Etymologický slovník – D, Ď

Etymologický slovník – písmeno D, Ď

da-

v neurč. zámenách a príslovkách (dačo, dajaký, dakde ap.) (od *16. stor.), dial. i da, ba; asi, okolo; áno“, aj vo funkcii zdôrazňujúcej častice • Psl. *da (*do); súvisí s lat. dô-nec „tak dlho, až; kým nie“, quan-dô „kedy“, nem. zu „k“ a i. – všetko od ide. zámenného koreňa *de-, *do-; ďalej pozri ↗ do. Pozri aj ↗ azda, ↗ jediný, ↗ leda.

dablér

„zástupca herca v nebezpečných situáciách“ (od 20. stor.) • Z angl. doubler, od angl. to double „zdvojovať“ (odtiaľ i „striedať, zastupovať niekoho v hereckej úlohe“), prevzatého zo stfr. dubler (fr. doubler), ktorého východiskom je lat. duplāre „zdvojovať“, od lat. duplus „dvojitý, dvojnásobný“; ďalej pozri ↗ dupľa.

dabovať

„robiť zvukový záznam v inom jazyku“ (od 20. stor.) • Z angl. to dub „vytvárať alternatívnu zvukovú verziu“, čo je skrátená forma slovesa to double „zdvojovať“. Z odvodenín: dabing (angl. dubbing „dabovanie“).

dadaizmus

„umelecký smer založený na princípoch anarchizmu a odmietania klasických hodnôt“ • Z fr. dadaisme, od fr. dada ako označenia príslušného smeru (vznikol v r. 1916) – jeho názov je odvodený od fr. dada „koník“; ide o slovo detskej reči, ktoré zakladatelia tohto umeleckého smeru náhodou objavili vo výkladovom slovníku.

ďah

expr. „miesto, cesta, smer“, v spojeniach ktorým (týmto) ď-om „kadiaľ (tadiaľ)“, v ktorých (týchto) ď-och „kde (tu)“ (od 20. stor.) • Psl. *dьgъ, od slovesa *dьgati (porov. sln. degáti „vrhať, hádzať; hýbať niečím; triasť“, ukr. oďaháty (одягати) „naťahovať odev, obliekať“ a i.), ktoré sa odvodzuje od ide. *dhengh- „dosiahnuť, pevne uchopiť, pevný, mocný“. Významový vývin slova nie je celkom jasný – pre psl. *dьgъ možno azda predpokladať pôvodný význam „niečo pevné, zvierajúce“, odtiaľ „remeň, opasok, pás“ (porov. strus. ďagъ „remeň“ a i.) > „dlhá užšia plocha“ (porov. pásy polí a lúk) > „cesta; smer“ (ktorým ďahom) > „miesto ležiace v istom smere“ (v týchto ďahoch). Pozri aj ↗ neduh.

dajaký

↗ aký, ↗ da-

ďakovať

(od 15. stor.) • Odvodenina od ďaka (dial. „chuť, vôľa; nálada“) < *ďaka, čo je staré prevzatie nem. pôvodu (porov. sthnem., nem. denken „myslieť“). Pôvodným významom slk. ďaka bolo asi „myslenie; myseľ“; odtiaľ mohli vzniknúť významy 1. „chuť, vôľa“ (t. j. „mať niečo na mysli“ > „mať v úmysle, zamýšľať, mať vôľu, chuť niečo urobiť“), 2. „nálada“ (porov. mať veselú myseľ „byť vo veselej nálade“), ale aj predpokladané 3. „vďaka, vďačnosť“ ako východisko pre „ďakovať“ – t. j. azda „uchovávať v mysli, pamätať na niečo“ > „byť za niečo zaviazaný, vďačný“; porov. i sthnem. dane, nem. Dank „vďaka“, súvisiace s nem. denken „myslieť“. Odvodené vďaka (od neho ďalej vďačiť, (ne)vďačný, nevďak) vzniklo pravdepodobne na základe nejakého spojenia s predložkou v – azda *mať niekoho v ďake „na mysli“, resp. *robiť niekomu v ďaku „v (jeho) chuť, vôľu“ > „jemu po vôli“?

daktyl

„metrická stopa“ (od 19. stor.) • Z lat. dactylus, čo je prevzatie z gr. daktylos (δάκτυλος), doslova „prsť“ – tri slabiky tejto stopy boli prirovnané k trom článkom na prste ruky. Pozri aj ↗ datľa.

daktyloskopia

„metóda na zisťovanie totožnosti podľa odtlačkov prstov“ (od 20. stor.) • Od gr. daktylos „prsť“ a ↗ -skopia.

dalajláma

„hlava tibetskej budhistickej cirkvi“ (od 20. stor.) • Zloženina mongol. dalai „Boh“ (doslova „more“) a ↗ láma (tibet.).

ďaleký

(od *15. stor.) • Psl. *daljekъ, odvodenina od koreňa *dal-, porovnávaného s lit. toli „ďaleko“ (v takom prípade azda od ide. zámenného koreňa *to-, *do-); iný výklad tu uvažuje o súvislosti s psl. *dolgъ (↗ dlhý). Novšie ď- v slk. výraze vzniklo asi pod vplyvom nasledujúceho mäkkého ľ: [daľekí] > [ďaľekí]. Z odvodenín: ďalej (z *dale-je, čo je rozšírenie pôvodného *dale < psl. *dalje, porov. už stsl. dalje i daljeje „ďalej“ a i.), ďalší; diaľ (psl. *dalьb), od toho diaľka, diaľny (k tomu diaľnica, podľa čes. dálnice < daleká cesta); oddialiť, vzdialiť sa (od *dialiť „robiť ďalekým“, porov. staršie dialiť sa od ľudí „strániť sa“); obďaleč, ďalekozraký (↗ zrak) a i. Pozri aj ↗ otáľať.

dália

„georgína“ • Názov (bot. lat. Dahlia) zaviedol r. 1791 špan. prírodovedec A. J. de Cavanilles na počesť švéd. botanika A. Dahla († 1789).

ďalší

↗ ďaleký

daltonizmus

lek. „farbosleposť“ • Termín (fr. daltonisme) zaviedol v 1. pol. 19. stor. švajč. prírodovedec P. Prévost de Genève podľa angl. prírodovedca J. Daltona (1766–1844), ktorý trpel touto poruchou a sám ju opísal na konci 18. stor.

dáma1

„žena (s vyberaným vystupovaním ap.)“ (od 17. stor.) • Z fr. dame – východiskom výrazu je lat. domina (neskoršie i domna) „pani (domu)“, od lat. domus „dom“. Slovo pôvodne označovalo ženu zo šľachtického prostredia, neskôr sa zaužívalo aj v meštianskych kruhoch. Pozri aj ↗ demižón, ↗ gardedáma, ↗ madam.

dáma2

v rôznych hrách • Ako označenie šachovej figúry je prevzatím z fr. dame – východiskom je asi orientálny (arab., perz.) názov danej figúry, ktorá sa v týchto jazykoch označuje ako „(kráľov) minister, vezír“; príslušný výraz sa však vo fr. druhotne zblížil s fr. dame „pani“ (↗ dáma1). Z Orientu asi pochádza aj dáma ako názov spoločenskej hry na šachovnici – uvažuje sa o arab. aš-šitrang at-tämm „celý šach“ (od arab. šitrang „šach“, tämm „úplný, dokonalý, celý“), ktoré bolo prevzaté do špan. ako ajedrez atama a neskôr pochopené ako ajedrez de la dama (zblíženie so špan. dama < fr.; ↗ dáma1); podľa toho i fr. jeu de dames, nem. Damespiel, doslova „hra dáma“ a i. Dáma v kartách je z tal. dama, doslova „pani“ (prevzatie z fr.; ↗ dáma1), čo je náhrada za starší názov karty regina, t. j. „kráľovná“ (z lat. regina, od lat. rēx, gen. rēgis „kráľ“).

damask

„vzorkovaná tkanina s atlasovým leskom“, staršie i damašek (od 16. stor.) • Podľa mesta Damask v Sýrii (arab. Dimašq, tal. Damasco ap.), odkiaľ sa látka v minulosti dovážala do Európy.

Damokles

v spojení Damoklov meč kniž. „ustavične hroziace nebezpečenstvo“ (od 20. stor.) • Podľa Damokla (gr. dór. Damokles, Δαμοκλῆς), dvorana syrakúzskeho tyrana Dionýzia, vychvaľujúceho šťastie svojho pána. Dionýzios mu chcel naznačiť, že jeho šťastie je stále ohrozené, preto poskytol Damoklovi bohaté pohostenie, nad jeho miesto však zavesil meč iba na konskom vlase, ktorý sa mohol každú chvíľu pretrhnúť – odtiaľ Damoklov meč ako symbol ustavične hroziaceho nebezpečenstva.

damping

„vývoz tovaru za stratové ceny z konkurenčných dôvodov“, pôv. pis. dumping (od 20. stor.) • Z angl. dumping, od slovesa to dump „zložiť, zhodiť; hodiť, uviesť na trh (za nízke, stratové ceny)“, čo je asi prevzatie škandinávskeho pôvodu.

danajský

v spojení danajský dar kniž. „prinášajúci nešťastie“ (od 19. stor.) • Asi preklad podľa nem. Danaer-geschenk (zloženina nem. Danaer „Danajec“ a Geschenk „dar“, od nem. schenken „darovať“) – výraz bol utvorený na základe lat. Danaum fatale munus „osudný dar Danajcov“ (Seneca podľa Vergíliovej Eneidy II, 49: Quidquid id est, timeo Danaos et dona ferentes „Hoc čím je, bojím sa Danajcov, aj keď dávajú dary“; prel. V. Bunčáková). Ako Danajci sa u Homéra označujú Gréci; ich „darom“ bol trójsky kôň – vojnová lesť použitá na vojenskej výprave proti Tróji.

daniel

zool. „Dama“ (od *17. stor.) • Asi podľa staršieho čes. daniel, danél – ide o odvodeninu od *dan, ktorého východiskom je zrejme lat. damma, dáma „kamzík, daniel“ (pôvodom asi z kelt. jazykov). V čes. sa zblížilo s mužským menom Daniel (biblické meno hebr. pôvodu), porov. i čes. Dan, Danek (staršie Danék) ako jeho domáce podoby a čes. danék „zool. Dama“.

dar

(od 15. stor.) • Psl. *danъ (*dōr-); súvisí s arm. tur, gr. dôron „dar“ – všetko od ide. *dō-ro-, od ide. *dō- „dať“. Z odvodenín: darovať, od toho podarovať, podarúnok expr. „dar“ (s príponou nem. pôvodu, porov. i staršie slk. rachovať „rátať, počítať“ [z nem. rech(n)en]: rachúnok „spočítanie“ [z nem. Rechnung] ap.); staršie i dariť „darovať“ (porov. obdariť „obdarovať“, z darmo), od toho darca, -darný „darujúci, dávajúci, prinášajúci“ (životodarný, zákonodarný ap., staršie i darný „štedrý“) aj dariť sa, pôvodne asi „pribúdať ako dar“ > „prinášať zisk, predstavovať prírastok, prospech ap.“ (porov. pšenica sa darí v nížinách „prospieva“, dial. kurence sa daria „množia“) > „mať úspech“ (darí sa mu), podariť sa, k tomu nepodarok; pozri aj ↗ zdar.

darvinizmus

„evolučná teória“ • Podľa jej zakladateľa, angl. prírodovedca Ch. R. Darwina (1809–1882).

ďas

„čert, diabol“ (od 19. stor.) • Asi tabuistická obmena ↗ diabol.

ďasno

(od 17. stor.) • Psl. *ďьsno (< *dьt-sno < *dent-), odvodenina od koreňa *dent- „zub“ (zachované napr. v lat. dēns, gen. dentis „zub“; pozri aj ↗ ďatelina, ↗ dentista). K súvislosti významov „zub“ ~ „ďasno“ porov. nem. Zahnfleisch „ďasno“, doslova „zubné mäso“.

dať

(od *12. stor.) • Psl. *dati (*dō-); súvisí s chet. da- „brať“, stind. dádāti „dáva“, arm. tam, gr. didōmi (δίδωμι) „dávam“, alb. dhashë aor. „dal som“, lat. dare, lit. dúoti „dávať“ a i. — všetko od ide. *dō- „dať, dávať“. Z odvodenín: dávať, od toho dávka; nadať, staršie „obdarovať niečím, darovať majetok ap.“ (porov. nadaný „obdarovaný schopnosťami“, nadanie, ↗ nadácia), ale aj vy(nadať) „dať niekomu zlých rečí“ (k tomu nadávať, nadávka); dodávať: dodávka ap.; pridávať (od toho prídavný, prídavok); daň (psl. *da-mъ „dávanie; čo sa dáva, odovzdáva ap.“); *dajь „dávanie“ (už psl. *da-jь), porov. predaj, údaj, vydaj (i významovo odlišné výdaj) ap., k tomu dajný (dial. „dávajúci, štedrý“, porov. radodajný, smerodajný); *datъ „daný“ (psl. *da-tъ), porov. dodatok; od toho aj *datnъ (porov. výdatný „ktorý hodne vydá; bohatý množstvom“: výdatný prameň, výdatné jedlo; ↗ udatný) a i. Pozri aj ↗ bodaj, ↗ dar, ↗ zdať sa.

dáta

„údaje“ (od 19. stor.) • Z lat. data mn., doslova „dané, udané veci“, od lat. datum „(to) dané“ (↗ dátum). — databanka, databáza inform. „banka (báza) údajov“ (od 20. stor.) • Podľa angl. data bank, database (angl. data „údaje“ < lat.); pozri aj ↗ banka2, ↗ báza.

ďateľ

zool. „Dendrocopus“ (od 17. stor.) • Psl. *ďatelьь; činiteľské meno utvorené príponou *-tel- od nie celkom jasného základu. Predpokladal sa tu koreň *delb- (z ↗ dlabať), v takom prípade mala forma *ďatel- < *dentel- vzniknúť disimiláciou z pôvodného *del-tel- < *delb-tel- (názov môže súvisieť s tým, že ďateľ vydlabáva v stromoch dutiny, v ktorých hľadá larvy hmyzu). Iný výklad vychádza z koreňa zachovaného v lotyš. dimt „trešťať“ (azda pomenovanie podľa sprievodného klopkania; porov. klopať ako ďateľ i dial. klopär „ďateľ“). Pozri aj ↗ ďatelina.

ďatelina

„bot. Trifolium“ (od 17. stor.) • Psl. *ďatelina, nejasného pôvodu. Usúvzťažňovalo sa s psl. *ďatel- (↗ ďateľ), išlo by teda o pomenovanie rastliny podľa pestrej farby, akú má aj tento vták (k významu porov. i čes. dial. ďateľa „pestrofarebná krava“); iné výklady tu však vidia odvodeninu od koreňa *ďat- „zub“ (↗ ďasno; k významu porov. fin. dint di cián „ďatelina“, doslova „psí zub“), resp. od pôvodného *ďg-tel- (*dhem-tel-) ako činiteľského mena od psl. *ďgti „nadúvať“ (↗ dmúť sa) – mladá vlhká ďatelina nafukuje dobytok.

datív

gram. „3. pád“ (od 19. stor.) • Z lat. (cāsus) datīvus. Lat. datīvus je odvodenina od lat. dare, datum „dať, dávať“ – termín vznikol prekladom gr. dotikē ptōsis (δοτική πτῶσις), od gr. ptōsis (πτῶσις) „pád“ a dotikos (δοτικός) „súvisiaci s dávaním“.

datľa

bot. „Phoenix dactylifera“ (od 18. stor.) • Z nem. Dattel, čo je prevzatie z román. jazykov (špan. dátil „datľa“ ap.) – východiskom román. foriem je lat. dactylus (> staršie slk. daktyl „plod palmy datľovej“; 18. stor.), prevzaté z gr. daktylos (δάκτυλος) „id.“. Gr. výraz pochádza zo semitských jazykov (porov. arab. dial. daqla a i.), forma daktylos vznikla ľudovoetymologickým zblížením s gr. daktylos „prsť“ (↗ daktyl) – azda vzhľadom na tvar listov datľovníka, pripomínajúcich roztiahnuté prsty.

dátum

„časový údaj“ (od 16. stor.) • Z lat. datum, doslova „(to) dané“, pôvodne príčastie od lat. dare, datum „dať“. Význam „časový údaj“ súvisí s používaním lat. datum v úvodnej formule listov (t. j. „dané = vyhotovené vtedy a vtedy“). Z odvodenín: datovať. Pozri aj ↗ antedatovať, ↗ dáta.

dávať

↗ dať

dáviť

„škrtiť, dusiť, dláviť; vracať potravu“ (od 17. stor.) • Psl. *daviti; porovnáva sa s lýd. Kan-daulés (vlastné meno, doslova „škrtič psov“), avest. dvaidi du. „utláčame“, gr. dial. (tesálske) Thaulios (Θαύλιος) „škrtič“ (atribút boha Dia), lat. Faunus (boh polí a lesov, ochraňujúci stáda) a i. – všetko od ide. *dhau- „škrtiť, dusiť“. Zvratné dáviť sa prešlo vývinom „dusiť sa (niečím)“ > „mať plné hrdlo, plné ústa (niečoho)“ > staršie „chrliť z hrdla, z úst; vracať (potravu)“, podľa toho nezvratné dáviť „chrliť; vracať“. Z odvodenín: dav, s posunom „škrtiť“ > „stláčať (hrdlo); tlačiť“, odtiaľ „tlačenie, tlačenica“ > „hustý zástup, dav“. Pozri aj ↗ dláviť.

ďavkať

„(o psovi) brechať“ (od 19. stor.) • Zvukomalebné, doslova „vydávať zvuk ďav“.

dávka

↗ dať

dávny

(od *15. stor.) • Psl. *davьnъ; odvodenina od psl. *davĕ (*dōu-) „pred časom (dlhým i krátkym)“ (porov. strus. dave „včera; nedávno“ a i.) – ide o odvodeninu od ide. *deu- „pohybovať sa vpred (v priestore), prenikať dopredu, vzďaľovať sa; časový interval“ (porov. chet. tuwa „ďaleko“, stind. dáviyān „vzdialenejší“, arm. tewem „trvám, zostávam“, gr. dēn (δὴν) „už dlho“, lat. dūdum „dávno, prv, skoršie“ a i.).

dážď

(od 15. stor.) • Psl. *dъždžь. Interpretuje sa ako pôvodné *dus-diu-, zložené z ide. *dus- „zlý“ (porov. stind. duš-, avest. duš-, gr. dys- (δυσ-) „zlý“ [v predponách] a i.; ↗ dys-) a *diu- „jasné nebo, deň“ (od ide. *dei- „žiariť“; ↗ div) – východiskovým významom bolo asi „zlý čas (deň, nebo)“; porov. aj protikladné gr. eudia (εὐδία) „jasné a pokojné počasie“, od gr. eu- (εὐ-) „dobre“ (↗ eu-). Iné výklady tu uvažujú o pôvodnom: 1. *dъždžь < *duzg-j-, od koreňa zachovaného v lit. dúzgėti „hučať, dunieť“ (zvukomalebného pôvodu; k možnému pomenovaniu dažďa podľa sprievodného zvuku porov. i čliapať; dial. čľapky „počasie s dlhotrvajúcim dažďom“), resp. 2. *du-zg-j-, od koreňa zachovaného v ↗ duť. Z odvodenín: dážďovka „zool. Lumbricus“ (živočích žijúci pod zemou, vychádzajúci na povrch za daždivého, zamračeného počasia) a i.

dbanka

„nádoba na mútenie masla“ (od 16. stor.) • Azda z pôvodného *dъbanka, od koreňa *dъb- „hlboký“, zachovaného v ↗ dno (*dъbъno) – takýto výklad predpokladá významový vývin „hlboký; hĺbiť“ > „nádoba vyhĺbená do dreva, vyrezaná z dreva ap.“.

dbať

(od 15. stor.) • Starý výraz, avšak bez jednoznačného výkladu. Východisko sa rekonštruuje ako psl. *dъbati, ktoré sa usúvzťažňuje so slovesom *dybati „chodiť po špičkách“ (z toho ďalej „chodiť opatrne; byť opatrný“ > „dávať pozor na niečo, starať sa, dbať o niečo“); iný výklad tu predpokladá pôvodné *tbať (porov. stčes. tbáti „dbať, starať sa“), odvodené od psl. *tъba (*te-b-), ktoré môže súvisieť s lat. temetum „nápoj“ (?) – významový vývin nie je jednoznačný. Porov. lat. tuērī „hľadieť, pozorovať; opatrovať, strážiť; starať sa o niečo“. Z odvodenín: nedbalý (pôvodne asi „kto [už] o niečo nedbal“), nedbaj expr. „nedbanlivý človek“ a i.

dcéra

(od 15. stor.) • Psl. *děťi (porov. stčes. dci), gen. *dětere; súvisí so stind. duhita, avest. dugədar, toch. A ckäcar, B tkäcer, arm. dustr, gr. thygatér (θυγάτηρ), gót. daúhtar, nem. Tochter, angl. daughter, lit. dukte „dcéra“ a i. — všetko od ide. *dhug(h)2ter- „dcéra“, ktoré sa niekedy odvodzuje od ide. *dheugh- „dojiť, dojčiť“ (porov. stind. dógdhi „dojí“). Pozri aj ↗ pastorok1.

dealer

↗ díler

de-

„od-, z-“ (decentralizovať, dešifrovať ap.) • Z lat. dé-, resp. z analogických prípon v román. jazykoch — fr. dé- (z lat. dé- iz ↗ dis-), tal., špan. de- a i.

debakel

„veľká porážka, veľký neúspech“ (od 20. stor.) • Z fr. débâcle, od slovesa débâcler, pôvodne asi „uvoľniť (odstránením závory)“, zloženého z ↗ de- a fr. bâcler „uzavrieť“, z ľud. lat. *bacculāre, doslova „uzavrieť palicou, resp. kusom dreva“, od lat. baculum „palica“ (↗ bakuľa). Fr. débâcle pôvodne označovalo uvoľnenie mosta (od kotviacich lodí ap.), neskôr sa začalo používať aj vo význame „uvoľnenie ľadov na rieke“ — odtiaľ prenesene „prasknutie, neúspech, porážka“.

debatovať

„diskutovať“ (od 19. stor.) • Z fr. débattre, pôvodne „biť sa, sporiť sa“, zloženého z ↗ de- a fr. battre „biť“, z lat. battuere (neskôr battere) „biť (sa)“. Z odvodenín: debata a i.

debet

účt. „dlh“ (od 20. stor.) • Z lat. debet, doslova „dlhuje, je dlžný“, od slovesa dēbēre (*dé-habēre) „dlhovať“ (pôvodne asi „zadržiavať [peniaze ap.]“), zloženého z ↗ de- a lat. habēre „držať, mať“ — debet „dlh“ vzniklo na základe použitia lat. výrazu ako názvu rubriky v účtovných knihách. Porov. aj ↗ deficit.

debilný

„postihnutý najľahším stupňom slabomyseľnosti“, pren. expr. „hlúpy, sprostý“ (od 20. stor.) • Z lek. lat. dēbilis, od lat. dēbilis „vysilený, slabý“, zloženého z ↗ de- a koreňa *bhel- „sila, silný“ (↗ bolieť).

