al. valacha“ (od 17. stor.) • Azda novšia forma (s disimiláciou *-nn- > -ln-) pôvodného *honenník, od ↗ hnať; porov. ukr. dial. honínnyk (гонíнник) „horský pastier zaháňajúci ovce počas dojenia“.

(od 15. stor.) • Psl. *goniti, staré iteratívum k psl. *gnati (↗ hnať). Z odvodenín: ↗ honba (psl. *gonьba), ↗ pohonič (dial. i ↗ honič); -háňať (↗ ganjati < *gôn-) v ↗ doháňať, ↗ naháňať, ↗ preháňať, ↗ zháňať ap.; od toho i ↗ prehánka „náhly dážď ap.“ (k významu porov. búrka sa rýchlo prehnala), ↗ zhánka, a i. Pozri aj ↗ haniť, ↗ honobiť.

expr. „cieľavedome si nadobúdať (majetok)“ (od 19. stor.) • Azda už psl. *gonobiti, od ide. *gn-ebh- (porov. nem. knapp „stručný, tesný, skromný“ a i.), čo je rozšírenie ide. *gen- „stláčať“ – v takom prípade možno predpokladať významový vývin typu „stláčať“ > „šetriť“ (porov. i slk. stisnúť expr. „ušetriť, nasporiť“: ťažko stisol pár korún) > „zhromažďovať majetok“. Nie je vylúčený ani vplyv slovesa ↗ honiť – predstava o honbe, naháňaní sa za majetkom?

kniž., expr. „vážnosť, úcta“ (od 18. stor.) • Z lat. honor (staršie honos) „id.“. Pozri aj ↗ dehonestovať.

kniž., iron. „najvýznamnejšie osobnosti, panstvo“ (od 20. stor.) • Asi podľa nem. Honoratioren mn. (o občanoch rešpektovaných najmä v malomestskom prostredí, od 19. stor.), utvoreného na základe lat. honōrātiōris mn. „váženejší (ľudia)“, čo je tvar komparatívu od lat. honōrātus „uctievaný, ctený, vážený“ (príčastie od lat. honorāre „ctiť“, ↗ honorovať).

„odmena (za prácu intelektuálneho rázu)“, staršie honorárium (od 17. stor.) • Z lat. honorarium „dobrovoľný príspevok; odmena za službu ap.“, od lat. honōrārius „uskutočňovaný na počesť niekoho“, od lat. honos, gen. honōris „česť“.

„platiť za prácu“ (od 20. stor.) • Z lat. honorāre „ctiť, uctievať, mať v úcte“, od lat. honor „česť“ – z toho „prejaviť poctu za poskytnuté služby ap.“ > „poskytnúť (finančnú) odmenu“.

kniž. „vystatovať sa“ (od 17. stor.) • Nejasného pôvodu. Vysvetľovalo sa ako zjednodušenie pôvodného *hore-nosiť sa „nosiť sa hore“ (k významu porov. hrdo sa niesť, dívať sa zhora ap.; ↗ hore, ↗ niesť), ktoré však môže byť odvodené aj od horenos „namyslený človek“ (od *17. stor.; asi od *hore-nosý „držiaci nos hore“ – k významu porov. hore nos dvíhať „nafukovať sa“, 17. stor.; ↗ nos). Iný výklad tu rekonštruuje už psl. *go-nositi (sę) „nosiť sa (hrdo ap.)“, utvorené pomocou expresívnej predpony *go- – azda variant ko-? Z odvodenín: honosný kniž. „hrdý, skvelý“.

hist. „(v Uhorsku) vojak maďarskej domobrany“ (od 19. stor.) • Z maď. honvéd, od maď. hon „domov; vlasť“ a véd „brániť“ – výraz vznikol v 1. pol. 19. stor. ako preklad nem. Landwehr „domobrana“, zloženého z nem. Land „zem, krajina“ a Wehr „obrana“.

cit. (od 17. stor.) • Zvukomalebného pôvodu. Z odvodenín: hopsa, hopkať.

(od *13. stor.) • Psl. *gora; porovnáva sa so stind. giríh, avest. ga'riš „hora“, gr. boreas (Βορέας) „severný vietor“ (t. j. „vanúci z hôr“), alb. gur „kameň, skala“, lit. giriá „les“ a i. – všetko od ide. *g-‘er-, *gʷor- „vrch“. Pôvodný význam psl. *gora sa rekonštruuje aj ako „(zalesnený) vrch“, odtiaľ slk. hora „vrch“ (vysoká h.) i „les“ (jedľová h. ap., horár „lesný zamestnanec“). Z odvodenín: horský i hôrny (h-i chlapci „zbojníci“ ap., odlíšené kvantitou od horný, ↗ hore); pahorok (zdrobnenina od pa-hor „id.“, s predponou ↗ pa-), horal (porov. i ↗ goral), horolezec (↗ liezť) a i.

↗ horký

„magnézium“ (od 19. stor.) • Podľa čes. horčík, utvoreného v období národného obrodenia na základe čes. hořeti (↗ horieť) – názov súvisí so silnou horľavosťou tohto prvku.

„kmeň al. skupina lúpežiacich kočovníkov“, pejor. „banda“ (od 19. stor.) • Pôvodom z turk. jazykov – ako možné východisko sa uvádza kumán. orda „letný al. zimný tábor panovníka a jeho sprievodu“; odtiaľ významy „vojenský tábor; vojsko, armáda“. Novšie h- v slk. horda je asi podľa poľ. horda, resp. aj nem. Horde.

(od 16. stor.) • Psl. *goré – pôvodne bezpredložkový tvar lok. sg. od *gora (↗ hora), doslova „na hore“; odtiaľ „navrchu, hore“. Z odvodenín: horný (odlíšené kvantitou od hôrny, ↗ hora), horeznak, horeznačky (↗ znak²) a i. Pozri aj ↗ dole, ↗ honosiť sa.

bot. Gentiana (od 18. stor.) • Psl. *gorecь; činiteľské meno od psl. *goriti „spôsobovať horenie, páliť ap.“ – kauzatívum k psl. *goreti (↗ horieť). Pomenovanie súvisí s horkou chuťou celej rastliny; k významu pozri ↗ horký.

expr. „nariekať, bedákať“ (od 17. stor.) • Odvodené (k prípone -k- porov. dial. bože-k-ovať „božekať“, doslova „hovoriť bože!“) od nedoloženého *hore „žiaľ“ (porov. čes. hore, rus. góre (горе) „id.“ a i.), ktorého východiskom je psl. *gorje „smútok, žiaľ“, súvisiace s psl. *goreti (↗ horieť) – k významovému vývinu „horieť, páliť“ > „smútok, žiaľ“ porov. stsl. pečalb (печаль) „trápenie, zármutok, smútok“ (*pek-él-), súvisiace so stsl. pešti (пещи) „piecť“, z psl. *pek-ti (↗ piecť). Pozri aj ↗ horkýže(tam).

↗ znak²

↗ znak²

kniž. „veľmi veľký, ohromný“ (od 20. stor.) • Z lat. horribilis „strašný, hrozný“, od lat. horrēre „ježiť sa; desiť sa, hroziť sa“ – k významovému posunu porov. i slk. strašný hovor. expr. „veľký, ohromný“ (s. smäd, s-e sa báť ap.) a i. Pozri aj ↗ horor.

(od 16. stor.) • Psl. *goréti; súvisí so stind. ghptoti ,žieri, planie“, mnjerm ,teplý“, gr. theros (θέρος) ,leto“, thermos (θερμός) ,teplý, horúci“, alb. zjarr (dial. zjarm) ,oheň“, lat. formus ,teplý“, strír. geirid ,zohrieva“, nem., angl. warm ,teplý“, lit. garéti ,premieňať sa na paru“ a i. – všetko od ide. *gʰer- ,horúci, vrelý“. Z odvodenín: ohorieť, od toho ohorok ap.; -hárať (v dohárať, prihárať ap.), z psl. *garati (*gôr-) a i. Pozri aj ↗ haruľa, ↗ horčík, ↗ horec, ↗ horekovať, ↗ horký, ↗ horliť, ↗ horší, ↗ horúci, ↗ hranieť, ↗ hriať, ↗ hrniec, ↗ úhor2, ↗ žeravý, ↗ žiar.

„obzor“, staršie i „horizon“ (od 18. stor.) • Z lat. horizōn, gen. horizontis (aj -tis), čo je prevzatie z gr. horizōn (ὁρίζων), gen. horizontos (ὁρίζοντος), pôvodne v spojení horizōn kyklos (ὁρίζων κύκλος), doslova „oddeľujúci, rozhraničujúci kruh“. Gr. horizōn je príčastie od gr. horizō (ὁρίζω) „oddeľujem hranicou“ (pozri aj ↗ aforizmus), čo je odvodenina od gr. horos (ὅρος) „hranica“ – horizont sa považoval za rozhranie zeme a neba.

(od *13. stor.) • Psl. *gorkъ; súvisí s psl. *gorěti (↗ horieť) – z významového hľadiska „horiaci, páliaci na jazyku“ > „trpký, horký“. Z odvodenín: horčica „bot. Sinapis“ (podľa pálčivej chuti semien). Pozri aj ↗ horší; iného pôvodu je ↗ horkýže(tam).

hovor. expr. „kdeže“, staršie i horkýtam (od 19. stor.) • Rozšírenie ↗ horký(že), nie celkom jasného pôvodu. Azda ide o pôvodné hor-ký, zložené z hor, ktoré vzniklo skrátením „hovor“ (tvar imperatívu od ↗ hovoriť), a zámena ↗ ký – v takom prípade celok pôvodne znamenal „hovor (mi) niekto, rozprávaj (mi to) niekto“, odtiaľ význam popierania, záporu ap. Menej pravdepodobné sa zdá usúvzťažňovanie hor- s *hore „žiaľ“; ďalej pozri ↗ horekovať. Nejde o odvodeninu od ↗ horký.