debna

(od *16. stor.) • Vzniklo prešmyknutím z pôvodného bedna, bedňa (tak doteraz dial.), z psl. *bъdъnja — ide o staré prevzatie nem. pôvodu, porov. sthnem. buti(n)a (nem. Butte, Bütte), ktorého východiskom je strlat. butina „fľaša, nádoba“, prevzaté z gr. bytínē (βυτίνη), pytínē (πυτίνη) „opletená fľaša“; lat. výraz sa asi významovo zblížil aj s neskorým lat. buttis „sud“, ktoré možno súvisí s uvedenými gr. výrazmi. Pozri aj ↗ putera, ↗ putňa.

debutovať

„prvý raz verejne (najmä umelecky) vystúpiť“ (od *19. stor.) • Z fr. débuter „začať; po prvý raz vystúpiť“ — pôvodne „odstrániť z terča guľku iného hráča“ (t. j. zároveň začať novú fázu hry ap.), od ↗ de- a fr. but „cieľ, terč“ (azda prevzatie germ. pôvodu). Z odvodenín: debut a i.

december

„dvanásty mesiac v roku“ (od 16. stor.) • Z lat. (mēnsis) december, doslova „desiaty (mesiac)“, od lat. decem „desať“ — december bol posledným (desiatym) mesiacom starého rím. kalendára, kde sa rok začínal 1. marca. Pozri aj ↗ dekabrista.

ded

kniž. (od *12. stor.) • Psl. *dědъ; porovnáva sa s gr. tēthi (τήθη) „stará matka“, lit. dėdė „matkin al. otcov brat“ a i. — východiskom je azda už ide. *dhé-dh(ē)-, slovo detskej reči (so zdvojením koreňa, porov. ↗ baba1 ap.), označujúce starších rodinných príslušníkov. Z odvodenín: dedo (azda už psl. *dědo), dedko a i. Pozri aj ↗ dedina. — dedič, dedičstvo ↗ dediť

dedikovať

kniž. „venovať“ (od 17. stor.) • Z lat. dēdicāre „slávnostne ohlasovať; zasväcovať; posväcovať; venovať“, od ↗ de- a lat. dicāre „id.“, ktoré súvisí s lat. dīcere „hovoriť“.

dedina

„vidiecka obec; jej obyvatelia“, staršie aj „majetok po dedovi“ (od 15. stor.) • Psl. *dědina, od psl. *dědъ (↗ ded). Pôvodne išlo o „majetok ovládaný dedom (t. j. najstarším členom rodu)“, z toho „majetok patriaci rodu“ > „osada obývaná príslušníkmi daného rodu“ > „osada, dedina“. K spojeniu potemkinovské dediny pozri ↗ Potemkin.

dediť

(od *15. stor.) • Psl. *děditi, od psl. *dědbъ (↗ děd) – pôvodne „získavať majetok po dedoch, t. j. po predkoch“. Z odvodenín: dedič „kto dedí“, môže tu však ísť aj o obmenu – s novšou príponou -ič (podľa činiteľských mien typu kurič „kto kúri“ ap.) – pôvodného *dědicъ (porov. čes. dědic, poľ. dziedzic „dedič“ a i.), z psl. *děd-iteljь „potomok deda (získavajúci jeho majetok)“; od toho dedičstvo ap. ↗ dedko, ↗ dedo.

dedukovať

„odvodzovať jednotlivé prípady zo všeobecných zásad“, staršie „odôvodňovať, vysvetľovať“ (od 18. stor.) • Z lat. deducere, deductum „(zhora) dolu zvádzať; odvádzať, odvodzovať“, od ↗ de- a lat. ducere „viesť“. Ako termín logiky sa používa už od stredoveku. Z odvodenín: dedukcia (lat. deductio).

deetatizovať

odb. „odštátniť“ (od 20. stor.) • Z fr. déétatiser, zloženého z ↗ de- a fr. étatiser „poštátniť, zoštátniť“, zo slova état „štát“, prevzatého z lat. status (↗ štát).

de facto

[-kt-] kniž. „v skutočnosti“ (od 20. stor.) • Od lat. de „z, od“ (↗ de-) a factum (abl. sg. facto) „skutočnosť“ (↗ fakt).

defekt

„chyba, nedostatok“, staršie i defektus (od 16. stor.) • Z lat. defectus „nedostatok“, od lat. deficere, defectum „odstupovať, odpadávať; ubúdať, chýbať, nestačiť“, zloženého z ↗ de- a lat. facere „robiť, konať“. Porov. aj ↗ deficit.

defenzíva

„obrana“ (od 19. stor.) • Zo záp. jazykov (nem. Defensive, fr. défensive) – výraz vznikol na základe strlat. defensivus „súvisiaci s obranou“, odvodeného od lat. defendere, defensum „odrážať (útoky), brániť (sa)“. Porov. aj ↗ ofenzíva.

defetizmus

„nedostatok sebadôvery, malovernosť“ • Z fr. défaitisme, čo je odvodenina od fr. défaite „porážka“, od fr. défaire „rozložiť, rozobrať; rozbiť (armádu), poraziť“, zloženého z ↗ de- a fr. faire „robiť, tvoriť“ (z lat. facere „id.“). Slovo údajne prvýkrát použil v r. 1915 rus. publicista G. Alexinskij ako preklad rus. poražénčestvo (пораженчество), od rus. poražénije (поражение) „porážka, prehra“.

deficit

„chýbanie niečoho; schodok v hospodárení“ (od 19. stor.) • Z lat. deficit „chýba“, čo je tvar 3. os. sg. prít. času od slovesa deficere „odstupovať, odpadávať, ubúdať, chýbať“ (pozri aj ↗ defekt). K použitiu vo funkcii názvu rubriky v účtovných knihách porov. aj ↗ debet.

defilé

„pochod pri slávnostnej prehliadke“ (od 20. stor.) • Z fr. défilé, od fr. défiler „prechádzať jeden za druhým“ (> slk. defilovať, od *19. stor.). Slovo vzniklo na základe fr. spojenia de filé „v rade, jeden za druhým“, od fr. filé „rad“, odvodeného od fr. filer „spojiť v jednom rade“, pôvodne „spojiť na jednej niti“ – východiskom je lat. filare „prevliekať niť“, od lat. filum „niť“.

definitívny

„konečný; trvalý“ (od 19. stor.) • Z lat. definitīvus „vymedzujúci; rozhodný; konečný“, od lat. definīre, definitum „vymedzovať“ (> slk. definovať), pôvodne „ohraničovať; presne určovať“, od ↗ de- a lat. finis „hranica“.

deflácia

ekon. „zvyšovanie hodnoty peňazí znižovaním množstva obeživa“ (od 20. stor.) • Utvorené v moderných záp. jazykoch (angl. deflation, fr. déflation ap.) pomocou predpony ↗ de- ako protikladný termín k ↗ inflácia.

deformovať

„porušiť tvar, znetvoriť“ (od 20. stor.) • Z lat. deformare „znetvorovať, zohavovať“, od ↗ de- a lat. forma „podoba, tvar“ (↗ forma).

defraudovať

„spreneveriť“ (od 17. stor.) • Z lat. defraudare „oklamať, podviesť“, od ↗ de- a lat. fraus, gen. fraudis „podvod, klam, lesť“.

degenerovať (sa)

„podliehať vývojovému úpadku“ (od 17. stor.) • Z lat. degenerare „odrodzovať sa, zvrhávať sa, upadať“, od ↗ de- a lat. genus, gen. generis „rod“.

degradovať

„znížiť hodnotu, postavenie ap.“ (od 17. stor.) • Z lat. degradare, od ↗ de- a lat. gradus „stupeň, hodnosť“ (↗ grád).

degustovať

„ochutnať“ (od 20. stor.) • Z lat. degustare, od ↗ de- a lat. gustare „ochutnať, ochutnávať“, súvisiaceho s lat. gustus „chuť“. Pozri aj ↗ gusto.

dehonestovať

„znevážiť“ (od 18. stor.) • Z lat. dehonestare, zloženého z ↗ de- a lat. honestare „prejavovať úctu“, od lat. honestus „ctený, vážený, dôstojný“, súvisiaceho s lat. honor (staršie honos) „česť, úcta, vážnosť, sláva“; ďalej pozri ↗ honor.

dehydrovať

odb. „odstrániť vodu z látok“ (od 20. stor.) • Utvorené na základe ↗ de- a gr. hydōr (ὕδωρ) „voda“.

decht

[d-] (od *13. stor.) • Psl. *degъtь; odvodené od koreňa *deg- ako reflexu ide. *dhegʰ- „horieť“ (porov. stind. dáhati „páli“, lit. dégti „horieť“, degutas „smola“ a i.). Porov. aj ↗ kahan, ↗ vidiek, ↗ žíhať.

de iure

[jú-] kniž. „podľa práva“ (od 20. stor.) • Z lat. de iúre, od lat. dē „z, od“ a iūs (abl. sg. iūre) „právo“.

deizmus

filoz. „učenie uznávajúce jestvovanie Boha, avšak popierajúce jeho zasahovanie do behu sveta“ (od *19. stor.) • Z fr. déisme – výraz bol utvorený v 17. stor. na základe lat. deus „boh“.

dej

↗ diať sa

dejať

↗ diať sa

dejateľ

↗ diať sa

dejepis

↗ diať sa

dejiny

↗ diať sa

dejstvo

↗ diať sa

dejstvovať

↗ diať sa

deka¹

„prikrývka“ (od 18. stor.) • Z nem. Decke, od nem. decken „kryť, prikrývať“.

deka², deko

hovor. „dekagram“ (od 20. stor.) • Skrátená forma dekagram, zloženého z ↗ deka- a ↗ gram.

deka-

„desaťnásobok základnej jednotky“ (dekagram, dekalúmen ap.) • Z fr. déca-, podľa gr. deka (δέκα) „desať“; zavedené počas reformy metrického systému po Fr. revolúcii. Pozri aj ↗ deka².

dekabrista

[ď-] „účastník šľachtického sprisahania v Rusku v r. 1825“ • Z rus. dekabrist (декабрист), od rus. dekábr’ (декабрь) „december“ (k pokusu o sprisahanie došlo v decembri 1825), čo je prevzatie zo stsl. дек҄брь (dekabrĭ), ktorého východiskom je strgr. Dekembrios (Δεκέμβριος), prevzaté z lat. December (↗ december).

dekáda

„10 dní“ (od 19. stor.) • Z lat. decas, gen. decadis „desiatka“, čo je prevzatie z gr. dekas (δεκάς), gen. dekados (δεκάδος) „desiatka“, od gr. deka (δέκα) „desať“.

dekadencia

„úpadok (spoločenský, kultúrny ap.)“ (od 19. stor.) • Z fr. décadence, čo je asi prevzatie zo strlat. decadentia, utvoreného na základe lat. dēcadēns, gen. dēcadentis (> slk. dekadentný), príč. prít. od lat. dēcadere „padať dolu“, z ↗ de- a lat. cadere „padať“.

dekan

[d-] „kto stojí na čele fakulty; katolícky kňaz spravujúci viac farností“, staršie aj „nižší funkcionár cechu, desiatnik“ (od 16. stor.) • Z lat. decānus, t. j. „kto stojí na čele 10 mužov“ (od lat. decem „desať“) – pôvodne označenie veliteľa 10 mužov, z toho kresť. lat. „najstarší v skupine 10 mníchov“; neskôr presný číselný význam zanikol. ↗ Prodekan „zástupca dekana fakulty“ je podľa novovekého lat. prōdecānus, utvoreného zrejme na základe lat. prō decānō „namiesto, v zastúpení dekana“, od lat. prō „namiesto“ (↗ pro-³).

deklamovať

„(umelecky) prednášať“, staršie „pateticky, slávnostne rečniť“ (od 17. stor.) • Z lat. dēclāmāre „cvičiť sa v rečnení; rečniť (z celej sily); nahlas odriekavať“, od ↗ de- a lat. clāmāre „kričať, hlasne volať“.

deklarovať

„(verejne) vyhlásiť, oznámiť“ (od *17. stor.) • Z lat. dēclārāre „jasne označovať, ukazovať; (verejne) vyhlasovať“, zloženého z ↗ de- a lat. clārāre „objasňovať“, od lat. clārus „žiariaci, žiarivý, jasný“.

deklasovať

„vylúčiť z istej spoločenskej vrstvy, zo spoločnosti“ (od 20. stor.) • Z fr. déclasser, od ↗ de- a fr. classer „rozdeliť, zaradiť podľa kategórií“, od fr. classe „trieda; kategória“, čo je prevzatie z lat. classis „(v starom Ríme) vojenská a občianska trieda“.

deklinácia

lingv. „skloňovanie“ (od 17. stor.), fyz. magnetická d. „uhol medzi magnetickým a zemským poludníkom“ (od 20. stor.) • Z lat. dēclīnātiō „odchýlka, odbočenie; skloňovanie“, od lat. dēclīnāre, dēclīnātum „odchyľovať, odkláňať“, z ↗ de- a lat. clīnāre „ohýbať, kloniť“.

deko

↗ deka²

dekoltáž

„hlboký výstrih na ženských šatách“ (od 20. stor.) • Z fr. décolletage „odhalenie krku a pliec“, od fr. décolleter „odhaliť krk a plecia“, zloženého z ↗ de- a fr. collet ako zdrobneniny od fr. cou (stfr. col) „krk“, z lat. collum „id.“.

dekorovať

„zdobiť; odovzdávať vyznamenanie“ (od *19. stor.) • Z lat. decorāre „ozdobovať, krášliť“, od lat. decus, gen. decoris „ozdoba, šperk“, súvisiaceho s lat. decēre „zdobiť, krášliť“; pozri aj ↗ decentný.

dekórum

kniž. „ozdoba; dôstojnosť“ (od 20. stor.) • Z lat. decōrum, od lat. decōrus „ozdobný, vhodný“, odvodeného od lat. decus, gen. decoris „ozdoba; pôvab; dôstojnosť a i.“

dekrét

„úradné rozhodnutie“, staršie i dekrétum (od 16. stor.) • Z lat. dēcrētum „rozhodnutie“, od lat. dēcernere, dēcrētum „rozhodovať o niečom, uznášať sa, nariaďovať“, zloženého z ↗ de- a lat. cernere „rozoznávať; rozhodovať sa“.

delegovať

„vyslať ako zástupcu“ (od 18. stor.) • Z lat. dēlēgāre „posielať, odosielať; prikazovať, zverovať niekomu niečo“, zloženého z ↗ de- a lat. lēgāre „prijať zákonné rozhodnutie; vypraviť s posolstvom“, od lat. lēx, gen. lēgis „zákon“. Pod vplyvom lat. lēgātus „vyslanec“ (pôvodne „[vyslaný] poverenec“; ↗ legát) nadobudlo význam „vyslanec“ i lat. dēlēgātus (> slk. delegát; príč. min. trpné od dēlēgāre), podľa toho aj lat. dēlēgāre rozšírilo význam v smere „poslať ako vyslanca, zástupcu“.

delfín

staršie i delfinus (od 17. stor.) • Z lat. delphinus, čo je prevzatie z gr. delfis (δελφίς), gen. delfinos (δελφῖνος), súvisiaceho s gr. delphys (δελφυς) „maternica“ – pomenovanie súvisí s tým, že delfín je cicavec rodiaci živé mláďatá.

delikatesa

„lahôdka“ (od 20. stor.) • Podľa fr. délicatesse, doslova „lahodnosť“, od fr. délicat „jemný, lahodný“ (> slk. delikátny, od 18. stor.), čo je prevzatie z lat. délicātus „pôvabný, rozkošný, nádherný, vyberaný“, odvodeného od lat. déliciae mn. „lákadlo, pôžitok, potešenie“, od ↗ de- a lat. lacere „lákať“.

delikt

„trestný čin, previnenie“ (od 20. stor.) • Z lat. delictum „priestupok, previnenie“, od lat. delinquere, delictum „zanedbať niečo, previniť sa niečím“, zloženého z ↗ de- a lat. linquere „zanechávať, opúšťať; upúšťať od niečoho“. Pozri aj ↗ corpus delicti.

delikvent

„previnilec“ (od 18. stor.) • Zjednodušenie pôvodného *delinkvent, z lat. dēlinquēns, gen. dēlinquentis, čo je príčastie („previňujúci sa“) od lat. dēlinquere.

delimitovať

„vymedzovať, rozhraničovať“ (od 20. stor.) • Z lat. dēlīmitāre „vyznačovať hranice“, od ↗ de- a lat. limes, gen. limitis „hranica“; ďalej pozri ↗ limitovať.

delírium

„akútny stav zmätenosti s hlbokým zastretím vedomia“ (od 17. stor.) • Z lat. dēlīrium, od lat. dēlīrus „bláznivý“, utvoreného od slovesa dēlīrāre „blaznieť, nebyť pri zmysloch“, pôvodne „odkláňať sa od priamej línie“, ktoré vzniklo na základe spojenia dē līrā „(ísť, vybočovať) z brázdy“ (od lat. līra „brázda“) — odtiaľ prenesene „vybočovať z bežného správania ap.“.

deliť

↗ diel

delo

„kanón“ (od 17. stor.) • Vzniklo ako variant (s využitím rozdielu v kvantite ie/e) pôvodného ↗ dielo (porov. dielo hrubé „ťažký kanón“, 17. stor.); z významového hľadiska tu nastal vývin typu „dielo, výsledok práce“ > „zhotovená zbraň ap.“. Porov. aj ↗ zbroj.

delta

(od 20. stor.) • Z gr. delta (δέλτα) — ide o názov 4. písmena (Δ) gr. abecedy (prevzatie zo semit. jazykov; porov. hebr. delet „dvere, brána“). Gr. historik Hérodotos použil slovo delta aj na označenie oblasti ústia rieky Níl v Egypte (trojuholník vymedzený ramenami Nílu a morským pobrežím pripomína písmeno Δ), neskôr sa začalo používať aj vo vzťahu k iným riekam (d. Dunaja ap.).

demagógia

„politické zavádzanie ľudí prázdnymi heslami ap.“ (od 19. stor.) • Z gr. demagógia (δημαγωγία), doslova „vedenie ľudu“, od gr. démagôgos (δημαγωγός) „vodca ľudu“ (> slk. demagóg, od 19. stor.), čo je zloženina gr. démos (δῆμος) „ľud“ a agôgos (ἀγωγός) „vodca“, od gr. agô (ἄγω) „ženiem, vediem“. V starom Grécku slovo najskôr označovalo uznávaného ľudového vodcu, neskôr nadobudlo negatívny význam (podľa zneužívania ľudu na presadzovanie vlastných záujmov).

demarkácia

„vytýčenie hraníc“ (od 20. stor.) • Z fr. démarcation, čo je prevzatie zo špan. demarcación, od špan. demarcar „vyznačiť, určiť hranice“, utvoreného na základe ↗ de- a špan. marca „pohraničné územie“, prevzatého z germ. *markō (↗ marka²).

demarš

„zákrok“ (od 20. stor.) • Z fr. démarche, od fr. démarcher „ísť, kráčať“, zloženého z ↗ de- a fr. marcher „id.“; ďalej pozri ↗ masírovať.

dementi

publ. „oficiálne popretie obsahu správy“ (od 19. stor.) • Z fr. démenti, pôvodne príč. min. trpné od fr. démentir „vyvrátiť, poprieť“ (> slk. dementovať, od 20. stor.), zloženého z ↗ de- a fr. mentir „klamať“, z lat. mentīrī „id.“.

demikát

„polievka z bryndze a nakrájaného chleba“, staršie i domikát (od 17. stor.) • Slovo prevzaté počas tzv. valašskej kolonizácie v Karpatoch – východiskom je rum. dumicat ako reflex lat. *demicatum, od lat. *dēmicāre, utvoreného na základe ↗ de- a lat. mica „hŕstka, kúsok“.

demilitarizovať

„odstrániť vojenský potenciál, zbaviť vojenského charakteru“ (od 20. stor.) • Z fr. démilitariser, od ↗ de- a fr. militariser „dodávať vojenský charakter“ (↗ militarizovať).

deminutívum

lingv. „zdrobnenina“ (od 20. stor.) • Z lat. (nōmen) dēminūtīvum, doslova „zdrobňujúce meno“, od lat. dēminūtīvus „zdrobňujúci“, čo je odvodenina od lat. diminuere, dēminūtum „zmenšovať, zdrobňovať“, od ↗ de- a lat. minuere „zmenšovať“; ďalej pozri ↗ minúta.

demisia

„zrieknutie sa funkcie, úradu ap.“ (od 20. stor.) • Z fr. démission, čo je prevzatie z lat. dēmissiō „spúšťanie, spustenie“, odvodeného od lat. dēmittere, dēmissum „spúšťať, zosielať, nechávať padnúť“, zloženého z ↗ de- a lat. mittere, missum „posielať, vysielať, vrhať, klásť“. Význam fr. výrazu ovplyvnilo sloveso se démettre „vzdať sa, zrieknuť sa“, ktorého východiskom je lat. dimittere „rozosielať; posielať preč, prepúšťať“, od ↗ dis- a lat. mittere „posielať“.

demižón

„väčšia, obyč. opletená fľaša“ (od 20. stor.) • Z angl. demijohn, čo je prevzatie z fr. dame-jeanne „veľká fľaša“, doslova „pani Jana“ (zloženina fr. dame, ↗ dáma¹; fr. Jeanne „Jana“, od neho aj staršie b. Jane „nádoba na tekutiny“) – pôvodne išlo asi o žartovné pomenovanie nádoby, súvisiace s jej oblým tvarom a opletením pripomínajúcim (ženský) odev; porov. i fr. christine, jacqueline ako názvy nádob odvodené od ženských mien Christine, Jacqueline.

demografia

„veda o zložení a raste obyvateľstva“ • Z fr. démographie – názov vznikol v 50. rokoch 19. stor. na základe gr. démos (δῆμος) „ľud“ a grapho (γράφω) „píšem, opisujem“.

demokracia

„vláda ľudu, princíp vlády väčšiny“ (od 19. stor.) • Z gr. demokratia (δημοκρατία), od gr. démos „ľud“ a krateō (κρατέω) „som silný, mocný, mám moc, vládnem“, od gr. kratos (κράτος) „sila, moc“.

demolovať

„ničiť, pustošiť“ (od 20. stor.) • Prevzaté (s možným prostredníctvom nem. demolieren a fr. démolir) z lat. dēmōlīrī „strhávať, váľať; ničiť, búrať“, od ↗ de- a lat. mōlīrī „s námahou uvádzať do pohybu, posunovať, prenášať“, odvodeného od lat. mōlēs „hŕba, kopa, masa“.

démon

„zlý duch“ (od 19. stor.) • Z lat. daemon, čo je prevzatie z gr. daimōn (δαίμων) „boh, božstvo; duch (ochranný, zlý)“, súvisiaceho s gr. daiomai (δαίομαι) „delím, udeľujem“; k významovému vývinu „udeľovať“ > „božstvo ap.“ porov. s ↗ boh.

demonštrovať

„názorne predvádzať; verejne prejavovať politický postoj“, staršie „presne označovať, ukazovať“ (od 17. stor.) • Z lat. dēmonstrāre, od ↗ de- a lat. mōnstrāre „ukazovať“; ďalej pozri ↗ monštrancia. Význam „prejavovať (politický) postoj“ (demonštrovať proti diktatúre a i.) je podľa angl. to demonstrate (z lat.).

demoralizovať

„spôsobovať úpadok mravov“ (od 19. stor.) • Z fr. démoraliser, zloženého z ↗ de- a fr. moraliser „robiť mravným“, od fr. morale „mravný“ (↗ morálny).

deň

(od 15. stor.) • Psl. *dьnь (*din-); súvisí so stind. dīnam „deň“, lat. nūn-dinae mn. „deň trhu (v každý deviaty deň)“, stír. denus „čas dňa“, nem. Lenz „jar“ (*langa-tin(a)- „majúca dlhé dni“), lit. dienà „deň“ a i. – všetko od ide. *dei-n-, od ide. *dei- „lesknúť sa, žiariť, svietiť“; ďalej pozri ↗ div. Z odvodenín: nádenník „pomocný robotník (pracujúci za dennú mzdu)“ (od *ná-denný, najímaný na deň), podenka „vodný hmyz žijúci iba po niekoľko dní“, poludnie (↗ poľ), všedný (↗ vše-) a i. Pozri aj ↗ dnes, ↗ týždeň.

denár

„strieborná rímska minca“ (od 19. stor.) • Z lat. dēnārius, od lat. dēnī „po desať“ – pôvodne išlo o mincu v hodnote 10 asov. Pozri aj ↗ dinár.

denaturovať

„úpravou znehodnocovať“ (od 20. stor.) • Od ↗ de- a lat. nātūra „príroda; prirodzenosť“ (↗ nátura) – doslova „zbavovať prirodzených vlastností, kvality ap.“

dengľavý

expr. „slabý, neduživý, chudorľavý“, staršie i denkľavý, denglivý (od 17. stor.) • Z maď. gyenge, neznámeho pôvodu.

dentista

zastaráv. „zdravotnícky pracovník zabezpečujúci starostlivosť o chrup“ (od 20. stor.) • Z fr. dentiste, od fr. dent „zub“, ktorého východiskom je lat. dēns, gen. dentis „id.“

denudácia

geol. „obnažovanie podložných pevných hornín“ (od 20. stor.) • Ako vedecký termín utvorené na základe lat. dēnūdātiō „obnažovanie, odhaľovanie“, od lat. dēnūdāre, dēnūdātum „obnažovať, vyzliekať; odhaľovať“, zloženého z ↗ de- a lat. nūdus „nahý, obnažený“.

denunciant

kniž. „udavač“ (od 20. stor.) • Z lat. dēnūntiāns, gen. dēnūntiantis, čo je príčastie prítomné činné od lat. dēnūntiāre „ohlasovať, oznamovať“, zloženého z ↗ de- a lat. nūntiāre „oznamovať, zvestovať“, od lat. nūntius, nūntium „zvesť, správa“.

departement

[-tmán] „francúzska správna územná jednotka“ (od 19. stor.) • Z fr. département, od fr. départir „rozdeliť“, zloženého z ↗ de- a fr. partir „deliť na časti“, ktorého východiskom je lat. partire „id.“, od lat. pars, gen. partis „časť“.

department

[dipárt-] „(ministerský) rezort“ (napr. Štátny department „ministerstvo zahraničných vecí USA“) (od 20. stor.) • Z angl. department, čo je prevzatie z fr. département.

depeša

„dôležitá rýchla správa“ (od 19. stor.) • Z fr. dépêche, od fr. dépêcher „urýchliť; vyslať (súrne posolstvo, posla)“, doslova „uvoľniť nohy od prekážok“ – sloveso vzniklo (s novou predponou dé-, ↗ de-) na základe protikladného fr. empécher „zabraňovať“, ktorého východiskom je lat. impedīcāre „brániť v pohybe“, pôvodne asi „zamotať do puta, slučky ap.“, od ↗ in-² „v, do“ a lat. pedica „puto (na nohy), slučka“, od lat. pes, gen. pedis „noha“. Pozri aj ↗ dispečer.

depilácia

lek. „miestne odstraňovanie chĺpkov a vlasov“ (od 20. stor.) • Ako lekársky, resp. kozmetický termín utvorené na základe lat. dēpilāre „zbavovať vlasov“, od ↗ de- a lat. pilus „vlas, chlp“.

depo

„skladisko; miesto na úschovu vozidiel“ (od 20. stor.) • Z fr. dépôt, čo je prevzatie z lat. dēpositum „uložené, zverené“ (↗ depozit), príčastie od lat. dēpōnere „odložiť, uložiť, zveriť“. ↗ deponovať „uložiť“, staršie i „odstrániť niekoho“ (od 17. stor.) • Z lat. dēpōnere „skladať (dolu), odkladať“, zloženého z ↗ de- a lat. pōnere „klásť“.

deportovať

„násilne vysťahovať“ (od 19. stor.) • Z lat. dēportāre „(dolu) znášať, zvážať; odnášať, odvážať; vypovedať niekam“, od ↗ de- a lat. portāre „niesť“.

depozit

„úschova (odborná, so zárukou ap.); predmet úschovy“ (od 19. stor.) • Z lat. dēpositum, doslova „(to) odložené“, od lat. dēpōnere, dēpositum „odložiť“ (↗ deponovať). Pozri aj ↗ depo.

depresia

(od 20. stor.) • Prevzaté (s možným prostredníctvom nem. Depression, fr. dépression) z lat. dēpressiō, gen. dēpressiōnis, doslova „stláčanie nadol“ (odtiaľ i „pokles“, porov. hospodárska d., fyz. kapilárna d., geol. d. „preliačina“ ap.), od lat. dēprimere, dēpressum „(nadol) stláčať“ (> slk. deprimovať „stiesňovať, skľučovať“, od 20. stor.), zloženého z ↗ de- a lat. premere „tlačiť“. Duševná d. je akiste pomenovaná podľa sprievodných „tlačiacich“, ťaživých nálad ap.

deptáť

[d-] „utláčať, potláčať“ (od 19. stor.), dial. „šliapať, tlačiť kapustu do suda“ • Psl. *dьptati, od koreňa *dьp-, zvukomalebného pôvodu – porov. i variantné *tьptati; ďalej pozri ↗ step¹.

deputácia

„delegácia tlmočiaca žiadosť ap.“ (od 18. stor.) • Z lat. dēputātiō „poslanie, vyslanie“ (z toho „vyslaná delegácia ap.“), od lat. dēputāre, dēputātum „odrezávať; podrobne oceňovať; určovať, pririekať, zverovať; vysielať niekoho niekam“, zloženého z ↗ de- a lat. putāre „orezávať (stromy); počítať (podľa zárezov), sčítať, uvažovať“. — deputát hist. „naturálie“ (od 17. stor.) • Z lat. dēputātum, doslova „(to) určené“ (od lat. dēputāre „určiť niekomu niečo“), z toho „určená dávka (v naturáliách)“.

deratizovať

„ničiť škodlivé hlodavce“ (od 20. stor.) • Z fr. dératiser „hubiť potkany, zbavovať potkanov“, utvoreného na základe ↗ de- a fr. rat „potkan, krysa“ — azda od zvukomalebného koreňa ratt- (podľa zvukov, aké vydávajú potkany pri obhrýzaní). Pozri aj ↗ ratlík.

dereš

[d-] „lavica, na ktorej sa vykonával trest bitím“ (od 18. stor.) • Z maď. deres, pôvodne „(o koni) sivý“ (> staršie slk. derešatý, derešovatý, derešastý, derešistý „o koňoch: sivý, sivastý, popolavý“, od 17. stor.; porov. i dial. dereš „kôň sivo al. hnedo prskanej srsti“), doslova „sfarbený ako inovať“, čo je odvodenina od maď. dér „inovať“, neznámeho pôvodu. V maď. dereš nastal významový posun „kôň“ > „lavica“ (k významu porov. slk. dial. koník „lavica s babkou na kovanie kosy; lavica s drôteným hrebeňom na česanie konopí“, ↗ gavalec), odtiaľ i „lavica na trestanie bitím“. S ↗ drať etymologicky nesúvisí, hoci sa niekedy (neadekvátne) chápe ako „lavica na dratie, bitie“ a nesprávne sa vyslovuje s mäkkým ď (podľa deriem [ďe-] atď.).

derivovať

odb. „odvodzovať“, staršie „prevádzať v niečí prospech“ (od 18. stor.) • Z lat. dērīvāre „odvádzať“ (pôvodne o vode), od ↗ de- a lat. rivus „tok, prúd, potok; zavodňovacia priekopa, odvodňovací kanál“.

dermatológia

„kožné lekárstvo“ (od 20. stor.) • Ako názov lekárskej disciplíny utvorené na základe ↗ -lógia a gr. derma (δέρμα), gen. dermatos (δέρματος) „(stiahnutá) koža“, od gr. derō (δέρω) „sťahujem kožu“.

desať

(od 15. stor.) • Psl. *desęťь (*deḱm-t-); súvisí so stind. dáśa, avest. dasa, arm. tasn, gr. deka (δέκα), alb. dhjetë, lat. decem, gót. taíhun, nem. zehn, angl. ten, lit. dešimt a i. — všetko od ide. *deḱm̥ „desať“. V číslovkách typu päť-desiat (doslova „5 desiatok“) je zachovaný starý tvar gen. pl. (*desęti). Pozri aj ↗ deväť, ↗ -dsať, ↗ -násť.

desiť

„strašiť“ (od 17. stor.) • Zrejme podľa čes. děsiti — slovo vzniklo z predponového z-děsiti (slk. zdesiť [sa]), ktorého východiskom je stčes. z-žésiti (s hláskovým vývinom zž- > zdž- > ždž- > žď- > zď-: zděsiti [zďe-]), od stčes. žésiti „ľakať“, súvisiaceho so stčes. u-žasnúti (sa), z-žasnúti (sa) „vyľakať sa“; k etymológii pozri ↗ žasnúť. Z odvodenín: desný, des; údes kniž. „hrôza, zdesenie“ (od *u-desiť sa „zdesiť sa“) a i.

deskripcia

odb. „opis“ (od *19. stor.) • Z lat. dēscriptiō, od lat. dēscrībere, dēscriptum „opisovať“, zloženého z ↗ de- a lat. scrībere „písať“.

despota

„tyran, krutovládca“, staršie „neobmedzený panovník“ (od 18. stor.) • Z gr. despótēs (δεσπότης) „pán; neobmedzený vládca“, pôvodne asi „pán domu“.

destilovať

„spracúvať tak, že sa oddeľujú zložky kvapalných homogénnych zmesí“ (od 17. stor.) • Z lat. dēstillāre, doslova „kvapkať (z niečoho)“, od ↗ de- a lat. stillāre „kvapkať; nechať kvapkať, stekať“, odvodeného od lat. stilla „kvapka“.

dešpekt

„pohŕdanie“ (od 20. stor.) • Z lat. dēspectus, doslova „dívanie sa zhora“, od lat. dēspicere, dēspectum „pozerať sa zhora; pohŕdať, opovrhovať niekým“, zloženého z ↗ de- a lat. specere „dívať sa, pozerať sa“.

deštruovať

„ničiť, rozvracať“ (od 20. stor.) • Z lat. dēstruere, dēstructum „strhávať (nadol), búrať; ničiť, hubiť“, od ↗ de- a lat. struere „navrstvovať, zostavovať, stavať“. Z odvodenín: deštrukcia (lat. dēstructiō) a i.

detail

[-ajl] „podrobnosť“ (od 19. stor.) • Z fr. détail, doslova „časť, odrezok“, od fr. détailler „rozdeľovať“, zloženého z ↗ de- a fr. tailler „rezať, krájať“, ktorého východiskom je neskoré lat. *taliare, odvodzované od lat. tālea „prútik, výhonok, priesada“.

detašovať

„vyčleniť mimo sídla základného celku“ (od 20. stor.) • Z fr. détacher – výraz bol utvorený pomocou predpony ↗ de- ako protiklad k fr. attacher „priviazať, pripútať“; ďalej pozri ↗ atašé.

detegovať

odb. „zisťovať“ (od 20. stor.) • Z lat. dētegere, dētēctum „odkrývať, odhaľovať“, od ↗ de- a lat. tegere „pokrývať, prikrývať“. Z odvodenín: detekcia (lat. dētēctiō), detektor ap.

detektív

(od 20. stor.) • Z angl. detective (policeman), doslova „odhaľujúci policajt“ (t. j. vyšetrujúci náročnejšie prípady ap.), od angl. to detect „odhaľovať“, prevzatého z lat. dētegere, dētēctum „odkrývať, odhaľovať“.

determinovať

„určovať, vymedzovať“ (od 17. stor.) • Z lat. dētermināre „ohraničovať, vymedzovať“, zloženého z ↗ de- a lat. termināre „ohraničovať“, od lat. terminus „medzník, hranica“ (↗ termín).

detonácia

„zvukový efekt pri výbuchu“ (od 20. stor.) • Z fr. détonation, od fr. détoner „vybuchnúť“, čo je prevzatie z lat. dētonāre „hrmieť; prestať hrmieť, dohrmieť“, zloženého z ↗ de- a lat. tonāre „hrmieť, dunieť, rachotiť“.

detronizovať

„zbaviť trónu“ (od 19. stor.) • Vzniklo obmenou (pomocou predpony ↗ de-) protikladného intronizovať „nastoliť na trón“, prevzatého zo strlat. inthronizare – východiskom tohto výrazu je gr. enthronizō (ἐνθρονίζω) „nastoľujem na trón“, od ↗ en- a gr. thronos (θρόνος) „trón“.

detto

„práve tak, takisto, rovnako“ (od 20. stor.) • Z tal. detto, ktorého východiskom je lat. dictum „(to) povedané“, od lat. dicere, dictum „hovoriť, povedať“ – z významového hľadiska „(práve tak, ako už bolo) povedané“ > „takisto“.

detváky

↗ dieťa

deus ex machina

„neočakávaný zásah riešiaci zložitú situáciu“ (od 19. stor.) • Z lat. deus ex māchinā, doslova „boh zo stroja“ – v antických drámach často rozuzľovalo neriešiteľnú situáciu božstvo (lat. deus), ktorého predstaviteľa spúšťali na javisko pomocou zvláštneho mechanizmu (lat. machina „stroj“ a i.); ďalej pozri ↗ machinácia.

deutérium

chem., fyz. „ťažký izotop vodíka“ • Ako označenie druhého izotopu vodíka vzniklo v 30. rokoch 20. stor. na základe gr. deuteros (δεύτερος) „druhý“.

deva

kniž., expr. „(dospelé) dievča“ (od 19. stor.) • Psl. *déva, od ide. *dhé(i)- „sať, cicať; dojčiť, nadájať“ (ďalej pozri ↗ dojiť) – významový vývin slova sa rekonštruuje ako „pridájajúca žena“ > „žena v plodnom veku“ > „mladá (ešte nedospelá) žena“. Z odvodenín: dievka (od 14. stor.; už psl. *dévbka), od toho dievocký i zdrobnené dievča, gen. dievčaťa (psl. *dévbčę, gen. *dévbčętě).

devalvovať

„znížiť hodnotu meny“ (od 20. stor.) • Z fr. dévaluer „zbaviť hodnoty, znehodnotiť“, utvoreného na základe ↗ de- a staršieho fr. value „hodnota, cena“, od fr. valoir „mať hodnotu“, z lat. valēre „byť silný, mocný, mať vplyv; (o peniazoch) platiť“.

devastovať

„ničiť, pustošiť“ (od 19. stor.) • Z lat. dēvastāre „celkom spustošiť, vyplieniť“, zloženého z ↗ de- a lat. vastāre „pustošiť“, od lat. vastus „pustý“.

deväť

(od 15. stor.) • Psl. *devęťь (pôvodne asi substantívum s významom „skupina 9 predmetov ap.“), odvodené od radovej číslovky *devętъ (> slk. deviaty) < ide. *neun-to-, „deviaty“, od ide. *e-newn, *neut-, *enut- „deväť“ (porov. stind. návah, avest. nava, gr. ennea (ἐννέα), lat. novem, lit. devyni a i.). Začiatočné d- (namiesto očakávaného *n-) v psl. *devęťь sa vysvetľuje disimiláciou *n-n- > *d-n-, resp. vplyvom nasledujúcej číslovky *desęťь (↗ desať).

deviácia

„odchýlka od normy“ (od 20. stor.) • Z lat. dēviātiō, od lat. dēviāre, dēviātum „odbočiť (z pravej cesty)“, čo je odvodenina od lat. dēvius „nachádzajúci sa mimo cesty“, utvoreného na základe spojenia dē viā „z cesty“, od lat. via „cesta“.

deviaty

↗ deväť

devíza

„zásada, princíp“ (od 20. stor.) • Z fr. devise, od fr. deviser „rozdeliť“, ktorého východiskom je ľud. lat. *dēvisāre ako novšia forma za *dīvīsāre, odvodené od lat. dividere, divisum „deliť“. Fr. devise bolo pôvodne heraldickým termínom („vydeľujúci znak, erb ap.“); keďže na heraldických znakoch bývali často i heslá, slovo nadobudlo význam „heslo, veta; zásada, princíp ap.“

devízy

„platobné prostriedky v cudzej mene“ (od 20. stor.) • Rovnakého pôvodu ako ↗ devíza. Súčasný význam vznikol v 19. stor. v prostredí bánk, kde sa zmenky splatné v zahraničí rozdeľovali *par devises* (fr.; doslova azda „podľa hesiel“?), t. j. podľa jednotlivých bankových pobočiek v cudzine (napr. devise Amsterdam „zmenky vystavené pre pobočku v Amsterdame“ ap.); odtiaľ „zmenka splatná v zahraničí“ > „platobný prostriedok v cudzej mene“.

devón

geol. „posledný útvar starších prvohôr“ (od 20. stor.) • Podľa angl. grófstva Devonshire, známeho výskytom takýchto geologických formácií.

dez-

„od-, z-, preč“ (dezilúzia, dezinfikovať ap.) • Z fr. dés-, des-, čo je variant predpony dé-, z lat. dis-, resp. z lat. dē-.

dezén

odb. „vzorka, kresba“ (od 20. stor.) • Z fr. dessin, od fr. dessiner „kresliť“, čo je prevzatie z lat. dēsignāre „označovať, vyobrazovať“ (↗ dezignovať). Pozri aj ↗ dizajn.

dezercia

↗ dezertovať

dezert

„zákusok“ (od 19. stor.) • Z fr. dessert, od fr. desservir „upratať stôl po ukončení jedla“ (t. j. pripraviť ho na podávanie zákuska po hlavnom jedle), zloženého z fr. des- (↗ dez-) a servir (↗ servírovať).

dezertovať

„utiecť od vojska“ (od 18. stor.) • Z fr. déserter „opustiť (krajinu i vojsko)“, čo je prevzatie z neskorého lat. dēsertāre, utvorené na základe lat. dēserere, dēsertum „opustiť (aj vojsko)“, doslova „vyjsť z radu“, od ↗ de- a lat. serere „stavať do radu“. Z odvodenín: dezercia (fr. désertion), dezertér (fr. déserteur).

dezignovať

kniž. „vybrať, určiť (na istú funkciu)“ (od 20. stor.) • Z lat. dēsignāre „označovať, označiť; zvoliť pre budúci rok“, od ↗ de- a lat. signāre „označiť (znakom)“ (↗ signovať). Pozri aj ↗ dezén.

dezodorant

kozmetický prostriedok na odstraňovanie pachov (od 20. stor.) • Asi podľa nem. Desodorant, čo je skríženie nem. Deodorant (prevzatie z angl. deodorant, od ↗ de- a lat. odor „pach, zápach, vôňa“) a nem. desodorisieren „zbavovať zápachu“ (z fr. désodoriser „id.“, od ↗ dez- a lat. odor).

dezolátny

„žalostný, neutešený“ (od 20. stor.) • Z lat. dēsolātus „osamelý, opustený, spustošený“, od lat. dēsolāre, dēsolātum „opustiť; spustošiť“, od ↗ de- a lat. sōlus „sám, osamelý; opustený, neobývaný, pustý“. Pozri aj ↗ sólo.

dežma

[ď-] hist. „desiatok“ (od 16. stor.) • Z maď. dézsma, čo je prevzatie stredolat. pôvodu (spis. tal. decima) — východiskom výrazu je lat. decima (pars) „desiata časť (t. j. desatina, desiatok)“, od lat. decimus „desiaty“; ďalej pozri ↗ decimálny.

di-

„dvoj-“ (↗ diftong ap.) • Z gr. di-, od gr. dis „dvakrát“.

dia-

(↗ diametrálny ap.) • Z gr. dia-, od gr. dia „cez, medzi, na rôzne strany“; novšie aj ako skrátenie ↗ diabetes (porov. dia-potraviny ap.) či ↗ diapozitív (diaprojektor ap.).

diabetes

lek. „cukrovka“ (od 20. stor.) • Z lek. lat. diabetes, čo je prevzatie z gr. diabetes (διαβήτης), od gr. diabainō (διαβαίνω) „kráčať (stáť) so široko rozkročenými nohami“, zloženého z ↗ dia- a gr. bainō (βαίνω) „kráčam“. Gr. diabetes označovalo aj dvojramenné nástroje (pripomínajúce rozkročeného človeka), kružidlo a čerpadlo na víno — odtiaľ významy „močová úplavica“ (lek. lat. diabetes insipidus; údajne podľa toho, že chorý neudrží v tele tekutinu, ktorá cez neho preteká ako cez čerpadlo) i „cukrovka“ (lek. lat. diabetes mellitus; k lat. mellitus „medom osladený, medový“, od lat. mel, gen. mellis „med“). Pozri aj ↗ dia-.

diabol

„nadprirodzená bytosť ako stelesnenie zla“ (od 14. stor.) • Z kresť. lat. diabolus, čo je prevzatie z gr. diabolos (διάβολος), doslova „ohovárač“ — súvisí s gr. diaballō (διαβάλλω) „prehováram, zvádzam; podvádzam, klamem; ohováram, osočujem“, doslova „prehadzujem, prenášam (cez niečo, na druhú stranu)“, od ↗ dia- a gr. ballō (βάλλω) „hádžem, vrhám“. V gr. preklade Biblie bolo použité ako ekvivalent hebr. šātān (↗ satan). Pozri aj ↗ ďas.

diadém

„drahocenná čelenka“ (od 19. stor.) • Prevzaté (s možným prostredníctvom nem. Diadém, fr. diadème) z lat. diadēma, čo je prevzatie z gr. diadēma (διάδημα), doslova „niečo uviazané“, od gr. diadeō (διαδέω) „priväzujem“, zloženého z ↗ dia- a gr. deō (δέω) „viažem“.

diagnostika

odb. „zisťovanie (chorôb)“ (od 19. stor.) • Podľa gr. diagnōstikos (διαγνωστικός) „schopný rozlišovať“, súvisiaceho s gr. diagnōskō (διαγιγνώσκω) „rozlišujem; určujem chorobu“, zloženého z ↗ dia- a gr. ginōskō (γιγνώσκω) „spoznávam“.

diagnóza

„určenie (choroby)“ (od 19. stor.) • Z gr. diagnōsis (διάγνωσις), doslova „rozlíšenie“; súvisí s gr. diagnōskō „rozlišujem“.