(od 17. stor.) • Zrejme utvorené na základe horlivý, ktorého východiskom je azda už psl. *gorьlivъ, od psl. *gorěti (↗ horieť) – v slove nastal významový posun „horiaci“ > „zapálený (za niečo), nadšený ap.“. K slovotvorbe porov. i ↗ žiarliť (↗ žiar).

biol. „látka pôsobiaca na fyziologické pochody organizmu“ • Výraz (angl. hormone) utvoril v r. 1905 angl. fyziológ E. H. Starling na základe gr. hormōn (ὁρμῶν) „povzbudzujúci“, čo je príčastie od gr. hormaō (ὁρμάω) „ženiem, pobádam, povzbudzujem“, od gr. hormē (ὁρμή) „úder, útok a i.“.

↗ hore

„umelecké dielo so strašidelnou tematikou“ (od 20. stor.) • Z lat. horror „hrôza“, od lat. horrēre „ježiť sa; desiť sa, obávať sa“. Súčasný význam je podľa angl. *horror* (z lat.), pôvodne v spojení *horror film*, t. j. „film (plný) hrôzy“. Pozri aj ↗ horibilný.

„astrologická predpoveď budúcnosti podľa postavenia planét“ (od 19. stor.) • Z lat. hōroscopium, čo je prevzatie z gr. hōroskopeion (ὡροσκοπεῖον), od gr. hōra (ὥρα) „ročné obdobie; doba, čas, hodina“ a ↗ -skop – pôvodne išlo údajne o označenie prístroja umožňujúceho určiť postavenie planét v určitom čase, na základe čoho sa robili aj astrologické predpovede ap.

↗ hora

komparatív od zlý (od 15. stor.) • Pôvodne komparatív od ↗ horký (ďalej súvisí s ↗ horieť) – z významového hľadiska „viac páliaci, horkejší“ > „menej príjemný, horší“.

„bot. Hydrangea“ • Z bot. lat. *Hortensia* – názov utvoril okolo r. 1770 fr. botanik Ph. Commerson na počesť Hortense Lepautovej (Lepaute), manželky jeho spoločníka na plavbe okolo sveta. Fr. ženské meno *Hortense* vzniklo na základe lat. *Hortensius* „súvisiaci so záhradou, pestovaný v záhrade“ (v Ríme aj ako rodové meno), od lat. *hortus* „záhrada; mn. sady, park“.

(od 17. stor.) • Odvodenina príčastného typu (*gor-ǫt-jь*) od psl. *gorěti (↗ horieť) – k prípone *-ǫt- porov. vis-ut-ý „visiaci“, ↗ mohutný ap. Dnešné príčastie *horiaci* má variantnú príponu (*gor-pt-jь*). Z odvodenín: horúčava, horúčka a i.

„radostné volanie v kresťanskej liturgii“ (od 17. stor.) • Z cirk. lat. *hosanna*, podľa gr. bibl. *hōsanna* (ὡσαννά) – ide o volanie, ktorým zástupy vítali Ježiša pri jeho vstupe do Jeruzalema (porov. Mt 21, 9); východiskom je hebr. *hôšîʿā-nnā’* „pomôž; nože zachráň“, prosba v Ž 118,25.

„sociálny útulok na doopatrovanie starých chorých ľudí“, staršie aj „útulok pre cestujúcich, pútnikov (pôvodne v kláštore)“ (od 20. stor.) • Z lat. hospitium „pohostinstvo; pohostenie, priateľské prijatie; hostinec“, od lat. hospes, gen. hospitis „hostiteľ; hosť; pocestný, pútnik“. – hospitalizovať ↗ špitál, hospitovať „navštíviť vyučovaciu hodinu“ (od 20. stor.) • Z lat. hospitāri „prijať hosťa; byť hosťom“, od lat. hospes, gen. hospitis „hosť“.

„správca (hmotných prostriedkov)“, staršie i „majiteľ, vlastník“ (od 15. stor.) • Psl. *gospodarьь, odvodenina od psl. *gospoda „panstvo, páni“, čo je kolektívum od psl. *gospodь „pán“ – ide o starú zloženinu ide. *ghosti- „cudzinec, hosť“ (↗ hosť) a *pod-, čo je variant ide. *pot- „pán“ (porov. stind. pátih „pán; vlastník; manžel“, gr. posis (πόσις) „manžel“, lat. potis „kto môže, schopný“, lit. vieš-pats „pán, vládca“, ↗ pani a i.). Pôvodný význam slova sa rekonštruuje ako „pán hostí“ (porov. i lat. hospes, gen. hospitis „hosť; hostiteľ“, utvorené z rovnakých koreňov), odtiaľ „hostiteľ, pán domu“ > „správca, pán“. Z odvodenín: hospodáriť, hospodárstvo a i. Pozri aj ↗ gazda, ↗ sloboda.

„Pán, Boh“ (od 16. stor.), staršie hospodin „gazda, hospodár“ (18. stor.) • Psl. *gospodim „pán ap.“, odvodenina od kolektíva *gospoda „panstvo“.

(od *12. stor.) • Psl. *gostь; súvisí s lat. hostis „cudzinec; nepriateľ“, gót. gasts „hosť, cudzinec“, nem. Gast, angl. guest „hosť“ a i. – všetko z ide. *ghostis „cudzinec, hosť“. Z odvodenín: hostiť, od toho hostina („hostenie“) i hostiteľ; hostin-ec je odvodenina od *hostinъ (pšl. *gostimъ) „súvisiaci s hosťom, hosťami“, od toho i hostinský (porov. staršie dom hostinský „určený pre hostí, hosťovský“) i pohostinný, nehostinný; zhostiť sa kniž. „úspešne zvládnuť“, staršie „zbaviť sa“ (pôvodne asi „zbaviť sa hosťa“) a i. Pozri aj ↗ hospodár.

„lámka“ (od 17. stor.) • Zdrobnenina od ↗ hosť – z významového hľadiska ide o „úctivé“ pomenovanie choroby s cieľom dosiahnuť jej priaznivý priebeh; porov. i ↗ kiahne.

„oficiálna sprievodkyňa na medzinárodných výstavách ap.“ (od 20. stor.) • Z angl. hostess, doslova „hostiteľka“ (odtiaľ „dáma stara­júca sa o hostí“ ap.), čo je prevzatie zo stfr. hostesse (fr. hôtessé), od stfr. hoste (fr. hôte) „hostiteľ“, z lat. hospes, gen. hospitis „hostiteľ; hosť“.

cirk. „nekvasený chlieb vo forme oblátky používaný pri eucharistii“ (od 18. stor.) • Z cirk. lat. hostia, ktorého východiskom je lat. hostia „obetné zviera, žertva“, azda súvisiace s lat. hostīre „vyrovnávať, odplácať“.

cit. (od 18. stor.) • Málo jasné; uvažovalo sa tu aj o zachovaní pôvodnej predložky *ot (↗ od), t. j. o pôvodnom význame typu „od seba“ – odtiaľ aj „(o koňoch) doprava“?

„zariadenie na prechodné ubytovanie“ (od 19. stor.) • Z fr. hôtel, ktorého východiskom je lat. (cubiculum) hospitāle „hosťovská izba“ – cubiculum „spálňa, izba“ je odvodenina od lat. cubāre, cubitum „ležať; ležať v posteli, spať“; hospitāle je tvar neutra od lat. hospitālis „súvisiaci s hosťami, hosťovský“, od lat. hospes, gen. hospitis „hosť“. Z odvodenín: hotelier (fr. hôtelier). Pozri aj ↗ botel, ↗ motel, ↗ špitál.

hovor., pejor. „človek, s ktorým sa dá ťažko dorozumieť; nechápavý človek“ (od 20. stor.) • Podľa Hotentotov, černošského kmeňa v juž. Afrike – pre bielych kolonizátorov bol ich jazyk nezrozumiteľný (porov. i hotentotčina hovor., pejor. „nezrozumiteľná reč“); odtiaľ posun „kto hovorí nezrozumiteľným jazykom“ > „s kým sa nemôžeme dohovoriť, kto nás nechápe; nechápavý človek“. K významu porov. i ↗ talian.

(od 15. stor.) • Psl. *gotovъ; azda odvodenina od ide. *gnā- „ísť“ (ďalej pozri ↗ hať) – pôvodným významom mohlo byť „pripravený na chôdzu, pochod, na cestu“; porov. nem. fertig „hotový“, odvodené od nem. Fahrt „cesta, jazda“ (od nem. fahren „ísť, jazdiť“). Z odvodenín: hotovosť („platiť v h-ti“ ap.), od „hotové peniaze“ „pripravené (na platenie)“ a i.

„kus rožného statku“ (od *16. stor.) • Psl. *govьędo; súvisí so stind. gáuh, arm. kov, gr. bōs (βοῦς), alb. gjedh, lat. bōs, stír. bó, nem. Kuh, angl. cow a i., všetko „krava, hovädzí dobytok“ – východiskom je ide. *ǵōu- „hovädzí dobytok“. Z odvodenín: hovädzí (pšl. *govьęd-jь), od toho hovädzina; zhovädiť hrub. „urobiť hrubým, drsným“, k tomu zhovädilý „hrubý, drsný, surový“ a i. Pozri aj ↗ hovno, ↗ humno.

kniž. (od 17. stor.) • Psl. *gověti; súvisí s lat. favēre „žičiť, priať niekomu, byť priaznivo naklonený“, stsev. gá (*gawēn) „dávať pozor“ a i. – všetko od ide. *gheuh(š)- „vnímať, brať ohľad na niečo“. Význam sa vyvíjal asi v smere „brať ohľad na niečo/niekoho“ (porov. staršie z-hovieť „trpezlivo na niečo počkať“, od toho pozhovieť, zhovievavý) > „robiť, byť niekomu po vôli“ (h. deťom, hra h-e vkusu divákov, porov. i vyhovieť, vyhovovať) > „robiť si podľa vlastnej vôle, venovať sa niečomu príjemnému“ (h. svojim záľubám, h. si „oddávať sa pohodliu“, pohovieť si – od toho pohov voj. „uvoľnený postoj“ [staršie „oddych“, porov. dať si p. „urobiť si prestávku v práci“] i pohovka, pôvodne asi „lôžko na oddych“).

hrab. „výkal, lajno“ (od 16. stor.) • Psl. *govbno – odvodenina od koreňa *gov-, ktorý sa usúvzťažňuje s ide. *gʷôu-, *gʷu- „trus, výkaly, niečo odporné“ (ďalej pozri ↗ háveď), resp. s ide. *gʷou- „hovädzí dobytok“ (↗ hovädo; v takom prípade by išlo o pôvodné označenie trusu hovädzieho dobytka).