diagonálny

„šikmý, priečny“ (od 19. stor.) • Z lat. diagonālis, čo je odvodenina od lat. diagonios, prevzatého z gr. diagōnios (διαγώνιος) „smerujúci z rohu do rohu“, zloženého z ↗ dia- a gr. gōnia (γωνία) „uhol, roh“.

diagram

„graf“ (od 20. stor.) • Z gr. diagramma (διάγραμμα) „obrys, nákres“, od gr. diagraphō (διαγράφω) „znázorňujem“, zloženého z ↗ dia- a gr. graphō (γράφω) „vyrývam znaky, píšem“.

diachrónia

odb. „skúmanie javu v jeho časovom vývoji“ • Termín (fr. diachronie) utvoril začiatkom 20. stor. švajč. jazykovedec F. de Saussure od ↗ dia- a gr. chronos (χρόνος) „čas“.

diakon

„(v katolíckej a pravoslávnej cirkvi) kto prijal najnižší stupeň posvätnej vysviacky; (v protestantských cirkvách) duchovný s neúplným teologickým vzdelaním“ (od 17. stor.) • Z cirk. lat. diaconus, čo je prevzatie z gr. diakonos (διάκονος), pôvodne „služobník (aj chrámový)“. Pozri aj ↗ žiak.

diakritický

„rozlišovací“ (od 20. stor.) • Z gr. diakritikos (διακριτικός), od gr. diakrinō (διακρίνω) „rozoznávam, rozlišujem“, zloženého z ↗ dia- a gr. krinō (κρίνω) „oddeľujem“.

dialekt

„nárečie“ (od 19. stor.) • Z lat. dialectus, čo je prevzatie z gr. dialektos (διάλεκτος) „reč; jazyk (určitej krajiny)“, od gr. dialegomai (διαλέγομαι) „zhováram sa (s niekým)“, od ↗ dia- a gr. legō (λέγω) „hovorím“.

dialektika

(od 18. stor.) • Z lat. (ars) dialectica, čo je prevzatie z gr. dialektikē technē (διαλεκτική τέχνη), doslova „umenie viesť diskusiu“, od gr. dialektikos (διαλεκτικός) „súvisiaci s rozhovorom“, od gr. dialektos „reč; rozhovor; diskusia“, zložené z ↗ dia- a gr. legō „hovorím“.

dialóg

„rozhovor“ (od 19. stor.) • Z lat. dialogus, čo je prevzatie z gr. dialogos (διάλογος) „rozhovor“, od gr. dialegomai (διαλέγομαι) „zhováram sa“, zloženého z ↗ dia- a gr. legō „hovorím“. Pozri aj ↗ monológ.

diamant

„najtvrdší nerast“ (od 17. stor.) • Zo strlat. diamas, gen. diamantis, ktorého východiskom je lat. adamas, gen. adamantis, prevzaté z gr. adamas (ἀδάμας), gen. adamantos (ἀδάμαντος) „tvrdý kov (oceľ); diamant“ — výraz sa odvodzuje od ↗ a- a gr. damazō (δαμάζω) „premáham“, t. j. pôvodne asi „nepremožiteľná, odolná, tvrdá látka“. Strlat. diamas vzniklo asi pod vplyvom gr. diafainō (διαφαίνω) „presvecujem“, zloženého z ↗ dia- a gr. phainō (φαίνω) „svietim“.

diametrálny

„protikladný, opačný“ (od 19. stor.) • Utvorené na základe lat. diametrus „priemer kruhu“, čo je prevzatie z gr. diametros (διάμετρος), od ↗ dia- a gr. metron (μέτρον) „miera; vzdialenosť“. Priemer kruhu spája body na kružnici najvzdialenejšie od seba; odtiaľ význam „protikladný“.

diapozitív

„pozitív na priesvitnom podklade pripravený na premietanie“ • Z moderných západných jazykov (nem. Diapositiv, fr. diapositif, angl. diapositives) — vzniklo koncom 19. stor. na základe ↗ dia- a ↗ pozitívny; na rozdiel od negatívu ide o skutočné, pozitívne zobrazenie.

diár

„zápisník na denné záznamy“, staršie „hospodársky denník“ (od 18. stor.) • Z lat. diarium „každodenný zápis, denník“, od lat. dies „deň“.

diaspóra

„rozptýlenie členov národa, resp. cirkvi v cudzom prostredí“ (od 19. stor.) • Podľa gr. diaspora (διασπορά) „rozptyl“, od slovesa diaspeirō (διασπείρω) „rozptyľujem“, zloženého z ↗ dia- a gr. speirō (σπείρω) „rozsievam“.

diať sa

„dejem sa“ (od 15. stor.) • Psl. *déjati sa, *déjǫ (sg.) — utvorené od rovnakého koreňa ako psl. *déti (↗ dieťa), od ide. *dhē- „klásť“; význam sa posunul v smere „klásť, stavať“ > „robiť“ > „robiť sa, diať sa“. Z odvodenín: dej „čo sa deje, dianie“ (od toho dejiny, dejepis), -dej „kto robí, koná“ (už psl. *déjb, zachované v ↗ zlodej, ↗ čarodej, ↗ dobrodej), dobrodinec (podľa čes. dobrodinec, zo staršieho dobrodiace), < dobredenicé, utvoreného na základe stčes. dobré dienie „dobré konanie“), dejateľ kniž., dejstvovať kniž., dejstvo (rusizmy?), udalosť (podľa čes. událost, od stčes. událý „ktorý sa udial“, od stčes. u-déti sé, udáti sé „udiať sa, prihodiť sa“) a i. Pozri aj ↗ nádej, ↗ ondiať.

diatermia

„liečenie teplom z elektrickej energie“ • Názov (nem. Diathermie) utvoril v r. 1909 nem. lekár C. F. Nagelschmidt na základe ↗ dia- a gr. thermos (θερμός) „teplý, horúci“.

didaktický

„súvisiaci s vyučovaním“ (od 19. stor.) • Z gr. didaktikos (διδακτικός) „vhodný na vyučovanie“, od gr. didaxis (διδασκαλία) „učenie, vyučovanie“, od slovesa didaskō (διδάσκω) „učím, vyučujem“, utvoreného zdvojením koreňa zachovaného v gr. daénai (δάνειναι) „naučiť (sa); vedieť“.

diecéza

„biskupstvo“ (od *18. stor.) • Z cirk. lat. dioecesis „oblasť právomoci biskupa“, ktorého východiskom je lat. dioecesis „správny okres“, prevzaté z gr. dioikēsis (διοίκησις) „správa; spravovaná oblasť“, od gr. dioikeō (διοικέω) „spravujem“, zloženého z ↗ dia- a gr. oikeō (οἰκέω) „mám príbytok, bývam; obývam, spravujem“, od gr. oikos (οἶκος) „dom“.

diel

(od *13. stor.) • Psl. *dьlb. Môže ísť o pôvodné *dai-lo-, od ide. *dai- „deliť“ (porov. stind. dáyate „delí, rozdeľuje“, gr. daiomai (δαίεσθαι) „delím“, lit. dailýti „deliť“ a i.); iný výklad tu predpokladá východiskové *dēl-o-, od ide. *del- „štiepiť“ (porov. stind. dálati „praská“, lat. dolāre „otesávať“, lit. dalis „podiel, časť“) s významovým posunom „štiepiť“ > „čo je rozštiepené, rozdelené ap.; diel“. Z odvodenín: deliť (psl. *dēliti), s predponami nadeliť, podeliť, rozdeliť, udeliť ap., od toho nádielka, podiel, rozdiel, údel (k významu – „niečo udelené, určené ap.“ – pozri aj ↗ osud) a i. Pozri aj ↗ dolieť.

dielňa

(od 17. stor.) • Doslova „miesto, kde sa pracuje“; odvodenina (azda už psl. *dьlьbnja) od slk. dial. delať „robiť“ (od 15. stor.), z psl. *dēlati, odvodeného od psl. *dēlo (↗ dielo). Pozri aj ↗ vzdelanie.

dielo

(od 16. stor.) • Psl. *dēlo; odvodenina od koreňa zachovaného v psl. *dēti (↗ dieťa) – z významového hľadiska „klásť, stavať“ > „čo je položené, postavené“ > „výsledok práce, dielo“. Pozri aj ↗ delo, ↗ nedeľa, ↗ podľa.

diera

(od 15. stor.) • Azda už psl. *dēra, od slovesa *dirati, *dērať (zachované v odvodeninách typu pre-dierať sa, z-dierať ap.), čo je iteratívum od *dbrati (z ↗ drať) – ide o „otvor vzniknutý predratím, vydratím ap.“. Z odvodenín: deravý, k tomu prederaviť a i.

dieselový

[dízel-], v spojení d. motor „rovnotlakový spaľovací motor na naftu“ • Podľa nem. konštruktéra R. Ch. K. Diesela (1858 – 1913).

dieť, dejem

zastar. „dať niekam, odložiť, schovať“ (od *15. stor.) • Pôvodne dieť, *dedzem, z psl. *dē-ti, *ded-jǫ (ku koreňu *ded- pozri aj ↗ odedza); príbuzné s chet. dai- „klásť“, stind. dádhāti, avest. daōiti „stavia, kladie“, gr. tithēmi (τίθημι) „kladiem“, lat. facere, nem. tun, angl. to do „robiť“, lit. deti „klásť“ a i. – všetko od ide. *dhē- „klásť, umiestňovať ap.“. Z odvodenín: podieť „založiť niekde“, odieť kniž. „obliecť“ (t. j. „obložiť dookola“ [z o] > „pokryť telo odevom“), odievať (od toho odev) a i. Pozri aj ↗ diať sa, ↗ dielo, ↗ lad, ↗ nad, ↗ ondiať, ↗ sud, ↗ úd, ↗ udica, ↗ uzda, ↗ vnada.

dieťa

gen. dieťaťa (od 15. stor.) • Psl. *dēťę, gen. *dēťęte. Výraz vznikol asi na základe psl. *dēti mn. (slk. deti), ktorého východiskom je staré kolektívum *dēťь „deti, potomstvo“ (porov. csl. dětь), odvodené od ide. *dhē(i)- „sať, cicať; dojčiť, nadájať“; ďalej pozri ↗ dojiť. Zdrobnené decko hovor. sa vysvetľuje ako pôvodné *detsko, od detský (k slovotvorbe porov. mužský zastaráv. „muž“, ženská pejor. „žena“); možno tu však azda uvažovať aj o zdrobnenine od *dietce (> slk. dial. deco), z psl. *dēťьce, odvodeného od *dēťь „deti“. Detváky expr. „(väčšie) deti“ je tvar mn. č. od dial. detvák expr. „dieťa“, utvoreného na základe staršieho detva „deti“, z psl. *dēťьva „id.“ (kolektívum od *dēťь).

diéta¹

„liečebná výživa“ (od 17. stor.) • Z lat. diaeta „správny spôsob života, náležitá strava“, prevzatého z gr. diaita (δίαιτα) „spôsob života“, ktoré súvisí s gr. diaitaō (διαιτάω) „udržiavam nažive“, od ↗ dia- a gr. ainýmai (αἱνύμαι) „beriem si“.

diéty

„náhrada výdavkov pri pracovnej ceste“ (od 20. stor.) • V tomto význame asi podľa nem. Diäten mn., vysvetľovaného ako možné skrátenie nem. Diäten-gelder mn., doslova „peniaze na diétu“ – ide tu o prevzatie zo strlat. diaeta, diéta „denné jedlo; deň; deň pochodu, práce ap.“ (> staršie slk. diéta² „pracovné zasadnutie uhorského snemu do r. 1848“; k významu porov. nem. Tag „deň“, staršie aj „snem“), ktorého východiskom je lat. diaeta (↗ diéta¹), význam slova však ovplyvnilo etymologicky nesúvisiace lat. diēs „deň; určený deň, termín“.

dievča, dievka, dievocký

z ↗ deva

dieža

„(väčšia) drevená nádoba“ (od *14. stor.) • Psl. *déža (*déz-ja < *dhoigh-iā-), od ide. *dheigh- „miesiť (hlinu, cesto)“ (porov. stind. dehí „múr“, gr. teichos (τεῖχος) „múr, opevnenie“, lat. fingere „modelovať, vytvárať [z hliny]“, gót. daigs, nem. Teig, angl. dough „cesto“ a i.) — pôvodne išlo zrejme o nádobu na miesenie cesta.

diferencia

„rozdiel, rozdielnosť“ (od 17. stor.) • Z lat. differentia, od lat. differre „roznášať (rôznym smerom), rozdeľovať“, zloženého z ↗ dis- a lat. ferre „niesť, nosiť“. Pozri aj ↗ indiferentný.

diftéria

lek. „záškrt“ (od 20. stor.) • Z fr. diphtérie, čo je novšia forma za pôvodné diphtérite – názov utvoril začiatkom 19. stor. fr. lekár P. Bretonneau na základe gr. diphthera (διφθέρα) „(opracovaná) koža“; záškrt je pomenovaný podľa sprievodných povlakov na slizniciach.

diftín

„bavlnená látka podobná zamatu“ (od 20. stor.) • Z fr. duvetine, od fr. duvet „páper, páperie; páperová prikrývka“, čo je novšia forma fr. dumet, odvodeného od stfr. dum — výraz vznikol zo stfr. dun (zmena n > m nastala asi pod vplyvom fr. plume „pero, perie“, z lat. plūma „pierko, perie, páperie“), prevzatého zo stsev. dúnn „páperie“ (súvisí s angl. down, nem. Daune „id.“).

diftong

lingv. „dvojhláska“ (od 18. stor.) • Z lat. diphthongus, čo je prevzatie z gr. diphthongos (δίφθογγος), doslova „majúci dva zvuky“, zloženého z ↗ di- a gr. phthongos (φθόγγος) „hlas, zvuk“, od gr. phthengomai (φθέγγομαι) „vydávam zvuk, zniem“. Porov. aj ↗ monoftong.

difúzia

odb. „rozptýlenie čiastočiek látky v inej látke“ (od 20. stor.) • Prostredníctvom záp. jazykov prevzaté z lat. diffusio, od lat. diffundere, diffusum „rozširovať; rozptyľovať“ (pôvodne „rozlievať, vylievať“), zloženého z ↗ dis- a lat. fundere „liať“.

digestor

„odsávač“ (od 20. stor.) • Utvorené na základe lat. digerere, digestum „roznášať, rozvádzať“, od ↗ dis- a lat. gerere, gestum „niesť“ — dnešný technický význam vznikol posunom v smere „rozvádzať plyny ap. na iné miesto po ich odsatí“.

digitálny

„číslicový“ (od 20. stor.) • Podľa angl. digital, od angl. digit „číslo (do 10); číslica“, čo je prevzatie z lat. digitus „prsť“ — významy angl. digit súvisia s využívaním prstov pri počítaní a s tým, že číselné hodnoty nižšie ako 10 sa zaznamenávajú samostatnými arab. číslicami. Pozri aj ↗ bit.

dichotómia

„dvojdielnosť“ (od 20. stor.) • Prevzaté (s možným prostredníctvom nem. Dichotomie) z gr. dichotomia (διχοτομία) „rozdeľovanie, rozdelenie na dve časti“, od gr. dichotomos (διχότομος) „deliaci na dve časti“, utvoreného na základe gr. dicha (διχά) „nadvoje“ a tomnō (τέμνω) „režem, rozrezávam“. Analogicky je utvorené trichotómia, podľa gr. tricha (τριχά) „na tri časti“, trichotomeō (τριχοτομέω) „delím na tri časti“.

dikcia

„spôsob ústneho vyjadrovania“ (od 19. stor.) • Z lat. dictio, od lat. dicere, dictum „hovoriť, prednášať“.

diktátor

„neobmedzený vládca“ (od 18. stor.) • Z lat. dictator, čo je činiteľské meno od lat. dictare (↗ diktovať). V starom Ríme išlo pôvodne o štátneho úradníka s neobmedzenými právomocami (vymenúvaný v čase ohrozenia), odtiaľ moderný význam.

diktovať

„predriekať text na písanie; prikazovať, nariaďovať“ (od 17. stor.) • Z lat. dictare „predriekavať, diktovať“, čo je intenzívum od lat. dicere, dictum „hovoriť“. Z odvodenín: diktát, z lat. dictatum „(to) (na)diktované“.

dilema

„nevyhnutnosť voliť medzi dvoma protichodnými možnosťami“ (od 18. stor.) • Z gr. dilēmma (δίλημμα), doslova asi „dvojznačný výrok“ — ide o výraz zložený z ↗ di- a gr. lēmma (λῆμμα) „niečo prijaté; (v logike) výrok prijatý ako pravdivý“, súvisiaceho s gr. lambanō (λαμβάνω) „beriem, prijímam“.

díler

„sprostredkovateľ, predajca, priekupník“, pôv. pís. dealer (od 20. stor.) • Z angl. dealer, od slovesa to deal „rozdeľovať“.

diletant

„samouk“, často pejor. „nedouk“ (od 19. stor.) • Z tal. dilettante, od tal. dilettare „zabávať, tešiť“ (zvratné dilettarsi „mať pôžitok z niečoho, záľubu v niečom“) — východiskom výrazu je lat. dēlectāre „id.“, intenzívum od lat. dēlicere „vábiť, lákať, zvádzať“, zloženého z ↗ de- a lacere „lákať“. V slove nastal významový posun „kto sa niečomu venuje zo zábavy, pre vlastné potešenie (t. j. ako samouk)“ > „komu chýbajú odborné vedomosti; nedouk“.

dilúvium

geol. „starší útvar štvrtohôr“ (od 20. stor.) • Ako vedecký termín zavedené na základe lat. diluvium „povodeň, potopa, zátopa“, od lat. dīluere „rozmočiť“.

dimenzia

„rozmer“ (od 20. stor.) • Z lat. dimensio, od lat. dimetīrī, dimensus sum „vymeriavať, rozmeriavať“, zloženého z ↗ dis- a lat. metīrī „merať“.

dinár

„peňažná jednotka (v Srbsku, arabských krajinách)“ (od 20. stor.) • Zo srb. dinar (динар), čo je prevzatie z lat. denarius (↗ denár), resp. z arab. dinár – konečným východiskom obidvoch výrazov je strgr. dēnarion (δηνάριον; foneticky [din-]), prevzaté z lat. dēnārius (↗ denár).

dínom-dánom

hovor. „len tak, bezstarostne“ (od 19. stor.) • Z maď. dínomdánom, čo je obmena staršieho dánom dánom – ide o zdvojenie citoslovca *dánom (volanie pri tanci), ktoré asi súvisí s maď. dalol „spievať“, zvukomalebného pôvodu. K významu bezstarostnosti („žiť, chodiť d.“) porov. i rus. žiť pripevájuči („жить припеваючи“) „žiť si bezstarostne, ako v bavlnke“, doslova „pospevujúc si“, od rus. pripeváť („припевать“) „pospevovať si“.

dinosaurus

„veľjašter z druhohôr“ • Názov (angl. dinosaur, zool. lat. Dinosaurus) utvoril v r. 1841 angl. prírodovedec R. Owen na základe gr. deinos (δεινός) „strašný“ a sauros (σαῦρος) „jašterica“.

dióda

elektrotech. „polovodičová súčiastka s dvoma elektródami“ (od 20. stor.) • Ako technický termín utvorené na základe ↗ di- a gr. hodos (ὁδός) „cesta“; zrejme podľa výrazov ↗ anóda, ↗ katóda.

diolén

„šatová tkanina z polyesterového vlákna“ (od 20. stor.) • Podľa nem. Diolen (umelo utvorené ako obchodná značka).

dioptria

„jednotka lámavosti, optickej mohutnosti šošovky ap.“ (od 20. stor.) • Ako optický termín utvorené na základe gr. dioptriké techné (διοπτρική τέχνη) „umenie merania pomocou optických prístrojov“, od gr. dioptrikos (διοπτρικός) „súvisiaci s meraním uhlov, výšok ap. optickými prístrojmi“, odvodeného od gr. dioptra (διόπτρα) „optický merací nástroj“, od ↗ dia- a *optro-, od ide. *okw- „oko“.

diplom

„písomný doklad o získaní kvalifikácie ap.“, staršie diploma „listina o udelení výsady“ (od 18. stor.) • Z lat. diploma, gen. diplōmatis, čo je prevzatie z gr. diploma (δίπλωμα), gen. diplōmatos (διπλώματος) „niečo zložené napoly“ (odtiaľ i „[zložená a zapečatená] úradná listina, dokument“ ap.), od gr. diploos (διπλοῦς), diplús (διπλούς) „zložený napoly“, diploō (διπλόω) „skladám napoly“.

diplomat

„úradník zastupujúci štát v medzinárodných stykoch“ (od 19. stor.) • Z fr. diplomate – slovo vzniklo na základe fr. diplomatique „týkajúci sa (medzinárodných) dokumentov“ (slk. diplomaticky), čo je prevzatie z lat. diplōmaticus „súvisiaci s listinami“ (porov. aj diplomatika „pomocná historická veda skúmajúca staré listiny“), od lat. diploma.

direkt¹

hovor. „práve, akurát“ (od 20. stor.) • Podľa nem. direkt, od nem. direkt „priamy“, prevzatého z lat. dīrēctus, čo je príč. min. trpné od lat. dīrigere, dīrēctum „riadiť; dávať smer“ (↗ dirigovať). Pozri aj ↗ adresa, ↗ drezúra.

direkt²

„priamy úder v pästiarstve“ (od 20. stor.) • Zrejme podľa spojení typu „direktný úder“, od staršieho direktný „priamy, bezprostredný“, prevzatého z lat. dīrēctus.

direktíva

„smernica, návod“ (od 19. stor.) • Asi podľa nem. Direktive, ktoré vzniklo pravdepodobne na základe zloženín typu Direktiv-norm („direktívna norma“), Direktive-regel („direktívne pravidlo“), od nem. direktiv, prevzatého zo strlat. directivus „súvisiaci s riadením“ (> slk. direktívny), od lat. dīrigere, dīrēctum (↗ dirigovať).

direktor

hovor. „riaditeľ“, staršie „správca, vedúci“ (od 17. stor.) • Z lat. dīrēctor, čo je činiteľské meno od lat. dīrigere, dīrēctum (↗ dirigovať).

dirigovať

„viesť, riadiť (aj hudobné teleso ap.)“ (od 17. stor.) • Z lat. dīrigere, od ↗ dis- a lat. regere „viesť, spravovať, ovládať“. Z odvodenín: dirigent (lat. dīrigēns, gen. dīrigentis „vedúci, riadiaci“).

dis-

„roz-, ne-“ (disharmónia, diskvalifikovať ap.) • Z lat. dis- „id.“.

disciplína

„dodržiavanie pravidiel; vedný, športový ap. odbor“ (od 19. stor.) • Z lat. disciplīna „učenie, vyučovanie“, čo je odvodenina od lat. discipulus „žiak“, od lat. *discipere „vnímať“, zloženého z ↗ dis- a lat. capere „brať, prijímať“; význam slova zrejme ovplyvnilo aj etymologicky nesúvisiace lat. discere „učiť sa“. Pre významový vývin výrazu bolo dôležité spojenie disciplīna mīlitāris (lat. mīlitāris „vojenský“, od lat. mīles, gen. mīlitis „vojak“), ktorým sa označovala vojenská príprava a s ňou súvisiaca vojenská poslušnosť, ako aj súbor príslušných odborných poznatkov.

disent

„hnutie proti totalitnému režimu“ (od 20. stor.) • Z angl. dissent, pôvodne „nesúhlas, rozdiel v názoroch“, od slovesa to dissent „nesúhlasiť“, čo je prevzatie z lat. dissentīre „byť odlišného zmýšľania, nesúhlasiť“, zloženého z ↗ dis- a lat. sentīre „cítiť, vnímať; poznávať; myslieť, zmýšľať“.

disident

„prívrženec disentu“ (od 20. stor.) • Prostredníctvom záp. jazykov (nem. Dissident, angl. dissident a i.) prevzaté z lat. dissidēns, gen. dissidentis, čo je príč. prít. činné od lat. dissidēre „sedieť bokom“ (od ↗ dis- a lat. sedēre „sedieť“) – odtiaľ už v lat. „byť vzdialený od niečoho“ > „odlišovať sa, odlišne zmýšľať“.

disimilácia

odb. „rozlíšenie, odlíšenie“ (od 20. stor.) • Utvorené na základe lat. dissimilis „nepodobný, rozdielny“, zloženého z ↗ dis- a lat. similis „podobný“.

disk

„športové náčinie v tvare šošovky; tanierovitá súčasť strojov ap.“ (od 19. stor.) • Z lat. discus, čo je prevzatie z gr. diskos (δίσκος), obyčajne vysvetľovaného ako „čo slúži na hádzanie“, od gr. dikein (δικεῖν) „vrhať, hádzať“. Pozri aj ↗ diskotéka, ↗ doska.

disketa

inform. „magnetické záznamové médium v tvare kotúča“ • Z angl. diskette – slovo vzniklo začiatkom 70. rokov 20. stor. ako zdrobnenina utvorená fr. príponou -ette na základe angl. (floppy) disc „(mäkký, poddajný) disk“.

diskont

fin. „zrážka úrokov pri nákupe pohľadávok s neskoršou splatnosťou“ (od 19. stor.) • Zo staršieho tal. disconto, od slovesa discontare „poskytnúť zľavu“, doslova „odpočítať“, ktorého východiskom je strlat. discomputare, utvorené na základe ↗ dis- a lat. computāre „počítať, sčítavať“, od lat. com- (↗ kom-) a putāre „orezávať (stromy); počítať (podľa zárezov)“.

diskotéka

(od 20. stor.) • Z fr. discothèque – slovo bolo utvorené na základe fr. disque „(gramofónová) platňa“ (prevzatie z lat. discus; ↗ disk) podľa fr. bibliothèque „knižnica“ (prevzatie z lat.; ↗ bibliotéka). Pôvodný význam bol „miesto, kde sú uložené gramoplatne; zbierka platní“ (mať bohatú diskotéku), odtiaľ „miesto (tanečný lokál), kde možno počúvať platne“ (kapacita diskotéky) > „tanečná zábava s reprodukovanou hudbou“ (ísť na diskotéku).

diskreditovať

„obrať o dôveru“ (od 19. stor.) • Z fr. discréditer, čo je asi obmena (pomocou predpony ↗ dis-) staršieho désaccréditer, prevzatého zo špan. desacreditar, doslova „od-akreditovať, zbaviť dôvery“ (↗ akreditovať).

diskrétny

„zachovávajúci takt, nevtieravý“ (od 19. stor.) • Z fr. discret, čo je prevzatie z lat. discrētus – z hľadiska pôvodu ide o príč. min. trpné od lat. discernere, discrētum „rozlišovať, rozdeľovať; rozhodovať o niečom“, zloženého z ↗ dis- a lat. cernere „rozlišovať, rozoznávať“. Súčasný význam vznikol asi vývinom typu „schopný rozlišovať“ > „rozvážny“ > „schopný zachovať tajomstvo, taktný ap.“. Pozri aj ↗ diškrécia.

diskriminovať

„nepriznávať plné práva“ (od 20. stor.) • Z lat. discrimināre „rozdeľovať, oddeľovať“, od lat. discrīmen, gen. discrīminis „vzdialenosť, medzera; rozlišovanie, rozdiel“, od lat. discernere „rozlišovať“.

diskutovať

„rokovať o niečom“ (od 16. stor.) • Z lat. discutere, discussum „rozrážať, roztĺkať; (v reči) pretriasať“, od ↗ dis- a lat. quatere, quassum „tĺcť, biť, triasť“. Z odvodenín: diskusia (lat. discussiō).

dislokovať

[−zl−] „rozmiestniť“ (od 17. stor.) • Zo strlat. dislocare, zloženého z ↗ dis- a locāre „umiestňovať, umiestniť“, od lat. locus „miesto“.

disonancia

[−so−] „nesúzvuk tónov“ (od 19. stor.) • Z lat. dissonantia, od lat. dissonāns, gen. dissonantis, čo je príč. prít. od lat. dissonāre „neharmonický znieť“, zloženého z ↗ dis- a lat. sonāre „znieť“.

dispečer

„kto centrálne riadi prevádzku v doprave ap.“ (od 20. stor.) • Z angl. dispatcher, od slovesa to dispatch „odosielať; odbavovať (vlaky, autobusy ap.)“, prevzatého z tal. dispacciare „odoslať, vybaviť ap.“ alebo zo špan. despachar „odoslať, vypraviť (poštou)“, pôvodne azda „uvoľniť“ – východiskom románskych slovies je ľud. lat. *disimpedicāre, zložené z ↗ dis- a lat. impedīcāre „zamotať do puta, slučky ap.; brániť v pohybe“; ďalej pozri ↗ depeša.

displej

odb. „zobrazovacie zariadenie“ (od 20. stor.) • Z angl. display, od slovesa to display „zobraziť“, čo je prevzatie zo stfr. despleier (dnešné fr. déployer „rozvinúť, rozprestrieť“); východiskom výrazu je lat. displicāre „rozvinúť, rozvíjať“, zložené z ↗ dis- a lat. plicāre „zvinúť“.

disponovať

„voľne s niečím nakladať“, staršie i „rozkladať, rozmiestňovať; nariaďovať, určovať“ (od 17. stor.) • Z lat. dispōnere, dispositum „rozkladať, rozostavovať, rozmiestňovať“, od ↗ dis- a lat. pōnere „klásť“. Z odvodenín: dispozícia (lat. dispositio) a i.

distingvovaný

„jemný, vyberaný, uhladený“ (od 19. stor.) • Z fr. distingué, doslova „odlíšený od ostatných“ (t. j. svojimi vlastnosťami ap.), od fr. (se) distinguer „odlišovať (sa)“, čo je prevzatie z lat. distinguere „rozdeľovať; rozoznávať, rozlišovať“, pôvodne asi „posúvať, tlačiť na rôzne strany“ – od ↗ dis- a lat. stinguere „bodať, pichať“. Pozri aj ↗ dištinkcia.

distribuovať

„rozdeľovať“ (od 18. stor.) • Z lat. distribuere, od ↗ dis- a lat. tribuere „rozdeliť“, doslova „rozdeliť po obvodoch“, od lat. tribus „jedna z (pôvodne troch) častí obyvateľstva starého Ríma“, „okres (podľa neskoršieho územného rozdelenia Ríma)“.

diškrécia

hovor. expr. „malá odmena (za službu ap.)“, staršie aj „uváženie, rozhodnutie“ (od 17. stor.) • Z lat. discrētiō, od lat. discernere, discrētum „rozlišovať“; ďalej pozri ↗ diskrétny. Význam „odmena“ vznikol posunom typu „rozlíšenie, uváženie“ > „odmena podľa uváženia“.

diškurovať

hovor. „zhovárať sa“ (od 17. stor.) • Z lat. discurrere, discursum, od ↗ dis- a lat. currere „bežať“ — pôvodný význam bol asi „rozbiehať sa“, z toho „rozptyľovať sa, rozširovať sa“ > „rozširovať sa o niečom, hovoriť“. Z odvodenín: diškurz hovor. „rozhovor, debata“ (lat. discursus).

dišpenz

„oslobodenie od povinnosti právneho rázu“ (od 20. stor.) • Zrejme od staršieho slk. dišpenzovať „oslobodiť od povinnosti, odpustiť niečo“ (od 18. stor.), prevzatého z cirk. lat. dispēnsāre „(presne) rozdeliť; (rovnomerne) usporiadať; oslobodiť, vyňať niekoho z pôsobnosti existujúceho zákona“, odvodeného od lat. dis- a pendere „vážiť“.

dišputovať

„diskutovať“ (od 17. stor.) • Z lat. disputāre „vypočítavať, počtom porovnávať; rozvažovať, skúmať; rozprávať, diskutovať“, zloženého z ↗ dis- a lat. putāre „orezávať (stromy); počítať (podľa zárezov)“. Z odvodenín: dišputa.

dištanc

hovor. „vzdialenosť, odstup“ (od 20. stor.) • Z nem. Distanz, čo je prevzatie z lat. distantia „id.“ (> slk. dištancia, od 19. stor.), od lat. distāre „byť vzdialený, oddelený“, zloženého z ↗ dis- a lat. stāre „stáť“.

dištinkcia

kniž. „odlišnosť, rozdiel“, dištinkcie mn. „znak hodnosti“ (od 20. stor.) • Z lat. distīnctiō „rozoznávanie, rozlišovanie“, od lat. distinguere, distīnctum „rozoznávať, rozlišovať“; ďalej pozri ↗ distingvovaný.

dištrikt

„jednotka územnej správy (v niektorých krajinách), resp. cirkevnej správy (v evanjelickej cirkvi)“ (od 19. stor.) • Z lat. districtus „oblasť; jednotka územného členenia“, od lat. distringere, districtum „rozťahovať (sa)“, čo je zloženina z ↗ dis- a lat. stringere „sťahovať, uťahovať“.

div

(od 14. stor.) • Psl. *divъ. Odvodzuje sa od ide. *dei- „lesknúť sa, žiariť, svietiť“ (porov. stind. dádhati „žiari, svieti“, gr. dêlos (δῆλος) „zjavný, zrejmý“, lat. diēs „deň“, lit. deivóti „hľadieť“ a i., ↗ deň), resp. od jeho rozšírenia *dei-wo- „boh, božstvo“ (porov. stind. deváh „nebeský, božský; boh“, lat. dīvus „božský“, stír. día „boh“, stsev. tivar mn. „bohovia“, lit. dievas „boh“ a i.) s významovým vývinom „žiariaci“ > „božský“ > „úžasný; úžas, div“. Podľa iného výkladu bolo psl. *divъ utvorené na základe slovesa *divati sę (z dívať sa), čo predpokladá vývin typu „dívať sa“ > „obdivovať; diviť sa“ > „čo je obdivované, úžasné ap.; div“. Pozri aj ↗ dážď, ↗ diviť sa, ↗ divý.

divadlo, divák

z ↗ dívať sa

diván

[d-] zastaráv. „pohovka, kanapa“ (od 19. stor.) • Z tur. diván, čo je prevzatie z perz. dīvān (od perz. dibīr „pisár“) — pôvodne išlo o „miestnosť, kde sídli úradný pisár“, odtiaľ „úradná miestnosť, kancelária“ (porov. i staršie slk. diván „v Osmanskej ríši za sultanátu najvyššia súdna rada“, 18. stor.) > „zariadenie takejto miestnosti“ > „sedačka, diván“. K orientálnemu pôvodu porov. aj ↗ otoman.

dívať sa

(od 15. stor.) • Psl. *divati sę. Odvodzuje sa od ide. *dei- „lesknúť sa, žiariť, svietiť“ (ďalej pozri ↗ div); k významu porov. „svetlo očí“, dial. „blick“, „lesk; pohľad očí“ ap.; iný výklad vychádza z ide. *dheia- „vidieť, dívať sa“ (porov. stind. dīdheti „vníma, uvažuje“, avest. a-dyāiti „pozoruje“, alb. di „viem“ a i.). Z odvodenín: divadlo (staršie „názorný príklad, vzor“, dial. „smiešna, čudná vec“ – pôvodne asi „na čo sa niekto díva ap.“, z toho i „sledované predstavenie“ > „budova, kde sa konajú hrané predstavenia“), divák, možno aj obdiv (azda od *ob-dívať sę; porov. dial. dívať sa „čudovať sa“) a i. Pozri aj ↗ diviť sa.

divergentný

odb. „rozbiehavý, odlišný“ (od 20. stor.) • Podľa lat. divergēns, gen. divergentis, čo je príč. prít. činné od lat. divergere „smerovať od seba“, zloženého z ↗ dis- a lat. vergere „obracať (sa), smerovať“.

diverzia

„rozvratná činnosť“ (od 20. stor.) • Zo záp. jazykov (fr. diversion ap.), tam podľa neskorého lat. dīversiō „obrátenie, obrat“ (od lat. dīvertere, dīversum „obracať sa na druhú stranu“, zloženého z ↗ dis- a lat. vertere „obrátiť, obracať“); súčasný význam vznikol na základe špecializovaného vojenského významu „obrat, manéver (útok na nečakanom mieste ap.) s cieľom odpútať pozornosť nepriateľa od vojenskej operácie“.

diverzifikovať

publ. „rozrôzniť“ (od 20. stor.) • Od lat. dīversus „odlišný, rozdielny“, doslova „obrátený na rozličné strany“ (príčastie od lat. dīvertere, dīversum „obrátiť, obracať“) a ↗ -fikovať.

diviak

z ↗ divý

dividenda

fin. „podiel z čistého zisku vyplácaný akcionárom spoločnosti“ (od 19. stor.) • Z lat. dividenda mn., od lat. dividendum „čo má byť rozdelené“ (z toho „na rozdelenie určený výnos“, „podiel“, „zisk“ ap.) – ide o tvar gerundíva od lat. dividere „deliť, rozdeľovať“. Pozri aj ↗ dividovať.

diviť sa

(od 15. stor.) • Psl. *diviti sę. Môže ísť o odvodeninu od psl. *divъ (z ↗ div; k významu porov. ↗ čudo: čudovať sa); iný výklad odvodzuje psl. *diviti sę od ide. *dheia- „vidieť ap.“ (z ↗ dívať sa), čo predpokladá významový vývin typu „dívať sa, pozerať sa“ > „obzerať, obdivovať (niečo)“ > „čudovať sa, diviť sa“ (porov. i dial. dívať sa „čudovať sa“). Z odvodenín: udiviť (sa) (od toho údiv), podiviť sa (od toho podivný i staršie podiv „údiv“, zachované v napodiv, podivuhodný) a i.

divízia

„zväzok vojenských útvarov; športová súťaž (nižšia ako liga)“, staršie i „delenie, rozdelenie“ (od 16. stor.) • Z lat. dīvīsiō, od lat. dīvidere, dīvīsum „deliť, rozdeľovať“. Význam „zväzok vojenských útvarov“ (t. j. „vydelené časti vojska“) je podľa nem. Division, prevzatého cez fr. division z lat.

divý

(od *13. stor.) • Psl. *divъ. Azda súvisí s psl. *dikъ (> slk. dial. diký „divý“, spodstatnené dik „diviak“) – môže tu ísť o odvodeniny od koreňa *di-, ktorého pôvod však nie je jasný. Iný výklad porovnáva psl. *divъ s lot. dievs „boh“ (od ide. *dei- „lesknúť sa, žiariť, svietiť“, ↗ div), pričom sa predpokladá významový vývin „boh, boží“ > „nikomu nepatriaci, voľne žijúci“ > „divý“ (porov. lot. dieva zuosis „divé husi“, doslova „božie husi“ ap.). Z odvodenín: diviak, divoch; divoký, od toho divočina, a i.

dixieland

[-ksile-] „druh džezu“ • Z amer. angl. Dixieland (doložené od r. 1919), pôvodne označenie džezu hraného v juž. oblastiach USA, od amer. angl. Dixieland „juh USA“ – pôvod slova (písaného aj Dixie Land či Dixie’s Land) nie je jasný; niekedy sa odvodzuje od mena zememerača Dixona, údajne vytyčujúceho hranice.

dizajn

„výtvarné riešenie priemyselného výrobku“, pôv. pís. design (od 20. stor.) • Z angl. design, čo je prevzatie z fr. dessein, dessin (↗ dezén).

dizertácia

„vedecká rozprava“ (od 19. stor.) • Z lat. dissertātiō „výklad, rozprava“, od lat. dissertāre, dissertātum, čo je intenzívum od lat. disserere, dissertum „vykladať, prednášať o niečom“ (doslova „rozoberať niečo“), zloženého z ↗ dis- a lat. serere „stavať do radu“.

dlaba

„dlapa, laba, tlapa“ (od 18. stor.) • Azda zvukomalebného pôvodu; podľa zvukov sprevádzajúcich kroky. Z odvodenín: dlabčiť, dlapčiť „šliapať po niečom“. Pozri aj ↗ laba, ↗ tlapa.

dlabať

„vysekávať (dlátom ap.)“ (od *15. stor.) • Psl. *dolbati. Výraz je odvodený od psl. *dolbъ > *dolba „niečo vyhĺbené“ (> slk. dial. dlab, dlaba „vydlabaná diera“), utvoreného od slovesa *delbti < ide. *dhelbh- „hĺbiť, vyrývať ap.“ (porov. sthnem. bi-telban „zahrabať“, stangl. delfan „kopať“, angl. to delve „ryť sa, vŕtať sa“, lit. delbti „biť, udierať“ a i.). Pozri aj ↗ ďateľ, ↗ dláto, ↗ dláviť, ↗ dlbať.

dlbať

expr. „drgať, štuchať, džugať“, staršie dlubať „dlabať, vyhlbovať (diery)“ (od 17. stor.) • Psl. *dlbati, od ide. *dhelbh- „hĺbiť, vyrývať ap.“ (ďalej pozri ↗ dlabať); význam slova sa zrejme posunul v smere „vyrývať, dlabať“ > „zabodávať, zapichávať do niečoho“ > „štuchať ap.“. Pozri aj ↗ kadlub.

dlh

„záväzok (peňažný, morálny)“, staršie i „pohľadávka; povinnosť poddaného voči vrchnosti; vina“ (od 15. stor.) • Psl. *dlъgъ; porovnáva sa so stír. dliged „povinnosť, záväzok, dlh“, gót. dulgs „dlh“ — od ide. *del-gh- „rezať, vyrezávať“; pozri aj ↗ dlaha. Pôvodný význam slova bol asi „zárez, vrub (na rováši, kde sa zaznamenávali finančné, resp. pracovné povinnosti, záväzky ap.)“, odtiaľ „(zárezom zaznamenaná) povinnosť, dlh“ i „pohľadávka“. K významu porov. mať (u niekoho) niečo na rováši „previniť sa niečím voči niekomu“ (↗ rováš). Z odvodenín: dlžný (v prísudku aj s krátkym tvarom: čo som dlžen?, to mi bol čert dlžen ap.), od toho dlžník (staršie i „veriteľ“); podlžnosť (od staršieho podlžný „dlžný“, azda zo spojenia po dlhu „podľa dlhu, povinnosti“ ap.) a i.

dlhý

(od *13. stor.) • Psl. *dlъgъ; súvisí s chet. daluki-, stind. dīrgháh, avest. dərəga-, gr. dolichos (δολοχός) „dlhý“, gót. tulgus „pevný, stály“ a i. — všetko od ide. *del- „dlhý“. Z odvodenín: dlžiť, k tomu dĺžeň (t. j. asi „dlžiace, predlžujúce znamienko“); dlhokánsky, dlhočizný ako odvodeniny od dlh-oký (tak dial.), ktoré má príponu -oký asi podľa vysoký, široký, hlboký; východiskom pre dĺžka, pozdĺž je abstraktum *dlъžь „dlhosť, dĺžka“ (už psl. *dlъžь; porov. výšь, nížь) a i. Pozri aj ↗ ďaleký, ↗ podľa.

dlžník, dlžný

z ↗ dlh

dmúť sa

kniž. „vzdúvať sa, vypínať sa“, staršie aj „byť postihnutý chorobným nadúvaním“ (od 18. stor.) • Psl. *dъmti, *dъmǫ; súvisí so stind. dhāmati „fúka, nafukuje“, avest. dāōmaɴya- „nafukujúci sa (o žabách)“, lit. dumti „fúkať“ a i. — všetko od ide. *dhem-, *dhemo- „dymiť sa, rozširovať sa (o dyme, pare, hmle)“; ↗ duť, ↗ ťukať a i. Očakávaným tvarom neurčitku by bolo *duť (sa), súčasné dmúť (sa) vzniklo zrejme na základe tvarov prít. času dmem, dmeš... < psl. *dъmǫ, *dъmeši atď., azda i na odlíšenie od psl. *duti (z ↗ duť). Z odvodenín: nadmúť sa, k tomu nadýmať sa (*-dymati sg). Pozri aj ↗ ďatelina, ↗ dumať.

dna

„lámka, pakostnica“ (od 17. stor.) • Psl. *dъbna; súvisí s psl. *dъbno (↗ dno) — pôvodne azda označenie orgánov v dolnej časti („na dne“) brušnej dutiny; neskôr prenesené na ochorenia vnútorných orgánov, resp. kĺbov.

dnes

(od 15. stor.) • Zo spojenia *dьnь sь „(v) tento deň“ (tzv. akuzatív času), od psl. *dьnь (↗ deň) a ukazovacieho zámena *sь „tento“; podobne je utvorené napr. čes. letos „tohto roku“ < *léto se „(v) tento rok“. Východiskom uvedeného zámena (psl. *sь m., *si ž., *se s.) je ide. zámenný koreň *ko-, *ke-, *k̑e(i)-, *k(i)io- „tento“, zachovaný aj v arm. -s (mard-s „tento človek“ ap.), lat. hi-c (*-ce) „tento“, angl. he „on“, here „tu“, lit. šis „tento“ a i. Pozri aj ↗ hen, ↗ sem, ↗ -siaľ, ↗ síce.

dno

(od 16. stor.) • Psl. *dъno (*dъbno-); súvisí s lit. dugnas (*dubnas) „dno (nádoby, vodnej nádrže, rieky)“, lot. dūbe „dno“, stprus. *daubo „základ“ a i. — všetko od ide. *dheu-b- „hlboký, dutý“ (porov. aj ↗ dub, ↗ dúbrava, ↗ dúpä). Pozri aj ↗ dna, ↗ dbanka. — dnu (od 16. stor.) • Z hľadiska pôvodu tzv. cieľový datív od ↗ dno — pôvodný význam bol „ku dnu, na dno“, z toho „cez (niečo)“ > „dovnútra (niečoho)“ > „vnútri, dnu“; k významovému vývinu porov. aj ↗ dolu.

do, do-

(od *14. stor.) • Psl. *do (*dō); porovnáva sa s chet. anda „dovnútra“, avest. -da, gr. -de (-δέ) „smerom k“, lot. dial. da „až do“ a i. — všetko od ide. zámenného koreňa *de-, *do- (porov. avest. dim akuz. „jeho, ju“, stprus. -din „on“). Pozri aj ↗ da-, ↗ nad.

doba

„časový úsek“ (od 15. stor.) • Psl. *doba, od ide. *dhabh- „vhodne zostaviť; vhodný“ (porov. gót. ga-daban „stať sa, prihodiť sa; byť vhodný“, stsev. dafna „prospievať, dariť sa, silnieť“, lit. dabà „vlastnosť“ a i.) — pôvodným významom bolo asi „niečo vhodné“, z toho „vhodný čas“ (t. j. majúci len obmedzené trvanie ap.) > „vymedzený čas, časový úsek“. Z odvodenín: obdobie, súdobý (z su-). Pozri aj ↗ dobrý, ↗ nádoba, ↗ nedobizeň, ↗ obdoba, ↗ podoba, ↗ zdobiť.