(od 17. stor.) • Psl. *govoriti (*gʷou-or-); súvisí so stind. gávate „znie“, gr. goos (γόος) „krik, nárek“, stír. guth „hlas“, sthnem. gi-kewen „nazývať“, lit. gafísti „temne znieť“, lot. gaura „rozprávanie, táranie“ a i. – všetko od ide. *gʷou-, *gʷou3-, *gʷū- „volať, kričať“, zvukomalebného pôvodu. Z odvodenín: hovor (telefonický h. ap.), od toho hovorový (h-é slová, h. štýl lingv.); podobne pohovoriť si, rozhovoriť sa: pohovor, rozhovor ap., no vyhovoriť sa: výhovorka; zhovárať sa, zhovorčivý (porov. staršie z-hovoriť sa „dohovoriť sa“), hovorca (utvorené po r. 1989) a i. Pozri aj ↗ horkýže(tam), ↗ húsť, ↗ hútať.

„lúpať, šúpať, bieliť“ (od 20. stor.) • Variant (s využitím rozdielu v kvantite o/ô) k ↗ holiť (z psl. *goliti), od ↗ holý vo význame typu „nepokrytý (kôrou, šupkou ap.)“ – formálny rozdiel akiste súvisí s významovým odlíšením (holiť fúzy, vlasy – holiť kožku).

↗ hora

cit. (od 19. stor.) • Zvukomalebné.

staršie i jhra (od 15. stor.), dial. aj ihra • Psl. *jьgra; pôvodne asi „tanec, zábava, hra“. Odvodzuje sa od ide. *aig- „prudko (sa) pohybovať, chvieť sa, vibrovať“ (porov. stind. éjati „hýbe sa“, gr. aiglé (αἴγλη) „žiara, lesk“ a i.), čo predpokladá významový vývin „pohybovať sa, pohyb“ > „tanec, zábava“ (porov. aj odvodené slk. dial. ihrať „tancovať“; význam pohybu sa mohol zachovať v kontextoch typu oči, svaly mu hrajú, hra svetla a tieňov, staršie hrá ušami „strihá“ ap.). Podľa iného výkladu psl. *jьgra označovalo obradný tanec so spevom (porov. strus. igry mn. (ИГРЫ) „pohanské obradné piesne, tance a hry“) a súvisí so stind. yájati, avest. yazaté „uctieva“, gr. hagios (ἅγιος) „posvätený, svätý“ a i. – všetko od ide. *iag- „preukazovať náboženskú úctu“. Z odvodenín: ihrisko i hrisko; hrať, poet. ihrať (už psl. *jьgrati), k tomu hráč i herec (psl. *jьgrьcь, pozri aj ↗ igrič), avšak vyhrať: výherca; prehrať, vyhrať, od toho prehra, výhra; nahrať, od toho nahrávať, nahrávka ap.

bot. Carpinus (od *13. stor.) • Psl. *grabb (*grôb(h)-). Porovnáva sa s ilýr. gräbion (γραβίων) „fakľa“ (z dubového dreva?), umbr. Grabovius „božstvo, ktorému bol zasvätený dub“, stprus. wosi-grabis „bršlen“ a i. – všetko od ide. *gréb(h)o-s, *grôb(h)o-s „hrab; dub“, čo je azda odvodenina od ide. *gerebh- „vyrezávať, vyrývať“ (ďalej pozri ↗ žreb); strom je pomenovaný podľa zúbkovaných listov.

(od 16. stor.) • Psl. *grabati (*grôb-); iteratívum od psl. *greti (*greb-ti), *grebǫ (↗ hriebsť). Z odvodenín: hrable, hraboš „zool. Microtus“ (hlodavec robiaci, „zhrabúvajúci“ si zásoby potravy na zimu), neohrabaný expr. „neuhladený, hrubý, ťarbavý ap.“ (pôvodne asi „neupravený [hrabaním]“, porov. neotesaný ap.) a i. Pozri aj ↗ rabovať, ↗ záhrenie.

↗ hra

„feudálne opevnené sídlo“ (od *13. stor.) • Psl. *gordъ; súvisí s alb. gardh „ohrada“, gót. gards „dom“, stsev. garðr „plot, ohrada, záhrada“, stangl. geard „ohrada, dvor“, angl. yard „dvor“, lit. gardas „ohrada pre dobytok“, lot. gārds „priehradka v chlieve“ a i. – všetko od ide. *ghordho- „ohrada“, čo je odvodenina od ide. *gherdh- „obkolesiť plotom, ohradiť“. Pôvodný význam psl. *gordъ sa rekonštruuje ako „ohra­ dené sídlo s citadelou“, odtiaľ „opevnené sídlo, hrad“. Z odvodenín: hradská zastaráv. „(štátna) cesta“, zo spojenia hradská cesta, pôvodne akiste o (kvalitnejšej) ceste vedúcej na hrad. Pozri aj ↗ hradiť¹,², ↗ vinohrad, ↗ žrď.

dial. „ľadovec, krupobitie“ (od 18. stor.) • Psl. *gradъ (*grôd-); súvisí s arm. karkut („*ga-grôdo-“), lat. grandō „ľadovec“, lit. grúodas „zamrznuté hlinené hrudy; holomráz“ a i. – všetko od ide. *grôd-, *grad- „ľadovec“.

„kmeň, brvno“ (od 17. stor.) • Psl. *grǫda¹ (*ghrendh-); súvisí s lat. sub-grunda „rímsa pod strechou“, sthnem. grintil „závora“, lit. grindis „podlahová doska“, lot. grida „dlážka“ a i. – všetko od ide. *ghrendh- „brvno“. Pozri aj ↗ hriadeľ.

„záhon, hriadka“ (od 16. stor.) • Psl. *grǫda²; z hľadiska pôvodu asi totožné s psl. *grǫda¹ (↗ hrada¹), avšak s ďalším významovým vývinom „brvno, doska“ > „(podlhovastý) záhon“ – k významu porov. fr. planche „doska; záhon, hriadka“.

↗ hradiť¹

„zahrádzať“ (od *14. stor.) • Psl. *gorditi, odvodenina od psl. *gordъ (↗ hrad¹) s pôvodným významom „zhotovovať plot, ohradu ap.“ (porov. staršie slk. h. ploť); z toho všeobecne „budovať prekážku, hranicu ap.“ (↗ ohradiť, ↗ prehradiť, ↗ zahradiť, od toho ↗ ohrada, ↗ priehrada, ↗ záhrada), resp. aj „(hranicou) vyčleniť“ (↗ vyhradiť, od toho ↗ výhrada ap.). ↗ Hradba (psl. *gordъba) a ↗ hrádza (psl. *gordja) pôvodne znamenali „hradenie, budovanie plota, ohrady“, z toho „výsledok hradenia, hradba“ (pozri aj ↗ hrazda), ↗ hradlo žel. „zariadenie na zabezpečenie istého úseku trate“ je asi novšie prevzatie z češtiny („čo slúži na ohradenie, zabezpečenie trate“).

„platiť trovy“ (od 17. stor.) • Vzniklo azda na základe predponových slovies ↗ nahradiť (od 16. stor.), ↗ uhradiť (napr. škodu, u. výdavky „zaplatiť“), pravdepodobne odvodených od ↗ hrad¹ v posunutom význame „(ohradené) miesto“ (porov. ↗ mesto) – pôvodný význam mohol byť „dávať niečo namiesto niečoho ap.“; porov. aj rus. za-mestíť (заместить) „nahradiť“ a i. Z odvodenín: ↗ náhrada, ↗ úhrada a i.

↗ hrad¹

↗ hradiť¹

bot. Pisum (od 17. stor.) • Psl. *gorchь (*ghors~); porovnáva sa so sthnem. gers, gires, nem. Giersch, lit. garšvä, lot. gärsa „kozia noha hostcová (bot. Aegopodium podagraria)“ (v minulosti využívaná ako krmivo) – všetko azda od koreňa zachovaného v stind. ghársati „trie, rozotiera“.

bot. Lathyrus (od 18. stor.) • Psl. *gorchorь, odvodenina od psl. *gorchь (↗ hrach); k prípone porov. soch-or a i.

(od *17. stor.) • Psl. *grana; súvisí s alb. krend „suché vetvy, raždie“, stír. grend „brada“, sthnem. gran(a) „fuzy“, nem. Granne „ôstie (na klase); štetina“ a i. – všetko od ide. *gher-, *ghré-, *ghrô-, *ghrs- „ostro vyčnievať (o rastlinných výhonkoch, ostňoch, hranách ap.)“. Z odvodenín: hranatý, hranol a i. Pozri aj ↗ hrot¹.

(od *13. stor.) • Psl. *granica; odvodzuje sa od psl. *grana (↗ hrana), čo predpokladá významový vývin „hrana, kraj, koniec niečoho“ > „koniec územia“ > „línia, ktorá ho vyznačuje; hranica“ (porov. i hrana: rozhranie „miesto tvoriace hranicu, pomedzie“, vyhraniť „presne vymedziť“). Význam „naukladaná hromada dreva na zapálenie“ (upáliť na h-í) vznikol asi z pôvodného „hromada (kamenia ap.) vyznačujúca územnú hranicu“.

„(o látkach, o dreve) od prestátia sa rozpadávať“ (od 18. stor.) • Pôvodne asi *hraniť (novšie zakončenie -ieť je azda podľa stavových slovies typu práchnivieť, tlieť ap.), ktorého východiskom je psl. *gomiti, odvodenina od psl. *gornь „horknutie; niečo zhorknuté, horké“ (porov. bulh. dial. gran „niečo zhorknuté“), od psl. *gorěti (↗ horieť). Významový vývin bol asi „horieť“ > „nadobúdať, mať pálčivú, horkú chuť“ (↗ horký) > „(o potravinách) kaziť sa, strácať kvalitu“ > „(o látkach, dreve) rozpadávať sa“.

↗ hrana

zool. Mustela (od 18. stor.) • Azda už psl. *gornostalь/*gomostajь – obyčajne sa vysvetľuje ako staré prevzatie zo sas. *harmenes-tagl-, doslova „chvost hranostaja“, čo je zloženina sas. harmo „hranostaj“ (porov. ↗ hermelín) a tagl „chvost“ (porov. angl. tail „id.“ a i.).

hovor. „válov, žľab“ (od 16. stor.) • Z jnem. Grand „id.“; slovo neznámeho pôvodu.

↗ hra

„telocvičné náradie z vodorovnej žrde na podstavcoch“ (od 20. stor.) • Podľa čes. hrazda (staršie i hrázdá), čo je odvodenina od čes. hráz (staršie i hrázé) „čo slúži na prehradenie; tyč, lata“ (psl. *gord-j-; ďalej pozri ↗ hrádza, ↗ hradiť¹); v 19. stor. bolo využité na označenie telocvičného náradia (M. Tyrš).

(od *16. stor.) • Psl. *gъrbъ; súvisí s ír. gerbach „vráskavý“, isl. korpa „záhyb, vráska“, stprus. *garbis „vrch“, lit. gárbana „kučera“ a i. – všetko od ide. *gerb-, čo je rozšírenie ide. *ger- „krútiť, viť“ (porov. i ↗ hrča¹). Pôvodným významom psl. *gъrbъ bolo asi „niečo skrútené, zahnuté“, odtiaľ i „zahnutý výstupok, vyvýšenina“. Z odvodenín: hrbatý, hrbiť sa, hrboľ a i. – hŕba (od 16. stor.) • Psl. *gъrba, od rovnakého koreňa ako *gъrbъ „hrb“.

„opuchlina ap.“ (od 17. stor.) • Psl. *gъrča. Odvodzovalo sa od ide. *ger-k- ako od rozšírenia ide. *ger- „krútiť, viť“ (porov. i ↗ hrb), čo predpokladá významový vývin v smere „niečo skrútené (do gule)“ > „guľatý predmet, opuchlina ap.“ Iný výklad tu vidí expresívnu obmenu (so striedaním spoluhlások k : g) psl. *kъrča ž. ako morfologického variantu k psl. *kъrčь m. (↗ kŕč). Z odvodenín: zhrčiť sa „zbehnúť sa“ (od hrča „hŕba, skupina, hlúčik“), k tomu zhŕknuť sa, a i.

expres. „nepoddajná, tvrdá, hrubá osoba“ (od 19. stor.) • Prenesené pomenovanie na základe ↗ hrča¹, s významovým posunom „niečo tvrdé, nepríjemné, čo zavadzia“ > „nepríjemný, neústupný človek“.

↗ hrkať

↗ hrdý

(od 19. stor.) • Od ↗ hrdlo (porov. aj hrdlovať expr. „hrdlačiť“, staršie hrdliť sa, hrdlovať sa „namáhať sa“, „ťažko pracovať“, od 18. stor.) – z významového hľadiska azda „zvierať hrdlo“ > „spôsobovať (mať) nedostatok dychu“ > „ťažko dýchať (od námahy); namáhať sa, ťažko pracovať“ ap.

,zool. Streptopelia“, staršie i hrlička (od *14. stor.) • Zdrobnenina od staršieho hrdlica, hrlica, z psl. *gьrdlica. Pôvodnejšia je azda forma *gьrica, odvodzovaná od zvukomalebného *gьr (< *gūr-), napodobňujúceho hlas tohto vtáka (porov. i bulh. gurgulica ,hrdlička“ ap., resp. i lat. turtur ,hrdlička“, od zvukomalebného tur-). Forma *gьrdlica vznikla azda až druhotným zblížením s psl. *gьrdlo (↗ hrdlo); niektoré výklady tu však uvažujú o priamej odvodenine od *gьrdlo a vychádzajú z pôvodného významu ,vták s hrvoľom“, resp. ,vták s hrdelným hlasom“.

(od 15. stor.) • Psl. *gьrdlo – doslova ,čím sa prehĺta“, od ide. *gʷer- ,hltať“; ďalej pozri ↗ žrať. Pozri aj ↗ hrdlačiť, ↗ hrdlička, ↗ hriva, ↗ hrvoľ, ↗ žriedlo.

(od 17. stor.) • Z pôvodného spojenia *hr(dusiť ,dusiť hrdlo“ (↗ dusiť), obsahujúceho nezachované *hrt ,hrdlo“, z psl. *gьrdlo (↗ hrdlo). Význam ,dusiť (zvieraním hrdla)“ > ,drieť, lopotiť sa“ (pozri i ↗ hrdlačiť) je azda novší.

↗ hrdza

↗ hrkať

↗ hrdza

(od 15. stor.) • Psl. *grьbьnь, *grьbьnьjь, odvodené od psl. *grbъ (↗ hrb) – pôvodne zrejme ,čosi vyčnievajúce“, t. j. ,výčnelok, výstupek, hrboľ“ (↗ hrb), odtiaľ ,nástroj s výčnelkami, kolíkmi“ (pozri aj ↗ kefa); výrazy typu hrebeň hôr, hrebeň vlny ap. sú metaforické.

↗ hriať

(od 15. stor.) • Zo stč. hřiešiti, ktoré je pokračovaním psl. *grěšiti – pôvodný význam bol ,odchýliť sa (od cesty, cieľa)“ > ,klesnúť (z pravej cesty)“ > ,prehrešiť sa“ (porov. i slk. zhrešiť, hriech). Z odvodenín: prehrešok, hriešnik, hriešny, zhrešiť ap.

„zast. dubák“ (od 19. stor.) • Azda z nem. Schwärbling (zast. hríb ako nárečové označenie pre tmavú hubu), ktoré sa vysvetľuje ako výraz odvodený od nem. schwärzen „černieť“, od schwarz „čierny“. Význam sa preniesol na dubák pre jeho tmavý klobúk.

(od 15. stor.) • Psl. *grěchъ, pôvodne ,odklon od správnej cesty“, pozri ↗ hrešiť. Z odvodenín: hriešnik, hriešny, zhrešiť. – Význam „prestúpenie Božieho zákona“ vznikol prenesením na morálnu sféru po prijatí kresťanstva. Rozhrešenie cirk. „odpustenie hriechov udelené po spovedi“ (dnes pociťované ako odvodenina od hriech) vzniklo obmenou pôvodného *roz-riešenie, od *roz-riešiť (↗ riešiť), porov. stsl. razdréšiti (разрѣшити < *raz-rěšiti) „rozviazať, uvoľniť; oslobodiť (aj od hriechov)“.

↗ hra

(od *16. stor.) • Psl. *griva; súvisí so stind. griva „krk“, avest. grīvā- „šija, krk“, lot. grīva „ústie rieky“ a i. – všetko od ide. *g‘ri-uā „hrdlo, krk“, čo je odvodenina od ide. *ger- „hltať“; ďalej pozri ↗ žrať, k významu porov. ↗ hrdlo, ↗ žriedlo. Pôvodným významom psl. *griva bolo „krk, šija“ (pozri aj ↗ hrivna), odtiaľ aj „srsť na šiji“.

„stará váhová a mincová jednotka“ (od 15. stor.) • Psl. *grivьna – ide asi o pôvodný tvar žen. rodu od psl. *grivьm, „súvisiaci s hrivou, hrivny“, od psl. *griva vo význame „krk, šija“ (↗ hriva). Pôvodným významom psl. *grivьna bolo „čo sa nosí na krku, na hrdle; náhrdelník, šperk“, odtiaľ „isté množstvo drahého kovu“ > „váhová, resp. mincová jednotka“.

(od *13. stor.) • Zvukomalebného pôvodu, podľa citoslovca hrk! Z odvodenín: hrčať, hrkotať (od toho hrkot), hrkľovať expr., druhotne hrgľovať a i.

(od 18. stor.) • Zvukomalebného pôvodu, od citoslovca hrkú!

(od *15. stor.) • Psl. *grьměti, od ide. *ghrem- „hlasne i tlmene znieť, hrmieť; hnevať sa“ (porov. avest. gram- „hnevať sa“, gr. chremetizō (χρεμετίζω) „erdžím“, gót. gramjan „rozhnevať“, sthnem. gram „nahnevaný“, nem. Grimm „zlosť, hnev“, angl. grim „ponurý; zlovestný; neľútostný“, lit. grumė́ti „hrmieť“ a i.) – k súvislosti významov „hrmieť“ ~ „hnevať sa“ porov. prípady typu zlostne na neho zahrmel ap. Z odvodenín: hrmotať, od toho hrmot, a i. Pozri aj ↗ hrom.

(od *12. stor.) • Psl. *gъrnьcь, zdrobnenina od psl. *gъrnъ (> slk. *hrn; porov. aj zdrobnené dial. hrn-ok < psl. *gъrnъkъ). Psl. *gъrnъ je príbuzné so stind. ghṛnāh „žiara, horúčava“ a lat. furnus „pec“ (odvodeniny od ide. *gʰer- „horúci“; ďalej pozri ↗ horieť); pôvodný význam bol asi „pec“, porov. i rus. dial. gornó (горно) „pec na vypaľovanie hrnčiarskych výrobkov“ a i. Keďže pece (taviace, hrnčiarske) bývali pomerne malé a zhotovovali sa z hliny, psl. *gъrnъ sa prenieslo aj na menšie hlinené nádoby; k vývinu „pec“ > „nádoba“ porov. i stind. ukhāh „hrniec na varenie“, príbuzné s gót. aúhns, nem. Ofen, angl. oven „pec“ a i. Z odvodenín: hrnčiar a i.