ďobať

(od 18. stor.) • Azda expresívna obmena ↗ zobať. Pozri aj ↗ ďubať.

dobiedzať

↗ bieda

dobro

„brnkací nástroj podobný gitare“ • Podľa amer. firmy Dobro Manufacturing Co., ktorú založil r. 1929 vynálezca dobra, výrobca hudobných nástrojov slov. pôvodu J. Dopjera (angl. Dopyera; 1893 – 1988). Dobro v názve firmy je od angl. Dopyera Brothers „bratia Dopjerovci“.

dobrý

(od *12. stor.) • Psl. *dobrъ; súvisí s arm. darbin „kováč“, lat. faber „zručný; remeselník, kováč“ a i. — všetko z ide. *dhabh-ro-, od ide. *dhabh- „vhodne zostaviť; vhodný“; ďalej pozri ↗ doba. Z odvodenín: dobrák; dobrota, k tomu dobrotivý; dobrodej i dobrodinec (obidvoje ↗ diať sa), dobrodruh (↗ druh) a i. Pozri aj ↗ lepší.

dobyť, dobytok

z ↗ byť

docent

„vedecko-pedagogická hodnosť“ (od 19. stor.) • Z lat. docēns, gen. docentis „vyučujúci“, čo je príčastie od lat. docēre „učiť, vyučovať“. Porov. aj ↗ doktor.

dočkať

z ↗ čakať

dodať, dodatok, dodávať, dodávka

z ↗ dať

doga

„veľký pes s krátkou hladkou srsťou“ (od 20. stor.) • Z nem. Dogge ž., čo je prevzatie (so zúžením významu) z angl. dog „pes“. Porov. aj ↗ buldog.

dogma

(od 19. stor.) • Z lat. dogma, čo je prevzatie z gr. dogma (δόγμα), gen. dogmatos (δόγματος) „názor, rozhodnutie, zásada“, od gr. dokeō (δοκέω) „mienim“. V kresťanskom prostredí slovo nadobudlo význam „zjavený, a preto nemenný článok vierouky“ (teologická d.), odtiaľ aj „mechanicky aplikovaná poučka“ ap. Z odvodenín: dogmatický (gr. dogmatikos, δογματικός) a i.

dohad

z ↗ hádať

dohán

zastaráv. „tabak“ (od 17. stor.) • Z maď. dohány, čo je prevzatie z tur. duhan „dym; tabak“, prevzatého perzským prostredníctvom z arab. dukhān „dym; tabak“.

doháňať

z ↗ honiť

dohárať

z ↗ horieť

dohoda, dohodnúť (sa)

z ↗ -hodnúť

dochnúť

(od 16. stor.) • Psl. *dъchnǫti (*dūs-), od rovnakého koreňa ako ↗ dýchať. Pôvodný význam bol asi „začať dýchať; dýchnuť“, odtiaľ aj „naposledy (vy)dýchnuť“ > „(o zvieratách) zdochnúť“; k tomu dodatočne dochnúť nedok. Iný významový vývin nastal v ↗ nadchnúť sa (*na-dъchnǫti sg) – „nadýchnuť sa“ (od toho aj nádcha, pôvodne azda „nadýchnutie, nadýchavanie sa [pri kýchaní]“) > „naplniť sa dychom, duchom; oduševniť sa“ (porov. ↗ nadšený, ↗ nadšenie). Z ďalších odvodenín: zdochlina, zdochliak pejor. „nadávka slabému ap. človeku“ (od staršieho zdochlý „zdochnutý“). Pozri aj ↗ dusiť, ↗ tchor.

dochrámať

z ↗ chromý

dojať

z ↗ jať

dojča, dojčiť

z ↗ dojiť

dojem

z ↗ jať

dojiť

(od *16. stor.) • Psl. *dojiti (*dhoi-); súvisí so stind. dháyati „cicia, pije“, arm. diem „ciciam“, gr. thēsato aor. (θέσατο) „cical“, alb. djathé „mliečny výrobok, syr“, lat. femina „žena“ (doslova „pridájajúca“), gót. daddjan „pridájať“, stprus. dadan „mlieko“, ↗ deva, ↗ dieťa a i. – všetko od ide. *dhē(i)- „sať, cicať; dojčiť, nadájať“. Z odvodenín: dojný; dojka (už psl. *dojbka; činiteľské meno), od toho dojčiť aj dojča, gen. dojčaťa (psl. *dojbčь, gen. *dojbčęte); po-dojiť, od toho pôdoj; staršie pridojiť „dať dieťaťu piť materinské mlieko“, k tomu pridojať (*-dojati) a i.

dok

„prístavné zariadenie chrániace lode pred pohybmi vody“ (od 19. stor.) • Z nem. Dock, pôvodom z dolnej nemčiny (porov. aj strhol. docke, hol. dok), resp. z angl. dock „id.“ – nejasného pôvodu; azda k nór. dokk „dutina v zemi vyplnená vodou“.

dokázať

z ↗ kázať

dokiaľ

z ↗ -kiaľ

doklad, dokladať

z ↗ klásť

dokola

z ↗ kolo

dokonalý, dokonať, dokonavý

z ↗ konať

dokorán

„(o otváraní) úplne“ (od 18. stor.), dial. aj dokorien, dokorian a i. • Z pôvodného *do korěnь, od koreňa *korěn-, čo je zrejme variant psl. *korem (↗ koreň). Pôvodný význam bol „do koreňov“ (porov. aj dial. do koreňa „dokorán“), odtiaľ „až do základov“ > „úplne, celkom, naširoko“.

doktor

„akademický titul“, hovor. „lekár“, staršie aj „učenec, učiteľ, znalec“ (od 17. stor.) • Z lat. doctor, pôvodne „učiteľ“, od lat. docēre „učiť, vyučovať“ (porov. aj ↗ docent). Pôvodne išlo o označenie vzdelancov venujúcich sa aj pedagogickej činnosti; keď bolo vyučovanie možné až po splnení určitých podmienok (požadované vzdelanie ap.), výraz nadobudol charakter akademického titulu. Význam „lekár“ vznikol z pôvodného „doktor medicíny“ (t. j. kvalifikovaný lekár na rozdiel od liečiteľov ap.).

doktorand

„študent postgraduálneho štúdia“ (od 20. stor.) • Zo strlat. doctorandus, doslova „komu má byť udelená doktorská hodnosť“, čo je tvar gerundíva od strlat. doctorāre „udeliť (získať) doktorskú hodnosť“, doslova „urobiť (stať sa) doktorom“, od lat. doctor.

doktrína

„súhrn zásad, pravidiel“ (od 19. stor.) • Z lat. doctrīna „vyučovanie; náuka“, od lat. docēre, doctum „učiť, vyučovať“.

dokument

„(úradná) listina, doklad“, staršie aj documentum (od 17. stor.) • Z lat. documentum, pôvodne „príklad, doklad (slúžiaci ako poučenie, varovanie ap.)“, od lat. docēre „učiť, vyučovať“.

dol

v spojeniach sľubovať hory-doly „všetko, veľa“, za horami za dolami „ďaleko“, po horách po dolách „všelik(a)de“; staršie dol „dolina, údolie; jama; baňa, šachta; priekopa“ (od *13. stor.) • Psl. *dolъ, súvisí s gr. tholos (θόλος) „okrúhla (klenba, stavba), kupolovitá stavba“, strwales. dol, gót. dal, nem. Tal, angl. dale „dolina, údolie“ a i. – všetko od ide. *dhel-, *dholo- „ohyb; klenutie, dutina“. Z odvodenín: dolina, dolovať (pôvodne asi „hľadať, dobývať v dole“), podolok „(na ľudovom oblečení) spodná (predná) časť sukne, spodnice, košele“, údolie (*u-dol-bje; k predpone pozri ↗ u-²) a i. Pozri aj ↗ dlaň, ↗ dole, ↗ dolka.

doľahnúť

z ↗ ľahnúť

doľava

z ↗ ľavý

dole

z ↗ dol

dolehnúť

z ↗ lehnúť

dolepiť

z ↗ lepiť

dolič

„(pri banskej ťažbe) pomocník dolovača“ (od 19. stor.) • Z ↗ dolovať

dolina

z ↗ dol

dolniak

„obyvateľ dolnej časti kraja“ (od 18. stor.) • Z ↗ dolný

dolný

z ↗ dol

dolovať

„ťažiť v bani“ (od 16. stor.) • Z ↗ dol, pôvodne asi „pracovať v dole“

dolynka

„malá dolina“ • Z ↗ dolina + prípona -ka

dom

(od *12. stor.) • Psl. *domъ; súvisí so stind. damás „príbytok“, avest. demāna- „domov“, gr. domos (δόμος) „dom“, lat. domus „dom“, gót. doms „sála, miesto“, starosl. domъ „dom“, lit. namas „dom“ a i. — všetko od ide. koreňa *dem- „staväť, zhotovovať (stavbu, príbytok)“. Z odvodenín: domový, domáci, domácnosť, domovník, domorodec, domček, domovina a i.

doma

„v domove“ (od 15. stor.) • Z pôvodného lokálu *v dome (→ doma), pričom vzniklo zosilnenie významu „v známom, bezpečnom priestore“ > „vo vlastnom príbytku“. Porov. aj ↗ domov, ↗ domácnosť.

domácnosť

z ↗ dom

domáci

z ↗ dom

domať

z ↗ mať

doména

„vlastníctvo, panstvo; oblasť pôsobnosti“ (od 19. stor.) • Z fr. domaine, prevzatého z lat. dominium „vlastníctvo, panstvo“ (↗ domínium). Význam „internetová adresa“ vznikol až v 20. stor.

dóm

„katedrála, hlavný chrám“ (od 18. stor.) • Z nem. Dom, prevzatého z lat. domus Dei „dom Boží“; pozri aj ↗ dom

domica

vlastné meno jaskyne na juhovýchodnom Slovensku; pôvod neistý, azda zdrobnenina od ↗ dom

domiešať

z ↗ miešať

dominancia

„prevaha, nadradenosť“ (od 19. stor.) • Z lat. dominantia, od dominant-, príčastie prít. od lat. dominārī „vládnuť“; pozri aj ↗ dominovať

dominantný

„vládnuci, rozhodujúci“ • Z lat. dominant- (↗ dominancia)

dominikán

„príslušník žobravého rádu sv. Dominika“ (od 14. stor.) • Z lat. Dominicus „pánov“, čo je pridelený názov podľa zakladateľa sv. Dominika Guzmána

dominovať

„vládnuť, prevládať“ (od 18. stor.) • Z lat. dominārī, od domĭnus „pán“, od domus „dom“

domínium

„feudálne panstvo, veľkostatok“, staršie „majetok“ (od 18. stor.) • Z lat. dominium „vlastníctvo, vlastnícke právo, majetok“, od lat. dominus „pán (domu); vlastník“, čo je odvodenina od lat. domus „dom“. Pozri aj ↗ doména, ↗ donchuan.

domino

„spoločenská hra s obdĺžnikovými bodkovanými doštičkami“ (od 20. stor.) • Z fr. domino, pôvodne „čierna kňazská pelerína s kapucňou“; prenos na označenie čiernych dominových kociek nie je jasný – azda podľa modlitebnej formuly typu lat. benedicāmus Domino „vzdávajme vďaku Pánovi“ (odriekaná kňazmi pri obliekaní rúcha?), od lat. dominus „pán“, kresť. lat. „Pán, Boh“.

dominovať

„mať prevahu, vládnuť, vynikať“ (od 19. stor.) • Z lat. dominārī „panovať, vládnuť“, od lat. dominus „pán (domu)“. Z odvodenín: dominantný (lat. domināns, gen. dominantis „vládnuci“).

domov, domový

z ↗ dom

domŕzať

z ↗ mrzieť

domyslieť (sa, si)

z ↗ myseľ

donácia

„verejné darovanie majetku (obyč. inštitúcii), nadácia“, staršie „darovacia listina“ i „darovaný majetok“ (od 15. stor.) • Z lat. dōnātiō „darovanie“, od lat. dōnāre, dōnātum „darovať (niekomu niečo), obdarovať (niekoho)“, odvodeného od lat. dōnum „dar“, od ide. *dō- (↗ dať). Pozri aj ↗ nadácia, ↗ pardon.

donášať, donáška

z ↗ niesť

donchuan

expr. „zvodca žien, záletník“ (od 20. stor.) • Podľa špan. Don Juan (doslova „pán Juan“), pôvodne hrdinu stredovekej ľudovej legendy. Špan. don „pán“ (aj ako šľachtický a zdvorilostný titul) vzniklo z lat. dominus „id.“; ďalej pozri ↗ domínium.

donkichot

expr. „rojko, idealista, fantasta“ (od 20. stor.) • Podľa hlavnej postavy románu Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha (1605 – 1615) od špan. spisovateľa M. de Cervantesa Saavedru – od špan. don „pán“ a quijote „časť brnenia zakrývajúca prednú časť stehna“ (prevzatie z katalán. cuixot, od lat. coxa „bedro“).

dookola

z ↗ kolo

dopáliť

z ↗ páliť

doping

z ↗ dopovať

doplatiť, doplatok

z ↗ platiť

doplna

z ↗ plný

doporučený

z ↗ ruka

doposiaľ

z ↗ -sial’

dopovať

„(v športe) podávať nedovolené povzbudzujúce prostriedky“ (od 20. stor.) • Z angl. to dope, od angl. dope „posilňujúci prípravok“, pôvodne „tekutá látka“, čo je azda prevzatie hol. pôvodu, porov. hol. dopen „namočiť“ – t. j. z významového hľadiska „namočiť“ > „ponoriť (naberačku ap.)“ > „nabrať tekutinu“ > „(takto nabratá) tekutina“? Z odvodenín: doping (angl. doping).

doprava, dopraviť

z ↗ -praviť

dopyt, dopýtať sa

z ↗ pýtať

doráňať, dorantať

z ↗ rana

dorast, dorásť

z ↗ rásť

doraziť

z ↗ raziť

doriadiť

z ↗ riad

doručiť

z ↗ ruka

dosah, dosiahnuť

z ↗ siahať

dosiaľ

z ↗ -sial’

doska

(od 16. stor.), dial. i deska, doska • Všetko z psl. *dьska, obyčajne vysvetľovaného ako staré prevzatie – s možným prostredníctvom germ. jazykov (porov. sthnem. tise, nem. Tisch „stôl“, angl. dish „misa, jedlo“ ap.) – z lat. discus (↗ disk), ktoré v ľud. lat. nadobudlo i významy „misa, tanier; stôl“; k ich súvislosti porov. aj ↗ misa.

doslovný

z ↗ slovo

dospieť

z ↗ spieť

dosť

(od 17. stor.) • Skrátenie staršieho dosti (tak ešte dial.; od 15. stor.), ktorého východiskom je spojenie *do sýti, doslova „do sýtosti“, od psl. *sytь „sýtosť“, čo je abstraktum od psl. *sytъ (↗ sýty). Tvar dosti vznikol asi redukciou *do sýti, vyslovovaného [dosýti], t. j. ako jedno slovo; možný je tu i vplyv významovo blízkeho do-statok, dostatočný (↗ stačiť).

dostať

z ↗ stať¹

dostáť

z ↗ stáť

dostatočný, dostatok

z ↗ stačiť

dostavba, dostaviť sa, dostavník

z ↗ staviť

dostihnúť, dostihy

z ↗ stihnúť

dosvedčiť

z ↗ svedok

dotazník

z ↗ otázka

dotiaľ

z ↗ -tiaľ

dotierať

z ↗ trieť

dotknúť sa

z ↗ týkať sa

dotovať

„poskytnúť verejný peňažný príspevok“ (od 19. stor.) • Z lat. dōtāre, pôvodne „dať veno, výbavu, obdarovať“, od lat. dōs, gen. dōtis „veno, výbava, dar“; súvisí s lat. dare „dať“.

dotyčný, dotyk, dotýkať sa

z ↗ týkať sa

doublé

[du-] „kov pokrytý tenkou vrstvou zlata“ (od 20. stor.) • Z fr. doublé, doslova „zdvojený“ (t. j. pokrytý ešte jednou vrstvou), od slovesa doubler „zdvojiť“, z lat. duplāre, od lat. duplus „dvojitý“; ďalej pozri ↗ dupľa.

dovážať

z ↗ viezť

dovážiť

z ↗ váha

doviezť

z ↗ viezť

dovolenka, dovoliť

z ↗ vôľa

dovoz

z ↗ viezť

dovŕšiť

z ↗ vrch

dovtípiť sa

z ↗ vtip

dóza¹

odb. „dávka“, staršie dozis (od 18. stor.) • Zo strlat. dosis, čo je prevzatie z gr. dosis (δόσις) „dávanie, dávka“, súvisiaceho s gr. didōmi (δίδωμι) „dávam“. Porov. i ↗ buldozér.

dóza²

hovor. „schránka, nádoba, škatuľa“ (od 20. stor.) • Azda podľa nem. Dose „id.“, nie celkom jasného pôvodu. Aj tu môže ísť o prevzatie zo strlat. dosis „dávka“ – význam „(malá) nádoba“ mohol vzniknúť v lekárnickom prostredí, keďže dávky liekov sa podávali v uzavretých kapsulách; odtiaľ azda i „dávka lieku (v kapsule)“ > „(uzavretá) nádobka“?

dozadu

z ↗ zad

dozerať

z ↗ zrieť²

dózický

v spojení d. zámok, kľúč (od 20. stor.) • Podľa rak. nem. tosisches Schloss „dózický zámok“, od nem. tosisch „dózický“ (k príponám porov. nem. technisch – slk. technický ap.), odvodzovaného od mena tal. zámočníka G. B. Tosiho, ktorý ho skonštruoval v r. 1827.

dozor, dozrieť

z ↗ zrieť²

dozvuk

z ↗ zvuk

dozvedieť sa

z ↗ vedieť

dožať

z ↗ žať¹

dožičiť

z ↗ žičiť

dožínať, dožinky

z ↗ žať¹

dôchodok

z ↗ chodiť

dôjsť

z ↗ ísť

dôkaz

z ↗ kázať

dôkladný

z ↗ klásť

dôležitý

z ↗ ležať

dômyselný

z ↗ myseľ

dôraz

z ↗ raziť

dôsledok

z ↗ sled

dôstojník, dôstojný

z ↗ stáť

dôvažok

z ↗ váha

dôvetok

z ↗ veliť

dôvera, dôverovať

z ↗ viera

dôvod

z ↗ viesť

dôvtip

z ↗ vtip

dráb

„(za feudalizmu) vykonávateľ strážnej a bezpečnostno-poriadkovej služby“ (od *15. stor.) • Nie celkom jasného pôvodu; najpravdepodobnejší sa zdá predpoklad prevzatia z čes. dráb, ktoré sa vysvetľuje ako možné skrátenie stčes. drabant „člen osobnej stráže šľachticov ap.“ (porov. i staršie slk. drabant, od *16. stor.) – ide asi o prevzatie zo stnem. drabant (nem. Trabant), odvodzovaného od nem. traben „klusať“; pôvodne azda „strážca jazdiaci na koni“.

draftovať

šport. publ. „vyberať hráča do mužstva“ (od 20. stor.) • Z angl. to draft, od angl. draft „vytiahnutie; vyčlenenie súvisiace s poverením zvláštnymi úlohami ap.“; súvisí s angl. to draw „ťahať“.

dragún

„v minulosti príslušník jazdeckej pechoty, jazdectva“, staršie i dragón (od 17. stor.) • Z fr. dragon, čo je prevzatie z lat. dracō, gen. dracōnis; ďalej pozri ↗ drak. Slovo prešlo významovým vývinom „drak“ > „vojenská štandarda v podobe draka“ > „vojak bojujúci pod takouto štandardou“.

dráha

(od 19. stor.) • Vzhľadom na dlhé -á- asi prevzatie z čes. dráha; domácou formou výrazu je slk. dial. draha „cesta“ (od 16. stor.). Východiskom čes. i slk. slova je psl. *dorga, majúce rovnaký koreň ako psl. *dorgnǫti (↗ drhnúť), čo je odvodenina od ide. *der- (↗ drať); k významu porov. ↗ cesta.

drahý

(od *12. stor.) • Psl. *dorgъ. Môže ísť o odvodeninu od psl. *držati (↗ držať) s významovým vývinom typu „čo je držané“ > „čo je vzácne, cenné, drahé“; iný výklad tu predpokladá súvislosť s lit. deréti „hodiť sa“, dōras „dobrý, správny“. Z odvodenín: drahota (pozri aj ↗ zdráhať sa), dražiť (pôvodne „robiť drahým“, t. j. zvyšovať cenu ap.), od toho dražba; drahokam (z ↗ kameň) a i.

drak

(od 16. stor.) • Z lat. dracō, gen. dracōnis, čo je prevzatie z gr. drakōn (δράκων), gen. drakontos (δράκοντος) – súvisí azda s gr. dérkomai (δέρκομαι) „pozerám sa (ostro ap.)“, t. j. doslova „(zviera) s prenikavým pohľadom“. Pozri aj ↗ dragún.

dráma

„divadelná hra s vážnym obsahom“ (od 18. stor.) • Z lat. drama, čo je prevzatie z gr. dráma (δρᾶμα), gen. drámatos (δράματος), doslova „dianie, konanie“, od gr. draō (δράω) „konám, vykonávam“. Z odvodenín: dramatický (gr. δραματικός, dramatikos); dramaturgia, podľa gr. dramatourgia (δραματουργία) „skladanie, tvorba drám“ < *drámato-ergia, od gr. ergon (ἔργον) „dielo“, a i. Pozri aj ↗ melodráma.

drancovať

„lúpiť, plieniť, pustošiť“ (od 16. stor.), dial. i „drať, ničiť odev, obuv“ ap. • Akiste od ↗ drať, avšak slovotvorné nie je dostatočne jasné – azda z pôvodného *dranicovať, porov. dial. dranica expr. „bitka, ruvačka“, od drať vo význame „biť, tĺcť“.

drankať

expr. „nástojčivo pýtať“ (od 18. stor.) • Dial. i dránať, drančať, drančiť, drangať, driankať, drienkať ap. – všetko asi odvodeniny od ↗ drať; k významu porov. ↗ vydierať „vymáhať pod hrozbou“ ap.

drapéria

„zriasený (dekoratívny) záves“ (od 19. stor.) • Z fr. draperie, čo je odvodenina od fr. drap „súkno“, z lat. drappus „kus látky“, asi keltského pôvodu.

draslík

„kálium (chemický prvok)“ (od 20. stor.) • Podľa čes. draslík, od čes. draslo „uhličitan draselný“ – názov vznikol v období národného obrodenia na základe čes. drásati „driapať, trhať, rozrývať“ (podľa účinku na kožu rúk pri praní), ktorého východiskom je asi pôvodné *drap-sati ako intenzívum od koreňa zachovaného v ↗ driapať.