(od *17. stor.) • Psl. *gъrnǫti, od psl. *gъriati (> slk. dial. hrtať „hromadiť, zhŕňať majetok“, Spis), ktoré sa odvodzuje od ide. *ger- „zhŕňať, zbierať“ (porov. gr. ageirō (ἀγείρω) „zbieram, zhromažďujem“, lat. grex, gen. gregis „zhromaždený dav; stádo“, lit. gurguolė „množstvo, masa“ ap.). Z odvodenín: zhrnúť, k tomu súhrn (↗ su-); podobne úhrn odb. „súčet, súhrn“ (od *u-hrnúť „zhrnúť [na kopu ap.]; spočítať“), a i. Pozri aj ↗ hromada, ↗ hrsť.

(od 15. stor.) • Psl. *grobъ, odvodenina od psl. *gre(b)ti „hrabať, kopať, ryť ap.“ (↗ hriebsť) – pôvodne označenie deja („hrabanie ap.“), druhotne o jeho výsledku („čo je vyhrabané, vykopané“), prenesené na jamu (vykopať h., porov. i slk. dial. hrob-ec „jama upravená na odkladanie repy al. zemiakov“). Význam typu „vyvýšenina“ (navŕšiť h., dial. hrob „v hŕbe uložený zosypaný materiál; ochranný násyp na viničnej štepovej škôlke“ ap.) mohol vzniknúť na základe hrob „jama na pochovanie mŕtveho (s vyvýšeninou po jej zasypaní)“, ale aj samostatným posunom „čo je vyhrabané“ > „kopa vyhrabanej zeminy ap.“. Z odvodenín: hrobka, náhrobný, pohrobok (o dieťati narodenom po hrobe = po zahrabaní, pochovaní, smrti otca), záhrobie (o tom, čo nasleduje po smrti) a i.

(od 15. stor.) • Psl. *grobľa, pôvodne označenie deja od psl. *gre(b)ti (↗ hriebsť); k významu slova „jama na uskladnenie poľnohospodárskych plodín“ aj „hŕba zeminy, kamenia ap.“ pozri ↗ hrob.

zool. Hippopotamus (od 20. stor.) • Podľa čes. hroch, utvoreného v období národného obrodenia (J. S. Presl), údajne na základe staršieho roch ako označenia šachovej figúrky; ďalej pozri ↗ rošáda.

(od *15. stor.) • psl. *gromъ, od koreňa zachovaného v psl. *grьměti (↗ hrmieť). Z odvodenín: Hromnice „sviatok Obetovania Pána (2. februára)“ (pôvodne asi názov sviatku predkresťanského boha hromu Perúna), hromžiť; ohromiť (doslova asi „zasiahnuť ako náhly úder blesku“), k tomu ohromný; pohroma (od slovesa typu *po-hromiť „zničiť ako hrom ap.“, pozri aj ↗ pogrom) a i. Pozri aj ↗ parom.

(od *15. stor.) • psl. *gromada; súvisí so stind. gramah „hromada; zhromaždenie“

(od *15. stor.) • psl. *gromada; súvisí so stind. gramah „hromada; zhromaždenie“, dedina“, lat. grémium „plná náruč niečoho; lono“, angl. to cram „pchať, napchávať“, lit. grämatas „hromada“ a i. – všetko od ide. *grem-, čo je rozšírenie ide. *ger- „zhŕňať, zbierať“; ďalej pozri ↗ hrnúť. Zhromaždiť (namiesto *z-hromadiť < hromadiť) je zrejme odvodené od variantného *hromazda „hromada“ (porov. rus. gromozdíť (згромождить) „hromadiť, kopiť“ a i.), k rozdielu d : zd porov. i ↗ hyd: staršie slk. hyzd (ďalej pozri ↗ hyzdiť) ap.

↗ hrom

↗ hrom

„ostré zakončenie“ (od 19. stor.) • psl. *grotbI; porovnáva sa s nem. Grat „ostrá hrana, ostrie“, Gräte „rybia kosť“ – všetko azda od ide. *gher-, *ghre~, *ghrô-, *ghra- „ostro vyčnievať (o rastlinných výhonkoch, ostňoch, hranách ap.)“; pozri aj ↗ hrana. Z odvodenín: vyhrotiť „vyostriť, vystupňovať“ (v. situáciu ap.).

.šechtár“ (od 17. stor.) • Zdrobnenina od staršieho hrot² (od 17. stor.; porov. aj odvodené dial. hrot-ka, hrot-ica „id.“), z psl. *groťb₂, nejasného pôvodu – porovnávalo sa so sthnem. kratto (nem. Kratten, Kretten) „kôš na chrbát“; iný výklad, vychádzajúci z pôvodného významu „nádoba s hrdlom“, tu uvažuje o odvodenine od ide. *gýer- „hltať, prehĺtať“ (ďalej pozri ↗ žrať). S ↗ hrot¹ asi etymologicky nesúvisí.

↗ hrôza

↗ hrôza

staršie i hrozen (od *16. stor.) • psl. *grozno, *grozmъ; súvisí s psl. *grozdb „hrozno“ (porov. sln. grôzd „id.“ a i.) – azda tu ide o odvodeniny od ide. *ghré-, *ghrô-, *ghro- „rásť, zelenať sa“ (odtiaľ aj angl. to grow „rásť“, nem. Gras, angl. grass „tráva“, nem. grün, angl. green „zelený“ a i.).

(od *15. stor.) • psl. *groza; porovnáva sa s arm. karcem „mám obavy, podozrenie“, stír. garg „drsný“, lit. gražóti „ohrozovať“ a i., všetko od ide. *garag- „hrozný; hrôza“, *gargo- „hrozný, zúrivý, divý“ – môže ísť o koreň zvukomalebného pôvodu, azda napodobňujúci zvuk búrky (k významu porov. rus. grozá (грозá) „búrka“ a i.); odtiaľ azda i význam „strach, hrôza (z búrky, veľkého hluku ap.)“. Z odvodenín: hroziť (psl. *groziti; pôvodne „spôsobovať hrôzu, strach ap.“), k tomu hrozba; vyhrážať sa (od staršieho vy-hroziť sa „pohroziť“), od toho vyhrážka, a i. Pozri aj ↗ hrúza.

(od 17. stor.) • psl. *gъrstb; súvisí s psl. *gъrtati „zhrabovať, zhŕňať“ (ďalej pozri ↗ hrnúť) – pôvodný význam psl. *gъrstb sa rekonštruuje ako „čím sa zbiera“, resp. „čo sa berie, vezme do jednej ruky“. Z odvodenín: hŕstka, priehrštie (od staršieho prie-hrsť „id.“).

(od 17. stor.), dial. i hrtan • psl. *gъrtamъ, *gъrtam; pravdepodobne odvodeniny od psl. *gъrtb (porov. dluž. gjarš „hrdlo, hltan, hrtan“, pozri aj ↗ hrdúsiť), čo je odvodenina od ide. *gýer~ „hltať, prehĺtať“ (ďalej pozri ↗ žrať) – doslova „čím sa prehĺta“.

(od *13. stor.) • psl. *grъbb/*grubh; súvisí s lit. grubùs, lot. grumbulains „nerovný, drsný“ a i. – východiskom je asi ide. *ghreu-bh-, čo je rozšírenie ide. *gher- „drsne trieť, drhnúť ap.“. Z odvodenín: hrubizný expr., hrubočizný (so zakončením podľa ↗ širočizný ap., resp. od nedoloženého *hruboký, s príponou podľa ↗ široký, ↗ vysoký ap. ?); hrúbka a i.

(od 19. stor.) • Psl. *grъdb; utvorené od rovnakého koreňa ako psl. *grъdb „vyvýšenina“ (> slk. hrúd, označujúce pieskové duny na dolnom toku rieky Moravy, ktoré aj pri záplavách zostávali suché) – pôvodne asi „vystupujúca časť tela“ (t. j. prsia); etymologicky málo jasné. Z odvodenín: hrudný, od toho hrudník.

(od 16. stor.) • psl. *gruda; porovnáva sa so sthnem. gruzzi, nem. Grütze „krupica“, Grieß „nahrubo zomletá múka; hrubý piesok“, lit. grusti „roztĺkať“, grádas „zmo“ a i. – všetko od ide. *ghreu-d-, čo je rozšírenie ide. *ghréu-, *ghrau-, *ghru- „rozotierať“ (t. j. hruda ako „niečo rozotreté, rozbité, rozdrobené“, akiste podľa rozbíjania tvrdej hliny na menšie kusy). Menej pravdepodobný (vzhľadom na predpokladané striedanie / : r) sa zdá názor, podľa ktorého je psl. *gruda variantom psl. *gluda (porov. rus. dial. glúda (глуда) „hruda“ a i.), príbuzného s nem. Kloft „hruda, chuchvalec“ – ide o výrazy odvodené od ide. *gel- „vytvárať hrudy ap.“; ďalej pozri ↗ hálka.

↗ hruď

↗ hruď

bot. Pyrus (od *15. stor.) • Zdrobnenina od *hruša (porov. miestne názvy typu Hruš-ov [už 1368] či dial. hruš-ný „hruškový“), ktorého východiskom je psl. *gruša (s variantom *kruša). Obyčajne sa porovnáva s lit. kriáušé „hruška“, málo jasného pôvodu; predpokladalo sa aj staré prevzatie z neznámeho zdroja (azda z irán. jazykov? porov. kurd. koréši „hruška“). Odvodzovalo sa aj od psl. *krušiti/*grušiti vo význame typu „rozdrobovať, drviť“ (ďalej pozri ↗ krušiť) – názov by mohol súvisieť s mäkkou, „rozdrvenou“ dužinou ovocia.

zool. Gobio (od 17. stor.) • Psl. *grъzb, súvisí s psl. *grъziti (↗ hrúžiť sa) – ide o rybu „ponárajúcu sa“ do riečneho piesku či dna; porov. i jej názvy typu rus. peskár’ (пескарь), od rus. pesók (песок) „piesok“, či nem. Grundling, od nem. Grund „dno (rieky)“ ap.

hovor. expr. „veľké množstvo, hŕba“ (od 18. stor.) • Z hľadiska pôvodu nárečová forma spis. ↗ hrôza; k významu porov. bolo tam ľudí až hrôza ap.

kniž. „ponárať sa, potápať sa“ (od 18. stor.) • Pôvodne *hrúziť sa (-ž- je asi podľa dial. hrúžať sa ,id.‘, od 18. stor.), z psl. *grǫziti, od koreňa *grǫz- (porov. i psl. *grǫzati → dial. hriazať „zapadať do snehu, blata ap.“) – porovnáva sa s lit. grimzti „ponárať sa, topiť sa“. Pozri aj ↗ hrúz.

„rozšírená časť vtáčieho ap. hltana“ (od 17. stor.) • Málo jasné – uvažovalo sa tu o nepravidelnom zjednodušení pôvodného *gъrdlo-volb „opuchlina hrdla“ ako zloženiny psl. *gъrdlo (↗ hrdlo) a koreňa *vol-, zachovaného napr. v čes. vůle „hrvoľ“; ďalej pozri ↗ volavka.

(od *16. stor.) • Psl. *gryzti; porovnáva sa s gr. brýchō (βρύχω) „hryziem“, stír. brón „smútok, bolesť“ (t. j. „čo hryzie, trápi“), lit. gráužti „hrýzť“, grúžtis „bolesť v bruchu“ (k významu porov. dial. hryzačka „ostré zvieravé bolesti“) a i. – všetko od ide. *g̑rēu-gh-, *g̑rū-gh- „škrípať zubami; hrýzť“. Z odvodenín: zhrýzať (sa) expr. „trápiť (sa)“, zahryznúť, od toho záhryz; ohrýzť, k tomu ohryzok, a i. Pozri aj ↗ krysa.

cit. (od 20. stor.) • Zvukomalebné. Pozri aj ↗ húkať.

„rastlina (bot. Fungi)“ (od *15. stor.) • Psl. *gǫba. Porovnáva sa s nem. Kumpf „hlboká nádoba“, stangl. cumb „pohár, misa“, angl. coomb „úžľabina, roklina“, lit. gumbas, lot. gumba „výrastok na tele, nádor“ – východiskom je ide. *gumbh- „niečo vypuklé ap.“, od ide. *gēu-, *gou-, *gū- „ohýbať, kriviť, klenúť sa“. Sem patrí aj huba „špongia“ (utrieť tabuľu h-ou ap.), pôvodne označujúce hmotu získavanú z niektorých druhov morských húb (neskôr vyrábaná aj synteticky).

niž. hovor. pejor. „ústa; papuľa“ (od 17. stor.) • Psl. *gъba „ústa, pera“. Porovnáva sa s gr. gamphai mn. (γᾰμφαί) „zvieracie čeľuste“; iné výklady tu uvažujú o etymologickej totožnosti s ↗ huba¹, avšak predpokladaný významový posun „huba“ → „ústa, pera“ nie je dostatočne jasný – ako možný medzistupeň sa uvádzajú významy „hubovito zvráskavené starecké pery“, „čo nasáva vodu“, resp. aj „vlhká časť konskej, volskej papule“. Z odvodenín: hubica „dýza (s kužeľovito zúženým otvorom)“ (podľa predstavy o „vyústení“ predmetu), náhubok, veľkohubý pejor. „rád zveličujúci, chvastúnsky“, tlčhuba pejor. „táraj“ (t. j. „kto tlčie hubou“, porov. trepať expr. „tárať“) a i. Pozri aj ↗ gamba.

„kabát z chlpatej vlnenej látky“ (od 20. stor.) • Asi podľa rak. nem. Hubertusmantel, doslova „kabát sv. Huberta“ (zloženina nem. Mantel „kabát“ a muž. mena Hubertus „Hubert“) – pôvodne o poľovníckych plášťoch (podľa sv. Huberta ako patróna poľovníkov), zovšeobecnené o kabátoch šitých z príslušnej látky.

↗ huba²

(od 16. stor.) • Psl. *gubiti – staré kauzatívum k psl. *gy(b)ǫti (↗ hynúť); doslova „spôsobovať, aby niečo hynulo“. Z odvodenín: zahubiť, od toho záhuba; zhubný (od staršieho z-hubiť „zničiť“) a i.

↗ huš

↗ húkať

↗ húšť-

pejor. „nezručne hrať (najmä na husliach); stružlikať“ (od 18. stor.) • Zrejme odvodenina od ↗ húšť; zakončenie môže byť podľa ↗ fidlikať.

cit. (od 20. stor.) • Zvukomalebné.

„neusporiadaná skupina, hŕba, hromada“ (od 17. stor.) • Zo strhnem. Hufe (nem. Haufe). Z odvodenín: húfny; húfom „hromadne, húfne“.

voj. „delo s krátkou hlavňou“ (od 20. stor.) • Asi podľa čes. houfnice, od čes. houfný „húfny“. Pôvodne (stčes. húfnice) označenie veľkého bojového praku na vrhanie kameňov húfne; neskôr prenesené na delo s kratšou, širšou hlavňou na granáty.

expr. „hovoriť nezrozumiteľne, tlmene“ (od 19. stor.) • Zvukomalebného pôvodu; porov. formálne blízke ↗ huhňať.

expr. „fufnať“ (od 19. stor.) • Zvukomalebného pôvodu, od koreňa *gǫbn- (azda už psl.; porov. stsl. гѫбнивъ .huhňavý, ťažko hovoriaci, nemý“ a i.). Porov. hláskovo blízke ↗ fufnať.

cit. (od 19. stor.) • Zvukomalebné.

(od 17. stor.) • Zvukomalebného pôvodu, doslova „vydávať zvuk hu“. Z odvodenín: hučať, hukotať (od toho hukot) a i. – húkať sa „(o prasnici) páriť sa“ (od 18. stor.) • Od ↗ húkať – k páreniu zvierat podľa sprievodných zvukov porov. ↗ ruja a i.

expr. „hlasno spievať, vykrikovať“ (od 19. stor.) • Zvukomalebného pôvodu, doslova „kričať hula“.

expr. „čierny búrkový oblak“ (od 18. stor.) • Akiste odvodenina od dial. húliť sa „pokrývať sa mrakmi, chystať sa na dážď“, húliť „fajčiť“ (t. j. azda „vypúšťať oblaky dymu“ ap.). Vysvetľuje sa ako reflex psl. *guliti, usúvzťažňovaného s psl. *golь (↗ holý) — pôvodný význam bol „robiť holým“, t. j. nepokrytým, (o nebi) jasným. Súčasný význam „pokrývať sa mrakmi“ vznikol azda vo vy-húliť sa „stať sa jasným, vyjasniť sa“, ktoré bolo pochopené ako „vypustiť hmlu“ – keď sa po dažďoch začína vyjasňovať, z lesov vystupuje hmla.

subšt. „grobian, surovec“ (od 18. stor.) • Asi podľa čes. hulvát (ako prímeno doložené už v 14. stor.), nejasného pôvodu.

„vyplývajúci z ľudskosti, ľudský“, odb. „týkajúci sa človeka“ (od 19. stor.) • Z lat. hūmānus, ktoré súvisí s lat. homō „človek“. Z odvodenín: humanita „ľudskosť“ (lat. hūmānitās), od toho humanitný (h-é vedy) i humanitárny (h-a pomoc ap.); humanizmus a i.

hovor. expr. „podvod, balamutenie“ (od 20. stor.) • Prevzaté (s možným prostredníctvom nem. Humbug) z angl. humbug „podvod, klam“; slovo nejasného pôvodu.

„stodola; pozemok za stodolou“ (od *14. stor.) • Psl. *gumbno; obyčajne sa vysvetľuje ako zloženina *gu-mbn-, kde *gu- je z ide. *gʷou- „hovädzí dobytok“ (↗ hovädo) a *mbn- patrí k ide. *men- „tlačiť“ (↗ mäť) – pôvodný význam slova bol azda „miesto, kde hovädzí dobytok šliapaním vytláča zrno z klasov“ (ako spôsob mlátenia obilia známe z Balkánu aj u sev. Slovanov).

„vtipnosť“, staršie „nálada“ i „vlhkosť; voda, šťava“ (od 17. stor.) • Z lat. (h)ūmor „vlhkosť, vlaha, tekutina“, od lat. (h)ūmēre „byť vlhký“ (druhotné h- je asi podľa nepríbuzného lat. humus „zem, pôda“). V stredoveku sa slovo používalo aj vo význame „telesná tekutina“; keďže podľa starých predstáv pomer telesných tekutín určoval temperament človeka (↗ flegmatik a i.), nadobudlo aj význam „nálada“. Význam „vtipnosť“ vznikol údajne v 17. stor. v angl. humour (prevzatie z lat.). – humoreska „žartovná poviedka; hudobná skladba rozmar­ného rázu“ (od 19. stor.) • Z nem. Humoreske – slovo bolo utvorené na základe nem. Humor (z lat.) pomocou pôvodom román. koncovky -eske, podľa nem. Groteske (↗ groteska) ap.

expr. „nivočiť, kaziť“ (od 18. stor.) • Z nem. humpeln (dnes „krivkať“) v staršom význame „nekvalitne pracovať, fušovať“, ktoré asi súvisí s angl. to hobble „krivkať, vliecť sa; byť nemotorný, nestáť za veľa“.

„úrodná vrstva pôdy s organickými látkami“ (od 19. stor.) • Z lat. humus, doslova „zem, pôda“. Pozri aj ↗ exhumovať.