drastický

„tvrdý, surový, drsný“ (od 19. stor.) • Z gr. drastikos (δραστικός) „aktívny, činný, účinkujúci“, odvodeného od gr. draō (δρᾶω) „vykonávam, konám“ – súčasný význam vznikol údajne v lekárskom prostredí („drastický liek“ = prudko a rýchlo účinkujúci).

drať, deriem

(od 17. stor.) • Psl. *dьrati, *derǫ; súvisí so stind. dṛnati „praská; spôsobuje praskanie, trhá“, avest. dar- „štiepať“, arm. teŕem, gr. derō (δέρω) „zodieram z kože“, gót. dis-tairan „trhať od seba“, nem. zerren „trhať, šklbať“, angl. to tear „trhať“, lit. dirti „trhať, biť, drieť, sťahovať kožu“ a i. – všetko od ide. *der-, *den-, *dreh- „sťahovať kožu, drať, oddeľovať štiepaním, štiepať“. Pozri aj ↗ dereš, ↗ diera, ↗ dráha, ↗ drancovať, ↗ dravý, ↗ dráždiť, ↗ drhnúť, ↗ driapať, ↗ driek, ↗ drieň, ↗ drieť, ↗ drmať, ↗ drsný, ↗ druk, ↗ kader, ↗ nádor, ↗ odroň, ↗ pazderie, ↗ vzdor.

dratva

„pevná niť na šitie kože, súkna“ (od 17. stor.) • Zo strhnem drät, odvodeného od nem. drehen „krútiť, skrúcať, súkať“ (pozri aj ↗ drôt) – išlo o označenie pevnej nite, spletanej z viacerých vláken.

dravý

(od *13. stor.) • Psl. *dьravъ, od psl. *dьrati (↗ drať), doslova asi „derúci sa“.

dráždiť

staršie i drážiť (od 17. stor.) • Psl. *draždžiti, *dražiti. Porovnávalo sa so stind. draghate „trápi, namáha sa“, oset. sev-deerzyn „potierať, dráždiť kožu“, stangl. dreccan „dráždiť, trápiť“ (azda už ide. *dhregh- „trápiť, dráždiť“?); v zmysle iného výkladu súvisí s psl. *dьrgǫti (↗ drhnúť) a ďalej s *dьrati (↗ drať), čo predpokladá významový vývin „drať, odierať, dotýkať sa (na povrchu) ap.“ > „dráždiť“ – porov. aj zo dierať do niekoho „dráždiť niekoho“.

dražé

„okrúhly, ploský cukrík al. liek s hladkým obalom“ (od 20. stor.) • Z fr. dragée (označenie cukroviniek s tvrdým jadrom pokrytým tenkou vrstvou cukru, prenesené aj na lieky v takom obale), ktorého východiskom je asi lat. *tragea ako skrátená forma lat. tragēmata mn. „zákusok“ – ide o prevzatie z gr. tragēmata mn. (τραγήματα), od gr. tragēma (τραγῆμα) „sušené ovocie al. sladkosť podávaná ako dezert“; súvisí s gr. trōgō (τρῶγω) „jem“.

drcnúť

expr. „sotiť, strčiť“ (od 19. stor.) • Od dial. drcať „klať (o zvieratách); drgať, štuchať“, čo je asi starý variant (azda už psl. *dьrcati) slovesa drkať; ďalej pozri ↗ drgať.

drdol

„ženské vlasy upravené do uzla na tyle“ (od 20. stor.) • Azda odvodenina od slovesa *drdať vo význame typu „mykať“; ďalej pozri ↗ nadrdať sa.

dreň

(od 18. stor.) • Asi podľa čes. dreň, ktoré sa interpretuje ako pôvodné *zdreň, zo staršieho čes. streh < stržeň „jadro, dreň“ (↗ stržeň).

drén

tech., lek. „odvodňovací kanálik“ (od 20. stor.) • Z angl. drain, od angl. to drain „odvodňovať, odvádzať vodu“ – pôvodne „vysušovať“; súvisí s angl. dry „suchý“. Z odvodenín: drenáž (angl. drainage).

drep

„postoj na skrčených nohách“ (od 20. stor.) • Ako súčasť telovýchovnej terminológie prevzaté z čes. dřep, od čes. dřepěti „(lenivo, nečinne, dlho ap.) niekde sedieť“, ktoré asi súvisí so slk. dial. drepenieť „zdržovať sa, byť niekde“; výrazy nejasného pôvodu.

drepčiť

expr. „tancovať“ (od 18. stor.) • Etymologicky zrejme *drebčiť ako odvodenina od nezachovaného *drebiť, z psl. *drebiti (porov. hluž. drjebič „drobiť“, bulh. dial. dréb’a „rozdrobujem“ a i.), ktoré môže byť variantom psl. *drobiti (↗ drobiť) – pôvodný význam bol pravdepodobne „robiť drobné kroky“; porov. aj drobčiť expr. „robiť drobné kroky pri kráčaní, pri tanci“, dial. drobsiť „kráčať drobnými krokmi; tancovať“.

dres

„(horná) časť športového úboru“ (od 20. stor.) • Z angl. dress, od slovesa to dress „obliecť (si)“, pôvodne „pripraviť“, čo je prevzatie z fr. dresser „vztýčiť; prichystať, pripraviť“; ďalej pozri ↗ drezúra. – dresing kuch. „studená omáčka“, pôv. pís. dressing (od 20. stor.) • Z angl. dressing „prísada (napr. majonéza do šalátu ap.)“, od slovesa to dress „pripraviť; upraviť“.

drevo

„drevná surovina“, staršie i „drevnatá rastlina, ker, strom“ (od 15. stor.) • Psl. *dervo; súvisí s chet. taru-, stind. daru „strom; drevo“, gr. dory (δόρυ) „kmeň, drevo, kopija“, alb. dru „drevo; strom“, stír. daur, dair „dub“, nem. Teer „tér“, angl. tree „strom“, lit. derva „živicové borové drevo, smola, decht“ a i. – všetko od ide. *deru- „strom, drevo“. K zachovaniu staršieho významu „drevnatá rastlina ap.“ porov. slk. dial. božie drievo, drievo, drievice „palina abrotská (bot. Artemisia abrotanum)“, sladké drievo „sladič (bot. Polypodium)“ a i., ako aj lomidrevo (↗ lomiť). Pozri aj ↗ drviť, ↗ jadro, ↗ kosodrevina, ↗ zdravý.

drez

„zabudovaná nádoba na umývanie riadu“ (od 20. stor.) • Asi podľa čes. drez (aj strez, dial. i trez, zrez ap.), nedostatočne jasného pôvodu – vysvetľovalo sa ako obmena pôvodného sfez (zodpovedá staršiemu slk. zrez „veľká drevená nádoba“, od 17. stor.), od čes. s-fezati „zrezať“, údajne podľa toho, že drez vyzerá, akoby vysoká nádoba bola „zrezaná“ (z ↗ rezať) na nízku; môže však ísť len o ľudovú etymológiu.

drezúra

„výcvik zvierat“ (od 20. stor.) • Z nem. Dressur, od nem. dressieren (> slk. drezírovať, od 20. stor.), čo je prevzatie z fr. dresser „vztýčiť, postaviť; cvičiť zvieratá“ – východiskom fr. výrazu je ľud. lat. *directiāre „vzpriamovať, vztyčovať“, od lat. directus „priamy“ (↗ direkt¹). Pozri aj ↗ dres.

drgať

(od *16. stor.) • Z pôvodného drkať (porov. dial. drkať expr. „drkotať zubami“, aj odvodené z ↗ drkotať), asi zvukomalebného pôvodu. Expresívne odvodeniny: drgáľať sa, drgáňať sa, drgľovať. Pozri aj ↗ drcnúť, ↗ drnčať, ↗ trkať.

drhnúť

(od 18. stor.) • Psl. *dьrgnǫti; porovnáva sa so stangl. tiergan „dráždiť“, nem. zergen „dráždiť, zlostiť“, lit. dirgti „tlačiť, stláčať“ a i. – všetko od ide. *deregʰ-, čo je rozšírenie ide. *der-; ďalej pozri ↗ drať. Z odvodenín: zadŕhnuť (sa), od toho zádrh a i. Pozri aj ↗ brhliť, ↗ dráha, ↗ dráždiť, ↗ zdráhať sa.

driapať

(od *16. stor.) • Psl. *drapati; iteratívum od psl. *drapiti (porov. slk. nadrapiť, rozdrapiť, vydrapiť, zadrapiť sa, zdrapiť a i.), ktoré sa vysvetľuje ako staré kauzatívum od psl. *derti (↗ drieť), *drati (↗ drať) – pôvodný význam bol „spôsobiť, aby sa niečo (rozo)dralo, roztrhlo“, odtiaľ „trhať, rozrývať, škriabať ap.“ > „zarývať sa, zachytávať sa, chytať“ (zdrapiť za ruku ap.). Z odvodenín: drapnúť (psl. *drapnǫti), zdrap (od ↗ zdrapiť „prudko strhnúť, odtrhnúť“, azda i pod vplyvom ↗ strap), ↗ mrakodrap (preklad podľa amer. angl. skyscraper, od angl. sky „obloha, nebo; oblak, mrak“ a to scrape „driať“). Pozri aj ↗ draslík.

driblovať

šport. „kľučkovať s loptou, pukom pomedzi hráčov“ (od 20. stor.) • Z angl. to dribble, pôvodne „kvapkať, odkvapkávať“, čo je frekventatívum od angl. drib „kvapkať“, súvisiaceho s angl. to drip „id.“, asi zvukomalebného pôvodu.

driek

„trup; pás (na tele)“, staršie i „kmeň stromu; koryto potoka; (o peniazoch) kapitál“ (od 15. stor.) • Už psl. výraz (pôvodne asi „kmeň stromu, trup“), avšak bez jasnej etymológie. Môže ísť o pôvodné *drékъ (*droik-), porovnávané s lit. draíkas „dlhý (o stromoch)“, driékti „rozťahovať, rozširovať ap.“; iný výklad tu rekonštruuje psl. *derkъ, odvodené od ide. *der- „štiepať“ (↗ drať), a predpokladá východiskový význam „osekaný kmeň stromu“. Z odvodenín: driečny, pôvodne asi „majúci (mohutný) trup“, odtiaľ „majúci mohutnú postavu, pekne urastený“ > „švárny“.

driemať

(od 17. stor.) • Psl. *drémati (*dr-ém-); súvisí so stind. dratí „spí“, gr. darthanō (δαρθάνω) „spím“, lat. dormire „spať“ a i. – všetko od ide. *drē-, *drs- „spať“. Pozri aj ↗ drichmať.

drieň

bot. „Cornus mas“ (od *13. stor.) • Psl. *derynь, od ide. *der- (↗ drať); pôvodný význam bol asi „tŕnistý, derúci ker“.

drieť

„namáhavo pracovať“ (od 17. stor.) • Psl. *derti, *derg-; od ide. *der- „drať, trhať“ (ďalej pozri ↗ drať). Z odvodenín: drina; odrieť, udrieť, zadrieť, od toho oder, úder, záder; vydriduch (↗ duch) a i. Pozri aj ↗ úderník.

drichmať

expr. „spať“ (od 18. stor.) • Podobne ako slk. dial. drichľať expr. „spať, drichmať“, akiste obmena – s novším -m- asi podľa významovo blízkeho ↗ driemať – východiskové *drychať, z psl. *drychati (porov. rus. drýchať expr. „priveľa spať“ a i.), ktoré sa vysvetľuje ako expresívna obmena psl. *drémati (ide. *dr-ém-; ↗ driemať), resp. ako paralelná odvodenina od rovnakého ide. koreňa (ide. *drē-, *drs- „spať“).

dril

„mechanický výcvik“ (od 20. stor.) • Z nem. Drill, od slovesa drillen „rýchlo otáčať; cvičiť“. Súčasný význam vznikol vo vojenskom prostredí (porov. vojenský dril – pôvodne asi o mechanickom nacvičovaní vojenských obratov).

drina

z ↗ drieť

drisnúť

trocha hrub. „padnúť; povedať (do vetra)“ (od 20. stor.) • Azda expresívna obmena ↗ tresnúť (↗ trieskať), porov. významovo blízke tresnúť o zem ~ drisnúť na zem, resp. tresnúť/drisnúť hlúposť – v tomto význame možno predpokladať aj vplyv ↗ drístať.

drístať

hrub. „tárať“ (od 20. stor.), dial. i „mať hnačku“ • Psl. *dristati; expresívna odvodenina od ide. *dher- „vylučovať stolicu“ (porov. stsev. dríta, stangl. ge-dritan, sthnem. trîzan „id.“). Význam „tárať“ vznikol na základe predstavy o vypúšťaní niečoho nečistého, bezcenného, zbytočného ap. Pozri aj ↗ drisnúť, ↗ chvastať sa, ↗ tryskať.

drkotať

„hrkotať; expr. trkotať“, staršie i „zadŕhať sa v reči, koktať“ (od 18. stor.) • Intenzívum od ↗ drkať, asi zvukomalebného pôvodu; ďalej pozri ↗ drgať. Porov. aj ↗ trkotať.

drmať

expr. „mykať, triasť“ (od *17. stor.) • Starý výraz, avšak bez jednoznačnej rekonštrukcie – azda psl. *drbmati, súvisiace s lot. drimet „triasť sa, chvieť sa“, od ide. *der- (↗ drať); podľa iného výkladu psl. *dbrmati, usúvzťažňované so stind. drāmati „behá sem a tam“, sthnem. tremen „kolísať sa, kývať sa“ a i. (od ide. *der-, *drem- „bežať, kráčať, šliapať ap.“). Pozri aj ↗ trmácať sa.

drnčať

(od 19. stor.) • Od drnkať, zvukomalebného pôvodu – azda obmena pôvodného ↗ drkať; ďalej pozri ↗ drgať.

drobiť

(od 17. stor.) • Psl. *drobiti; súvisí s gót. ga-draban „vysekávať“, stsev. draf „odpadnutý kus, úlomok“, lit. drebėznos mn. „zvyšky“ a i. – všetko od ide. *dhrebh- „rozbíjať, drviť, drobiť“. Z odvodenín: ↗ drobný (psl. *drobbnъ, doslova asi „rozdrvený“), ↗ drobizg expr. „malé deti al. mláďatá; drobné veci“ (psl. *drobēzgъ), ↗ droby, ↗ drobky (pôvodne asi o menších kúskoch vtáčích vnútorností ap.), ↗ odrobina (od *o-drobiť, resp. *oddrobiť „drobením oddeliť“) a i. Pozri aj ↗ drepčiť.

droga

odb. „látka používaná na výrobu liečiv“ (od 20. stor.) • Z fr. drogue, pôvodne „chemikália, liečivý prostriedok“, nejasného pôvodu – azda prevzatie zo strhol. droge, najskôr asi v spojení droge vate „suché sudy, nádoby“, s významovým vývinom „suché sudy“ > „ich obsah“ > „sušené rastliny (na prípravu liekov ap.)“. – ↗ drogéria (od 20. stor.) • Z fr. droguerie, čo je odvodenina od fr. drogue vo význame typu „chemikália“.

dromedár

„jednohrbá ťava“, staršie dromedáriuš (od 18. stor.) • Z lat. dromedarius, čo je odvodenina od lat. (camelus) dromas, pôvodne „(ťava) rýchlo bežiaca“, z gr. dromas (δρομάς), gen. dromados (δρομάδος) „rýchlo bežiaci“, od gr. dromos (δρόμος) „beh“ – neskôr sa zaužívalo vo význame „jednohrbá ťava“ (na odlíšenie od dvojhrbej).

drop

zool. „Otis“, staršie i drofa (od 17. stor.) • Psl. *dropъ (*dr-op-), resp. *dropy, gen. *dropwe (z toho i slk. *dropva > staršie drofa) – odvodzuje sa od ide. *der- „bežať“ (porov. stind. drāti „beží, náhli sa“, gr. apodidráskō (ἀποδιδράσκω) „utekám preč“ a i.); pôvodne asi „bežiaci vták“, keďže drop ťažko lieta, vie však dlho a rýchlo bežať.

drotár

z ↗ drôt

drozd

zool. „Turdus“ (od 16. stor.) • Psl. *drozdъ; porovnáva sa s gr. strouthos (στρουθός) „vrabec“, lat. turdus „drozd; čvikota“, strír. truit, truid „škorec“, angl. thrush, nem. Drossel, lit. strazdas „drozd“ a i. – všetko od ide. *trozdos-, *tyzdos-, azda zvukomalebného pôvodu.

droždie

„kvasnice“ (od 17. stor.), dial. i „husté zvyšky na dne suda po stočení mladého vína“ • Psl. *droždžьje; kolektívum od psl. *drožga (porov. sln. drozga „usadenina v loji“ ap.), ktoré sa porovnáva s alb. dra „usadenina zostávajúca po roztopenom masle“, lat. fraces mn. „zvyšky dužiny v olivovom oleji“, stsev. dregg „kvasnice“, angl. dregs mn. „usadenina na dne“, nem. Trester „zvyšky po varení piva a lisovaní vína“, stprus. dragios „kvasnice“ a i. — všetko od ide. *dher-, *dhers- „kalná usadenina v tekutine“. Pozri aj ↗ troska².

drožka

„v minulosti ľahký povoz na osobnú dopravu“ (od 19. stor.) • Prevzaté (s možným prostredníctvom čes. drožka, resp. nem. Droschke) z rus. dróžki мн. (дрожки), od rus. droga (дрога) „doska spájajúca prednú a zadnú os voza“ – výrazom sa pôvodne označoval ľahký koč.

drôt

staršie i drôt, drát (od 17. stor.) • Z nem. Draht (foneticky [drät], dial. i [drôt] ap.), doslova „čo je usúkané“ (súvisí s nem. drehen „krútiť, skrúcať, súkať“) – pôvodne išlo o označenie vláken súkaných z ľanu, vlny ap., výraz sa neskôr preniesol aj na kovové vlákna. Z odvodenín: drôtovať, ↗ drotár („kto drôtuje“, o opravách riadu drôtovaním) a i. Pozri aj ↗ dratva.

drsný

(od 17. stor.) • Etymologicky *drstnъ, z psl. *dьrstъnъ, od slovesa *dьrsti (jeho očakávaným slk. reflexom by bolo *drstať), čo je intenzívum od psl. *dьrati (↗ drať) – drsný pôvodne znamenalo „derúci, rozodierajúci“. Pozri aj ↗ držky.

druh¹

kniž. „spoločník, priateľ“ (od *15. stor.) • Psl. *drugъ; súvisí s ír. drong „vojenská družina, oddiel“, gót. ga-drauhts „vojak“, lit. draugas „priateľ, druh“ a i. – všetko asi od ide. *dher-gh- „pevne držať“; ďalej pozri ↗ držať. Z odvodenín: družka i družica (o spoločníčke pri svadobnom ap. obrade, prenesene umelá d. Zeme); družina (psl. *družina; staré kolektívum, t. j. „skupina“); družstvo (psl. *družьstvo; pôvodne asi „družský vzťah, priateľstvo“, odtiaľ i „skupina ľudí viazaných takýmto vzťahom“), novšie súdruh (doslova „spolu-druh“, z ↗ sú-, pôvodne „kamarát, druh, priateľ“, využité aj v komunistickom hnutí), dobrodruh (pôvodne „dobrý, statočný spoločník“, z toho „kto zvládne aj neľahké, nebezpečné situácie“ > „kto ich vyhľadáva“ ap.) a i. Pozri aj ↗ druhý, ↗ družba¹.

druh²

„typ, sorta“ (od 16. stor.) • Vzniklo na základe ↗ druh¹. Význam je asi podľa čes. druh, kde vznikol v kontextoch typu ten nůž je mého d. „ten nôž je taký ako môj“ (doslova „spoločník, druh môjho noža“), z jedné strany dva kusové mosazní, a z druhé strany také dva, těch d. (t. j. predmety rovnakého typu). Spojenia typu toho druh, těch druh „tých spoločník, druh“ boli neskôr zmenené na toho druhu, těch druhu „tých druhu“, z čoho sa vyabstrahovalo druh vo význame „typ, sorta“.

druhý

(od 15. stor.) • Psl. *drugъ; z hľadiska pôvodu totožné s ↗ druh¹ „spoločník, priateľ“. Význam vznikol v prípadoch typu *viděti drugъ druga „vidieť druh druha, jeden priateľ druhého priateľa“ (porov. rus. друг друга „seba navzájom“) > „jeden druhého“ – odtiaľ „druhý (z dvojice, v poradí)“ aj „iný“. Z odvodenín: druhotný (utvorené analogicky podľa prvotný z ↗ prvý) a i. Pozri aj ↗ samodruhá.

drúk

(od 15. stor.) • Psl. *drukъ. Obyčajne sa vysvetľuje ako hláskoslovný variant (so striedaním g/k) psl. *drugъ „kyjak, tyč“ (> slk. dial. drúh, od 16. stor.; porov. i zdrobnené dial. drúžik), ktoré súvisí so stsev. drengr, lit. dranga „hrubá palica“ – všetko od ide. *dher-gh- „pevne držať“; ďalej pozri ↗ držať. Iný výklad tu predpokladá pôvodné psl. *drukъ od ide. *der-(k) „štiepať“ (↗ drať).

drukovať

hovor. „podporovať v činnosti (myšlienkami, rečou ap.)“ (od 19. stor.) • Z nem. drücken (sthnem. drucken) „tlačiť“ – súčasný význam je asi podľa nem. jmdm. die Daumen drücken „držať (doslova: tlačiť) niekomu palce“.

drumbľa

ľudový hudobný nástroj rozoznievaný dychom hráča v ústach a brnkaním na výstupku (od 18. stor.), dial. i drumbľa • Z nem. dial. trum(el), trumb(el), zodpovedajúcich dnešnému spis. nem. Trommel „bubon“ – k významu porov. nem. Maul-trommel „drumbľa“, od nem. Maul pejor. „ústa“. Nem. výraz (porov. už sthnem. trumba) sa používal vo vzťahu k rôznym hudobným nástrojom (porov. aj ↗ trombón, ↗ trúba), jeho etymológia nie je jasná – azda ide o slovo zvukomalebného pôvodu.

drúzgať

expr. „s praskotom lámať, padať ap.; udierať, búchať, tĺcť“ (od *18. stor.) • Psl. *druzgati; pri rekonštrukcii *dhrou-zg- sa porovnáva s gr. thrauō (θραύω) „lámem, rozdrobujem“, gót. driusan „padať“ a i. – všetko od ide. *dhreu- „drobiť sa; rozbíjať“.

družba¹

„mládenec sprevádzajúci mladuchu al. družičku pri svadobnom obrade“ (od 18. stor.) • Psl. *družьba; od psl. *družiti (sp) (> slk. družiť sa, odtiaľ i pridružiť sa ap.), čo je odvodenina od psl. *drugъ (↗ druh¹) – pôvodný význam bol „druženie, spájanie, priateľstvo“ (porov. rus. дружба > slk. družba² „priateľstvo“, od 19. stor.), odtiaľ „skupina ľudí spojená priateľskými ap. vzťahmi“ > jej príslušník, priateľ – v slk. družba¹ zúžené na situáciu svadobného obradu. – družica, družina, družka, družstvo ↗ druh¹

drviť

(od 18. stor.) • Psl. *drьviti; pravdepodobne odvodenina od psl. *drъva „drevo ako surovina (aj rozsekané na polená ap.)“ (porov. poľ. drwa mn. „id.“ a i.), čo je staré kolektívum od ide. *deru-, *dreu- „strom, drevo“ (↗ drevo). Význam „usilovne sa učiť“ (štud. slang) vznikol asi na základe preneseného významu „moriť, ničiť“ (zimnica ho drví ap.), t. j. „moriť sa s niečím“ > „drviť (sa) niečo“.

drzý

hovor. „bezočivý, opovážlivý“ (od *18. stor.) • Psl. *drьzbъ; súvisí so stind. dhṛṣṇúh „smelý, odvážny“, avest. darši- „smelý“, gr. thrasys (θρασύς) „smelý; bezočivý“, lat. infestus (*-dhers-to-) „pripravený na útok, nepriateľský“, gót. ga-daúrsan „odvažovať sa“, lit. drąsus „odvážny“ a i. – všetko od ide. *dhers- „odvažovať sa; byť smelý, odvážny“.

držať

(od 15. stor.) • Psl. *držati. Porovnáva sa so stind. dhāyati „je pevný, silný“, avest. dźərəzra- „pevný, silný“, lit. diržas „remeň“ a i. – všetko od ide. *dher-g-, *dher-gh- „držať; pevný“, čo je rozšírenie ide. *dher- „(pevne) držať, opierať“ (porov. stind. dhārayati „drží, nesie“ a i.). Iný výklad usúvzťažňuje psl. *držati s gr. drassomai (δράσσομαι) „chytám, dotýkam sa“, sthnem. zarga, nem. Zarge „obruba, rám“ a i. – všetko od ide. *dergh- „uchopiť, brať“. Z odvodenín: držba práv. „faktický stav užívania veci“ (doslova „držanie [veci]“), podobne aj udržať, udržiavať; údržba; vydržať: výdrž i nádrž (od staršieho nadržať „nazhromaždiť“); súdržný „držiaci pohromade“ (z ↗ sú-); dŕžava (ďalej pozri ↗ dŕžava), samoderžavie (↗ samoderžavie), držgroš (↗ groš) a i. Pozri aj ↗ drahý, ↗ druh¹, ↗ drúk.

držky

pomn. „hovädzí žalúdok upravený ako jedlo“, staršie i dršťky (od 16. stor.), dial. aj dršťka ž. • Nejasné — pôvodne azda *drš(t)ky (porov. i čes. dršťky „id.“) ako odvodenina od *dršť, súvisiaceho s *drst-ný (↗ drsný).