„hrubá prikrývka z vlny al. kožušiny; v ľudovom odeve kabát z hrubého súkna al. kožušiny“ (od *16. stor.) • Psl. *gunja, asi starý kultúrny termín nejasného pôvodu – porovnáva sa s avest. gaona- „chlpy, srsť, farba (srsti)“, lat. gunna „kožušina“ a i.

expr. „prefíkaný človek, šibal, lapaj“, staršie „ničomník, podliak, naničhodník“ (od 17. stor.) • Zjednodušenie staršieho huncvut, huncfut, prevzatého z nem. Hunds-fott, čo je zloženina z nem. Hund „pes“ a strhnem. vut „pošva“ (dnešné nem. vulg. Fotze). Slovo sa v slk. najskôr pociťovalo ako hrubá nadávka („pohlavný orgán suky“!), neskôr sa jeho význam zmiernil.

expr. „šomrať“ (od 19. stor.) • Asi expresívna odvodenina od koreňa hud- (↗ húsť), azda i pod vplyvom zvukomalebného slovesa ↗ dudrať.

cit. (od *18. stor.) • Zvukomalebné. Z odvodenín: ↗ húpať „zapadať, zabárať sa“, ↗ vhupnúť „prudko vniknúť (nohami)“ a i.

cit. (od 19. stor.) • Z nem. hurra, nejasného pôvodu – východisko sa hľadalo v turk. jazykoch, novšie sa uvažuje o domácom pôvode slova (tvar imperatívu od strhnem. hurren „rýchlo sa pohybovať“).

expr. „krik, lomoz, huriavk“, ↗ huriavk expr. „hurhaj“ (od 19. stor.) • Zvukomalebné.

„orgán v oblasti Karibského mora“ (od 20. stor.) • Z angl. hurricane – východiskom výrazu je špan. huracán, prevzaté z indián. jazyka taino (hurakán „mohutná búrka“) v karibskej oblasti. Pozri aj ↗ orkán, ↗ uragán.

hovor. „jaternica“ (od 18. stor.) • Z maď. hurka, od maď. kúr „črevo; vnútornosti“, neznámeho pôvodu.

„jedlý plod ebenovníka rajčiakového“ (od 20. stor.) • Z tur. hurma, čo je prevzatie z perz. hurmä „datľa“; plody ebenovníka sa v niektorých jazykoch pomenúvajú ako „datle“.

expr., v spojeniach h. krik, rev, smiech „veľmi hlasný, silný“ (od 19. stor.) • Podľa indián. kmeňa Hurónov (porov. aj Hurónske jazero na hraniciach USA a Kanady), na základe predstavy o ich divosti.

hovor. expr. „hrmot, lomoz“ (od *16. stor.) • Zo strhnem. hurt „náraz“, čo je prevzatie zo stfr. hurt, od stfr. hurter (fr. heurter) „vraziť, naraziť“, azda germ. pôvodu. Z odvodenín: hurtovať hovor. expr. „lomoziť; kričať“; zhurta hovor. expr. „prudko, rázne, zostra“ (zo spojenia *z hurta), hurtom „id.“

zool. Anser“ (od 15. stor.) • Psl. *gǫsь; súvisí so stind. hamsáh, gr. chén (χήν), lat. ānser (*hā-) „hus“, stír. géis „labuť“, stsev. gás, nem. Gans, angl. goose, lit. žąsis „hus“ a i. – všetko od ide. *ǵhans- „hus“, azda zvukomalebného pôvodu. Z odvodenín: húsa, gen. húsaťa (psl. *gǫsę, gen. *gǫsęte), od toho husací (*gǫsęt-jь), a i.

hist. „jazdec vo vojsku“ (od 16. stor.) • Z maď. huszár, ktoré sa vysvetľuje ako prevzatie zo staršieho srb. husarb „lupič“, odvodeného od staršieho húsa „lúpež“ (*chǫsa, porov. aj stpoľ. chąsa „banda, lupiči, zlodeji“) – východisko výrazu sa hľadá v germ. jazykoch, porov. gót. hansa „vojenská jednotka, oddiel; dav“ ap., pozri aj ↗ chasa.

(od 17. stor.) • Psl. *gǫsěnica – vysvetľuje sa ako obmena pôvodného *vǫsěnica, odvodeného od psl. *vǫsēm „fúzatý“, od psl. *vǫsъ (↗ fúzy, k možnému vývinu *v- > *g- porov. i ↗ húžva).

[has-] „druh psa“ (od 20. stor.) • Z angl. husky (dog), pôvodne „eskimácky pes“, od angl. Husky „Eskimák“ – výraz vznikol asi na základe etnického názvu Eskimákov (angl. Eskimo, v 18. stor. doložené aj ako Ehuskemay), ktorý pochádza z jazykov algonkinských Indiánov (napr. v jazyku abnaki askimo, mn. askimoak) a znamená „jediaci surové mäso“ (zloženina *ašk- „surový“ a *-imo „je sť“).

↗ húsť

„stuhnuté rôsolovité jedlo z vyvarených bravčových nožičiek, koží a mäsa“ (od 17. stor.) • Asi podľa čes. huspenina, pôvodne uspenina (tak stčes.), čo je odvodenina od stčes. uspená, vysvetľovaného ako možné prevzatie zo sthnem., strhnem. ísbén (nem. Eisbein) – ide o zložený výraz z prostredia lekárov a poľovníkov (označenie bedrovej kosti a priľahlých kostí), ktorého prvá časť je asi prevzatá z lat. ischia mn. „oblasť panvy a bedier“ (gr. pôvodu, ďalej pozri ↗ ischias) a druhú časť tvorí nem. Bein „noha“ (germ.).

hudiem (od *15. stor.) • Psl. *gǫsti (*gǫd-ti), *gǫdъ; súvisí s isl. kýta „vadiť sa“, stangl. cýta „bučiak (zool. Botaurus)“, strhnem. kuze, nem. Kauz „druh sovy“, lit. gausti „temne znieť“ a i. – ide o výrazy odvodzované od ide. zvukomalebného koreňa *gʰu-, *gʷoudʰ-, *gʷu-; ďalej pozri ↗ hovoriť. Z odvodenín: hudba (už psl. *gǫdъba, doslova „hudenie“), hudec (psl. *gǫdьcь), husle (psl. *gǫsli mn. < *gǫd-sl-; k príponám porov. ↗ jasle) a i. Pozri aj ↗ hudlikať, ↗ hundrať, ↗ potmehúd.

(od *16. stor.) • Psl. *gǫstъ. Zo slovotvorného hľadiska azda *gǫt-tъ, od koreňa *gǫt- „hustý“ (↗ hutný), pričom zakončenie *-stъ môže byť aj podľa psl. *čǫstъ (↗ častý), resp. *tьlstъ (↗ tlstý). Koreň *gǫt- sa odvodzuje od ide. *ǵem- „stláčať“ (↗ žmoliť), čo predpokladá významový vývin „stlačený, natlačený“ > „hustý, hutný“; iný výklad vychádza z ide. *ǵhen- „kypieť, zväčšovať objem; plnosť“ (porov. stind. ghanáh „pevný, hustý“, nem. ganz „celý“, lit. gana „dosť“, stsl. goněti (гонѣти) „stačiť, postačovať“ a i.). Z odvodenín: húsť, dial. i hušťa „hustý porast“ (psl. *gǫšč- < *gǫst-j-), od toho húšťava i húština ap.; hustiť, k tomu hustilka odb. „pumpa (na plnenie, hustenie pneumatík ap. vzduchom)“ (podľa čes.), a i.

cit. (od 19. stor.) • Zvukomalebné. Z odvodenín: dial. hmkať, hučkať, k tomu akiste aj huckať „dráždením popudzovať, štvať (psa)“.

↗ hustý

↗ hustý

↗ hustý

„závod na výrobu kovov z rúd, na výrobu surového skla“ (od 16. stor.) • Zo sthnem. hutta (nem. Hütte) „id.“; súvisí s nem. Haus „dom“. Z odvodenín: hutník a i. Pozri aj ↗ kajuta.

(od 18. stor.) • Domáci výraz, avšak bez jednoznačného výkladu. Vysvetľovalo sa ako reflex psl. *gutati (*gou-t-), od ide. *gou-, *gouǵ-, *gň- „volať, kričať“ (ďalej pozri ↗ hovoriť), čo predpokladá významový vývin typu „volať, kričať“ > „hovoriť (o niečom)“ > „uvažovať, hútať“. Iný výklad tu vychádza z psl. *gǫtati (*gon-t-), ktoré odvodzuje od ide. *ǵhen-(3)- (↗ hnát) s vývinom „preháňať mysľou“ > „hútať“ (porov. i lat. (in) mente agitāre „zamýšľať, uvažovať“, t. j. doslova „preháňať mysľou, resp. v mysli“). Nemožno vylúčiť ani zvukomalebný pôvod výrazu (porov. čes. dial. hutati „trúbiť na kozom rohu“, rus. dial. gútať (гу́тать) „kričať ako sova“ ap.) – z významového hľadiska „vydávať zvuk, hlas“ > „hovoriť (o niečom)“ > „uvažovať, hútať“?

↗ huta

kniž. „výdatný, zhustený; hustý, tuhý“ (od 18. stor.) • Psl. *gъtbъ, odvodené od koreňa *gъt- „hustý, hutný“ (porov. i rus. dial. guť (гуть) „húština, ťažko priechodné miesto“); k etymológii pozri ↗ hustý.

(od 15. stor.) • Psl. *gъžь, gen. *gъžьve; azda súvisí s psl. *vęzati (↗ viazať), *vъzъlъ (↗ uzol), k začiatočnému *g- porov. i ↗ húsenica. Z odvodenín: húževnatý, húžvať. Pozri aj ↗ krkvať.

(od 16. stor.) • Psl. *gvězda; porovnáva sa s gr. phoibos (φοῖβος) „svietiaci, žiariaci“, lit. žvaigždé, lot. zvāigzne „hviezda“ a i. – všetko azda od ide. *gʷhei̯gʷ- „svietiť, žiariť, svit“.

(od *17. stor.) • Psl. *gvizdati, zvukomaľebného pôvodu; porov. i ↗ svišťať. Z odvodenín: hvižďať (*gvizd-j-), hvizd a i.

„ozdobná rastlina s voňavým hroznovitým kvetom“ (od 17. stor.) • Z lat. hyacinthus, čo je prevzatie z gr. hyakinthos (ὑάκινθος), azda substrátového pôvodu.

(od *13. stor.) • Psl. *gybati (*gъb-), pôvodne asi iteratívum od psl. *gъnǫti (↗ hnúť). Z odvodenín: hybký „pohyblivý, vrtký; pružný“, hybaj cit.; ohýbať (aj ohybný), pohýbať, zahýbať ap., k tomu ohyb, pohyb, záhyb, podobne zhyb (od staršieho z-hýbať „zohýnať“); vyhýbať (sa), od toho výhybka, a i. Pozri aj ↗ hynúť.

„kríženec; miešanec“ (od 20. stor.) • Z lat. hybrida „miešanec“ – výraz (písaný aj ako hibrida, ibrida) asi súvisí s lat. (v glosách) iber „muľ“, začiatočné hy- môže byť podľa etymologicky nesúvisiaceho gr. hybris (ὕβρις), gen. hybreōs (ὑβρέως) „spupnosť“.

„domáce úžitkové vtáctvo; pejor. háveď“ (od 17. stor.) • Psl. *gydъ (*gъd-) – odvodenina od ide. *gʰudh-, čo je rozšírenie ide. *gʰeu-, *gʰu- „hnoj, výkaly, niečo odporné“; ďalej pozri ↗ háveď. Z odvodenín: hydina. Pozri aj ↗ hyzdiť.

„mytologický had s mnohými hlavami“ (od 18. stor.) • Z lat. hydra, čo je prevzatie z gr. hydra (ὕδρα), od gr. hydōr (ὕδωρ) „voda“ – pôvodný význam bol „vodný živočích“, odtiaľ „vodný had“, v gr. mytológii aj tzv. lemská hydra (žijúca pri meste Lerna), ktorú premohol hrdina Herakles.

„vývod na väčší odber vody z potrubia“ (od 20. stor.) • Utvorené na základe gr. hydōr „voda“.

„súvisiaci s tlakovou energiou kvapalín“ (od 19. stor.) • Z lat. hydraulicus, čo je prevzatie z gr. hydraulikos (ὑδραυλικός), doslova „súvisiaci s vodným organom (ktorému vzduch dotláčala vodná pumpa)“, od gr. hydraulis (ὕδραυλις) „vodný organ“, zloženého z ↗ hydro- a gr. aulos (αὐλός) „píšťala“.

„voda, vodný, vodo-“ (hydrológia, hydromechanika, hydrosféra ap.) • Z gr. hydro- (ὑδρο-), od gr. hydōr „voda“ (príbuzné s ↗ voda).

„cudzokrajná šelma“ (od 18. stor.) • Z lat. hyaena, čo je prevzatie z gr. hyaina (ὕαινα), odvodeného od gr. hýs (ὗς) „sviňa“ – významový posun „sviňa“ > „hyena“ sa vysvetľuje podobným tvarom tela obidvoch zvierat. Prenesený význam „bezcitný človek ťažiaci z nešťastia iných“ (ľudské h-ý) súvisí s tým, že hyeny konzumujú aj zdochliny iných zvierat.

„lekársky odbor zaoberajúci sa zdravím a jeho zabezpečením“ (od 19. stor.) • Z fr. hygiene, utvoreného na základe gr. hygieinos (ὑγιεινός) „prospešný zdraviu“, čo je odvodenina od gr. hygieia (ὑγίεια) „zdravie“, od gr. hygiēs (ὑγιής) „zdravý, svieži“, doslova asi „dobre žijúci“.

„schopný prijímať vlhkosť z prostredia“ (od 20. stor.) • Ako vedecký termín utvorené na základe gr. hygros (ὑγρός) „vlhký, mokrý“ a ↗ -skopia.

„zool. Pyrrhula, Erythrina“ (od *16. stor.) • Psl. *gyľь; azda od slovesa zachovaného v srb., chorv. giljati „ťažko ísť; poskakovať na jednej nohe“ – k možnému pomenovaniu podľa skackavej chôdze porov. nem. Gimpel (strhnem. gimpel) „hýľ“ (> slk. dial. gimpel), odvodené od strhnem. gumpen „skákať“.

„slávnostná skladba, pieseň ako symbol istého spoločenstva“ (od 19. stor.) • Prevzaté (s možným prostredníctvom nem. Hymne ž.) z fr. hymne m., čo je prevzatie z lat. hymnus (↗ hymnus).

kniž. „chválospev“ (od 18. stor.) • Z lat. hymnus, ktorého východiskom je gr. hymnos (ὕμνος) „pieseň, slávnostný spev“.

(od 17. stor.) • Psl. *ginǫti; súvisí s ↗ hýbať, ↗ hnúť – všetko od ide. *gheub(h)- „ohýbať, hýbať“. Významový vývin sa rekonštruuje ako 1. „ohýbať sa (od choroby, staroby ap.)“ > „umierať, hynúť“, resp. 2. „hýbať sa“ > „ísť“ > „schádzať zo sveta, zomierať, hynúť“. Z odvodenín: zahynúť, vyhynúť, uhynúť (od toho úhyň) a i. Pozri aj ↗ hubiť.

„veľmi, príliš, nadmerne, veľký ap.“ (hyperkorektný, hypermarket, hypermoderný ap.) • Z gr. hyper- (ὑπέρ-), od gr. hyper (ὑπέρ) „nad, hore, zhora, príliš, veľmi“.

(od 19. stor.) • Z lat. hyperbole, čo je prevzatie z gr. hyperbolē (ὑπερβολή), asi „prehodenie ap.“, od gr. hyperballō (ὑπερβάλλω) „prehadzujem ponad, cez niečo; prekonávam niečo“, čo je zloženina z hyper- a gr. ballō (βάλλω) „hádžem, vrhám“ – odtiaľ v geometrii „krivka vychádzajúca mimo roviny režúcej kužeľ“, v štylistike „rečnícky obrat idúci mimo bežnej normy, zveličenie“.

lek. „zvýšený krvný tlak“ (od 20. stor.) • Z lek. lat. hypertensio – utvorené v novoveku na základe ↗ hyper- a lat. tensio „napätie“ (↗ tenzia).

lek. „zvýšené napätie svalov; zvýšený krvný tlak“ (od 20. stor.) • Utvorené na základe gr. hypertonos (ὑπέρτονος) „nadmieru, do krajnosti napätý“, od ↗ hyper- a gr. tonos „napätie“; ďalej pozri ↗ tonus.

lek. „nadmerné zväčšenie“, kniž. „nadmerný výskyt“ (od *19. stor.) • Utvorené v novoveku ako protiklad k ↗ atrofia.

„zmenený stav vedomia podobný spánku“ (od 19. stor.) • Utvorené v novoveku na základe gr. hypnōtikos (ὑπνωτικός) „ospanlivý; uspávajúci“ (> slk. hypnotický), od gr. hypnoō (ὑπνόω) „uspávam“, odvodeného od gr. hypnos (ὕπνος) „spánok“.

„pod; malý, nižší, menší (než je obvyklé)“ (↗ hypofýza ap.) • Z gr. hypo- (ὑπο-), od gr. hypo (ὑπό) „naspodu, dolu, pod“.

lek. „mozgový podvesok“ (od 20. stor.) • Z lek. lat. hypophysis (cerebri); ako termín zavedené v novoveku na základe gr. hypophysis (ὑπόφυσις) „niečo pripojené zospodu“, od gr. hypophyomai (ὑποφύομαι) „rastiem pod niečím“, od ↗ hypo- a gr. phyomai (φύομαι) „rastiem“.

lek. „sklon zveličovať al. prisudzovať si chorobu“ (od 18. stor.) • Z lek. lat. hypochondria – v konečnom dôsledku od gr. hypochondrion (ὑποχόνδριον) „horná časť brušnej dutiny (medzi pupkom a rebrami)“, odvodenina od gr. hypochondrios (ὑποχόνδριος) „ležiaci pod chrupkou“, zloženého z ↗ hypo- a gr. chondros (χόνδρος) „(rebrová) chrupka“. Podľa starých predstáv vznikali vo vnútorných orgánoch aj duševné choroby, odtiaľ vývin „kto má problémy s brušnou dutinou“ → „kto trpí trudnomyseľnosťou“ → „kto si prisudzuje chorobu ap.“

lingv. „slovo používané v dôvernom styku a vyjadrujúce kladný citový vzťah“ (napr. Jano, ocko) (od 20. stor.) • Z gr. hypokoristikon (onoma) (ὑποκοριστικὸν ὄνομα), od gr. hypokoristikos (ὑποκοριστικός) „zdrobnený“, od slovesa hypokorizomai (ὑποκορίζομαι) „používam zdrobneniny“, doslova „hovorím ako s dieťaťom“ – výraz je odvodený od ↗ hypo- a gr. koros (κόρος) „chlapec“, korē (κόρη) „dievča“.

práv. „pohľadávka zaistená nehnuteľnosťou“ (od 18. stor.) • Z lat. hypothēca, čo je prevzatie z gr. hypothēkē (ὑποθήκη) „záruka“, doslova „podklad, základ“, od gr. hypotithēmi (ὑποτίθημι) „podkladám niečím, dávam základ niečomu“ – výraz je zložený z ↗ hypo- a gr. tithēmi (τίθημι) „kladiem, staviam“. Porov. aj ↗ hypotéza.

„vedecký predpoklad, domnienka“ (od 19. stor.) • Z lat. hypothesis, čo je prevzatie z gr. hypothesis (ὑπόθεσις) „téma (navrhnutá na diskusiu); predpoklad“, od gr. hypotithēmi „podkladám niečím; predkladám, navrhujem“; ďalej pozri ↗ hypotéka. Z odvodenín: hypotetický (gr. hypothetikos, ὑποθετικός).

lek. „znížený krvný tlak“ (od 20. stor.) • Utvorené na základe ↗ hypo- a lat. tensio „napätie“ (↗ tenzia).

lek. „znížené napätie svalov; znížený krvný tlak“ (od 20. stor.) • Utvorené v novoveku na základe ↗ hypo- a gr. tonos (τόνος) „napätie“; ďalej pozri ↗ tonus.

(od 16. stor.) • Psl. *gyzditi; odvodené od psl. *gyzdb (porov. staršie slk. hyzd „špina, neporiadok“), ktoré je variantom psl. *gydb (↗ hyd). Z odvodenín: ohyzdný (k staršiemu ohyzd „odpornosť“; obidvoje akiste od slovesa ohyzdíť „urobiť škaredým“ ap., porov. aj zohyzdíť).