-dsať

v číslovkách dvadsať ap. • Redukovaný tvar psl. *desęti (↗ desať) – dvadsať je z psl. *dъva desęti (duál), tridsať < *tri desęti, štyridsať < *četyri desęti (plurál).

duálny

„založený na dvojitosti“ (od *19. stor.) • Z lat. duālis „súvisiaci s dvoma“, od lat. duo „dva“ (↗ duo). Z odvodenín: duál gram. „dvojné číslo“ (podľa lat. (numerus) duālis „id.“), dualizmus (rakúsko-uhorský d. ap.).

duatlon

šport, „jednodenné preteky pozostávajúce z behu a jazdy na bicykli“ (od 20. stor.) • Utvorené na základe lat. duo „dva“ (↗ duo; podľa dvoch športových disciplín) a gr. āthlon (ἆθλον) „bojová odmena; súboj, zápas“.

dub

bot. „Quercus“ (od *12. stor.) • Psl. *dǫbъ, bez jednoznačného výkladu. Interpretuje sa ako odvodenina (*dhumbh-o-) od ide. *dheubh- „zahmlený, zatemnený“ (porov. gr. tyflos (τυφλός) „slepý“, stír. dub „čierny“, nem. Taube „holub“ [t. j. „vták tmavej farby“] a i.), pôvodným významom mohlo byť „strom s tmavým jadrom“. Iný výklad vychádza z ide. *dheu-b- „hlboký“ (↗ dno), čo predpokladá významový vývin „hlboké, nízko položené miesto“ > „údolie porastené lesom; les“ > „lesný, dubový porast“ (dub patrí k najrozšírenejším stromom). Uvažovalo sa aj o zjednodušení pôvodného *dǫbrъ (↗ dúbrava), ktoré sa interpretuje aj ako *dombr- < *dom-r-, od ide. *dem- „stavať“ (↗ dom) – išlo by teda o „strom majúci drevo používané na stavbu“. Z odvodenín: dubák bot. „Boletus reticulatus“ (podľa jeho výskytu v dubových porastoch); zadubený expr. „zašpinený; zaostalý, obmedzený“, doslova „napustený, zašpinený trieslom“, od dub vo význame „dubové trieslo (používané v garbiarstve)“ a i. Pozri aj ↗ dupkom.

dubasiť

expr. „dupať (pri tanci); tancovať“ (od 19. stor.) • Azda už psl. *dǫbasiti, od psl. *dǫbasъ vo význame typu „niečo zhotovené z dubového dreva“ (porov. rus. dial. дубас „čln, koryto z jedného kmeňa stromu“ ap.) – pôvodným významom bolo asi „udierať (dubovou) palicou“ ap., porov. napr. ms. дубасить „biť palicou, päsťou; búchať, udierať do niečoho“ a i. Dnešný slk. význam „tancovať“ mohol vzniknúť posunom v smere „udierať nohami pri tanci“, azda i pod vplyvom ↗ dupať, zdrobnene ↗ dupkať – pociťované aj ako *dubkať.

ďubať

„zobať“ (od 18. stor.) • Asi zvukomalebného pôvodu; nie je vylúčená ani súvislosť (expresívna obmena?) s ↗ ďobať.

dubleta

lingv. „dvojtvar“ (od 20. stor.) • Prevzaté (s možným prostredníctvom nem. Dublette ž.) z fr. doublet m., čo je odvodenina od fr. double „dvojitý“, z lat. duplus; ďalej pozri ↗ dupľa.

dúbrava

„dubový porast“ (od *14. stor.) • Psl. *dǫbrava, v konečnom dôsledku odvodenina od psl. *dǫbъ „dub“ (porov. poľ. dąbrowa „id.“). Tento výraz akiste súvisí s psl. *dǫbъ (↗ dub); novšie -r- mohlo vzniknúť aj zblížením s psl. *dъbrъ „roklina, priepasť“ (> slk. dial. deber ž. „roklina, priehlbenina; jama, výmoľ“ ap., už od *12. stor.), od ide. *dheu-b- „hlboký“; ďalej pozri ↗ dno.

dučať

expr. „trčať, čučať, kvočať“ (od 19. stor.) • Málo jasné; azda od slovesa *dukať (porov. ↗ fúkať: fučať ap.), z psl. *dugati „vydávať nevýrazný zvuk“ (porov. rus. dial. дукать „klopať, udierať (napr. na okno); rozbíjať“, poľ. dial. dukać „rýpať; vyrývať diery do zeme“ ap.), zvukomalebného pôvodu – v takom prípade možno pre dučať predpokladať azda významový vývin „robiť nejakú činnosť (sprevádzanú zvukmi)“ > „kvočať (pri takejto činnosti)“.

dudiať

expr. „klokotať, bublať; hundrať, šomrať“ (od *15. stor.) • Psl. *dudlati, čo je odvodenina od psl. *dudati (> staršie slk. dudať „hundrať, frflať“, 18. stor.; dial. „hrať na hudobnom nástroji; spievať“), zvukomalebného pôvodu. Pozri aj ↗ dunieť.

dudok

zool. „Upupa“ (od 17. stor.) • Psl. *dudъkъ; od zvukomalebného *dudati – vták je pomenovaný podľa svojho kriku, porov. aj inojazyčné zvukomalebné názvy dudka typu lat. upupa, nem. dial. wudwud, wupp-wupp, lit. dudukas a i.

dudrať

expr. „hundrať, šomrať, frflať“ (od 19. stor.) • Azda už psl. *dudrati ako odvodenina od zvukomalebného psl. *dudati. Pozri aj ↗ hundrať.

duel

„súboj“ (od 18. stor.) • Zo strlat. duellum, čo je prevzatie zo stlat. duellum (klasické lat. bellum) „vojna“, ktoré azda súvisí – pri rekonštrukcii *duenelo-m – s lat. bonus (stlat. duenos) „dobrý“ (t. j. z významového hľadiska asi „dobré, udatné ap. skutky“ > „bojové činy; vojna“); význam „súboj (dvoch)“ vznikol v dôsledku zblíženia s nepríbuzným lat. duo „dva“ (↗ duo).

dueto

hud. „skladba pre dva hudobné nástroje al. hlasy“ (od 19. stor.) • Z tal. duetto, od tal. due „dva“ (↗ duo).

dúfať

z ↗ úfať (sa)

ďugať

expr. „pichať, strkať“ (od 19. stor.) • Azda expresívna obmena ↗ ťukať. Pozri aj ↗ džugať.

dúha¹

„farebný oblúk ako meteorologický úkaz“ (od 17. stor.) • Psl. *dǫga (*dhongh-), pôvodne „čo je skrivené, zahnuté“ > „oblúk“ – od ide. *dhengh- „tlačiť, kriviť; pokrývať niečo, ležať na niečom“ (porov. stír. dingid „hnetie, tlačí“, lit. dengti „kryť“, dangus „nebo“ a i.). Z odvodenín: dúhovka „okrúhla sfarbená časť oka“, podľa lek. lat. iris, prevzatého z gr. ἶρις „dúha; jasnofarebný kruh okolo iného telesa (mesiaca, sviečky, dúhovka na oku a i.)“.

dúha²

„ohnutá doska ako časť steny suda“ (od 16. stor.) • Rovnakého pôvodu ako ↗ dúha¹, z významového hľadiska „čo je skrivené, ohnuté“ > „ohnutá doska v stene suda“.

duch

(od 16. stor.) • Psl. *duchъ (*dhous-o-); súvisí s ↗ dýchať. V predkresťanskom období označovalo asi nehmotné bytosti (na rozdiel od duše ako nositeľa života, ↗ duša), po prijatí kresťanstva nadobudlo ďalšie významy (napr. Duch Svätý, podľa cirk. lat. Spiritus Sanctus, to podľa gr. Ἅγιον Πνεῦμα). Z odvodenín: jednoduchý, pôvodne asi „majúci jedného ducha“ = (charakterom, obsahom ap.) jednotný, nekomplikovaný, nespôsobujúci ťažkosti ap.; prostoduchý (↗ prostý); vydriduch expr. „bezohľadne ziskuchtivý človek“ (doslova asi „kto by pre zisk vydrel z človeka aj ducha, t. j. dušu“, porov. i staršie vydrigroš expr. „id.“) a i. Pozri aj ↗ dusiť.

dúchať

(od *17. stor.) • Psl. *duchati; azda odvodenina od psl. *duti (↗ duť), podľa iného výkladu od psl. *duchъ (↗ duch). Pozri aj ↗ vzduch.

duchna

hovor. „perina“ (od 16. stor.) • Azda už psl. *duchьna, od *duchať (↗ dúchať) – pôvodne o „nadúchanej“, objemnejšej, perím vypchatej prikrývke? Pozri aj ↗ poduška.

dukát

„v minulosti zlatá minca“ (od *16. stor.) • Z tal. ducato „zlatá alebo strieborná minca“, podľa strlat. ducatus „vojvodstvo“ – slovo (vzťahujúce sa na benátske vojvodstvo) tvorilo súčasť nápisu na zlatej minci razenej v Benátkach od r. 1284. Strlat. ducatus, tal. ducato „vojvodstvo“ je odvodené od tal. duca „vojvoda“, čo je prevzatie zo strgr. dux (δοῦξ), gen. dukos (δούκος), prevzatého z lat. dux, gen. ducis „vodca, veliteľ“, od lat. dūcere „viesť“.

dula

bot. „Cydonia“ (od 18. stor.) • Zjednodušenie staršieho gdula < kdula (porov. i čes. kdoule „id.“), ktorého východiskom je azda už psl. *kъdulja, tvoriace variant ku *kъdunja – v konečnom dôsledku ide o prevzatie z gr. (mēla) kydōnia mn. (μῆλα Κυδώνια), doslova „kydónske jablká“, podľa mesta Kydónia (gr. Κυδωνία; dnešná Chania na Kréte); pôvodný názov však údajne súvisel s iným mestom v Malej Ázii. Pozri aj ↗ dyňa.

dumať

kniž. „uvažovať, premýšľať“ (od 18. stor.) • Psl. *dumati. Málo jasný výraz; azda odvodenina od rovnakého koreňa ako psl. *duti (↗ duť), resp. *dǫti, *dǫmǫ (↗ dmúť sa) s predpokladaným významovým vývinom „fúkať; dýchať“ > „vydychovať, vyslovovať slová“ (k významovej súvislosti porov. fr. ne pas souffler mot „ani nedýchať, ani nemuknúť“, doslova „nevydýchnuť slovo“) > „hovoriť“ > „slovne vyjadrovať myšlienky; premýšľať“.

ďumbier

bot. „Zingiber“ (od 17. stor.) • Z maď. gyömbér, čo je prevzatie zo strlat. gingiber, ktorého východiskom je lat. zingiberi; ďalej pozri ↗ zázvor.

duna

„pieskový presyp“ (od 19. stor.) • Z nem. Düne, pôvodne z holandčiny (dnešné hol. duin), nejasného pôvodu.

dunčo

expr. „(väčší chlpatý) pes“ (od 19. stor.) • Podľa mena psa Dunčo, čo je obmena pôvodného Dunaj, totožného s názvom rieky – pomenúvanie psov podľa riek odráža starú vieru v ochrannú moc vody (ochrana psa pred besnotou, zlodejmi ap.).

dunieť

(od 19. stor.) • Zjednodušenie pôvodného dudnieť (tak dialekticky), čo je odvodenina od psl. *dudati (ďalej pozri ↗ dudlať), *dudēti, zvukomalebného pôvodu. Pozri aj ↗ zunieť.

duo

hud. „dva účinkujúce hlasy alebo nástroje; skladba pre ne“ (od 20. stor.) • Z tal. duo „dvojica (umelcov ap.)“, od staršieho tal. duo „dvaja“, z lat. duo „id.“. Porov. i ↗ duálny, ↗ duatlon, ↗ duel, ↗ dueto, ↗ trio, ↗ túz.

dupať

(od *17. stor.) • Azda už psl. *dŭpati; zvukomalebného pôvodu, od citoslovca dup! Pozri aj ↗ dubasiť.

dúpä

kniž. „brloh, pelech“ (od 17. stor.) • Azda už psl. *dupę, gen. *dupete; zdrobnenina od psl. *duprъ, *dupa (*dhou-p-) „priehlbenina, diera“ (porov. aj slk. dial. dupá „diera; zadok“, od *13. stor.), ktoré súvisí s nem. dial. Tobel „roklina, úžľabina“, angl. to dive „ponárať, potápať“, lot. dupeš mn. „výmole v brehu, kde sídlia raky“ a i. – všetko od ide. *dheu-p- „hlboký, dutý“, čo je variant ide. *dheu-b- „id.“; ďalej pozri ↗ dno. Pozri aj ↗ dúpnieť.

dupkom

v spojení vlasy mu stoja, vstávajú d. „dohora, rovno“ (fráz. expr. je naľakaný); staršie d. „nehybne, strnulé, uprene“ (od 18. stor.) • Pôvodne zrejme *dubkom, od *dubok, čo je zdrobnenina od ↗ dub – k predpokladanému východiskovému významu porov. i dial. duba stavať, postaviť duba „postaviť sa na hlavu“ (t. j. akiste s predstavou pevne, vzpriamene stojaceho stromu ap.).

dupľa

hovor. „ďalšia al. dvojnásobná porcia jedla“, staršie „druhá al. dvojitá dávka dane“ (od 17. stor.) • Z lat. dupla, od lat. duplus „dvojitý, dvojnásobný“, doslova „zložený nadvoje“ – ide o zloženinu du- (súvisí s lat. duo „dva“) a ide. *pel- „skladám“. Pozri aj ↗ dablér, ↗ doublé, ↗ dubleta.

duplicita

„zdvojovanie“ (od 20. stor.) • Z neskorého lat. duplicitas, od lat. duplex, gen. duplicis „dvojitý, dvojnásobný“, doslova „zložený nadvoje“ – výraz je zložený z du- (súvisí s lat. duo „dva“) a ide. *plā-k- „široký a plochý“.

duplikovať

hovor. „dôrazne pripomínať“, staršie „zdvojovať, zdvojnásobovať“ (od 18. stor.) • Z lat. duplicāre, od lat. duplex, gen. duplicis „dvojitý“. Súčasný význam vznikol vývinom „zdvojovať“ > „dvakrát hovoriť“ > „(dôrazne) pripomínať“. Z odvodenín: duplikát (lat. duplicātum „[to] zdvojené“), podľa toho aj ↗ unikát.

dúpnieť

„tŕpnuť, meravieť“ (od *17. stor.) • Asi etymologicky totožné s dial. dúpnieť „práchnivieť, bútľavieť“, odvodeného od dial. dúpny „dutý, bútľavý (o strome)“, z psl. *dupbm>, od psl. *dupa „diera, prehĺbenina“ (ďalej pozri ↗ dúpä) – z významového hľadiska azda „(pomaly, pokojne) práchnivejúci, rozkladajúci sa“ > „(o človeku) pomalý, nehybný ap.“ > „meravý, stŕpnutý“? K významu porov. i dial. hnilý „zhnitý; pejor. lenivý, daromný“ (t. j. „nedvižný“).

dur

„druh hudobnej stupnice al. tóniny“ (od 19. stor.) • Podľa nem. Dur, utvoreného na základe lat. durus „tvrdý“. Porov. i ↗ mol¹.

dural

„zliatina hliníka a medi s ďalšími kovmi“ (od 20. stor.) • Podľa ochrannej známky nem. výrobcu Durener Metallwerke (Duralumin).

durdiť sa

expr. „hnevať sa“ (od 19. stor.) • Azda odvodenina od staršieho duriť sa „id.“ (od 18. stor.), ktorého východiskom je psl. *duriti sę „stávať sa rozrušeným, rozhnevaným ap.“ (majúce asi rovnaký koreň ako ↗ duť; k významu porov. oduť sa „uraziť sa, nahnevať sa“, nafúkaný expr. „nahnevaný, nazlostený, nadurdený“); ďalej pozri ↗ duriť.

duriť

expr. „hnať“, „náhliť, súriť; budiť“ (od 19. stor.) • Psl. *duriti (pôvodne asi „rozrušovať, vzbudzovať hnev, odpor“ ap.), odvodzované od psl. *dun vo význame typu „rozbúrený, rozhnevaný“ (porov. i sln. dial. dúr „bojazlivý, plachý, divý“ a i.), ktoré má asi rovnaký koreň ako psl. *duti (↗ duť), t. j. z významového hľadiska „rozviaty (vetrom)“ > „rozbúrený“ ap. Pozri aj ↗ badúriť.

durkať

expr. „hrmotať, búchať; štuchať, drgať“ (od 18. stor.) • Zvukomalebného pôvodu, od citoslovca durk!, napodobňujúceho náraz, buchnutie.

ďuro

expr. „hlúpy človek“ (od 20. stor.) • Od Ďuro, čo je domácka podoba mena Juraj (porov. i dial. jura „hlupák“) – k pejorativizácii významu porov. ↗ jašiť sa, ↗ kača, dial. dora „hlupaňa“ (od Dorota, Dora) ap.

dusík

„plynný chemický prvok“ (od 19. stor.) • Podľa čes. dusík, utvoreného v období národného obrodenia čiastočným prekladom nem. Stick-stoff „dusík“ (od nem. ersticken „udusiť, uhasiť [oheň]“, stickig „dusivý“ a Stoff „látka“): dusík nepodporuje horenie, „dusí“ plamene.

dusiť

(od 17. stor.) • Pôvodne *dušiť (porov. dial. dusno i dušno „sparno“), z psl. *dušiti, čo je asi staré kauzatívum k psl. *dochnǫti sę „stratiť možnosť dýchania, prestať dýchať“ (↗ dochnúť). Nepôvodné -s- mohlo vzniknúť v tvare *dušíš > dusíš (disimilácia *š-š > *s-š); určitú úlohu tu azda zohrala i potreba odlíšenia od dušiť „zapáchať, páchnuť, smrdieť“ (tak ešte dial.; odvodené od ↗ duch v staršom význame „zápach, smrad“), resp. od dušiť sa „zaverovať sa“ (↗ duša). Z odvodenín: zadusiť (*zadušit), od toho záduch a i. Pozri aj ↗ hrdúsiť.

duša

(od 15. stor.) • Psl. *duša (*duch-j-), od rovnakého koreňa ako psl. *duchъ (↗ duch); súvisí s ↗ dýchať. Použitie typu ľudská d. súvisí s predstavou o nositeľovi života, ktorý uniká s posledným vydýchnutím (porov. vypustiť dušu); odtiaľ i významy „človek“ (dedina má tisíc duší), „vnútorný svet človeka“ (pokoj v duši ap.) i „vnútorná časť niečoho“ (oceľová duša kábla ap.). Z odvodenín: duševný (staršie dušný: dušné spasenie ap., porov. doteraz zádušný náb.: zádušná omša); dusiť sa, dušovať sa (pôvodne „zaprisahávať sa slovami na moj(u) dušu“) a i. Pozri aj ↗ dýza.

dúška

v názve materina d. „bot. Thymus serpillum“ (od 17. stor.) • Zdrobnenina od ↗ duša; názov rastliny je asi prekladom lat. mātris animula (od lat. māter, gen. mātris „matka“ a animula, čo je zdrobnenina od lat. anima „duch, duša, život“). Pomenovanie sa vysvetľovalo starou povesťou o matke, ktorá sa zľutovala nad svojimi deťmi hľadajúcimi ju pri jej hrobe, a preto sa jej duša vtelila do tejto rastliny; iný výklad tu vychádza z pôvodnej motivácie „duša maternice“, t. j. „čo oživuje maternicu“ (podľa použitia rastliny pri problémoch s menštruáciou).

dúšok

„glg, hlt“ (od 17. stor.), dial. i „dych“ • Zdrobnenina od ↗ duch (porov. dial. vypiť mlieko na duch „na dúšok“) v pôvodnom význame typu „dýchanie, dych“ – odtiaľ „jedným dychom“ > „naraz, na jeden glg, hlt“.

duť, dujem

(od 17. stor.) • Psl. *duti; súvisí so stind. dhúnóti „trasie sa“, gr. thýō (θύω) „dujem“, stír. dún „hradba, pevnosť“ (pôvodne asi „násyp“), gót. dauns „vôňa“, nem. Dunst „para“, lit. dujá „zrnko prachu“ a i. – všetko od ide. *dheu̯-, *dheu̯₃- „víriť; fúkať, duť“ ap. Pozri aj ↗ dážď, ↗ dmúť sa, ↗ duch, ↗ dumať, ↗ durdiť sa, ↗ dýchať, ↗ dym.

dutý

„vnútri vyhĺbený“ (od 17. stor.) • Pôvodne príčastie od ↗ duť „fúkať“ (porov. staršie duté železo „upravené dúchaním“ [16. stor.] i dnešné nadutý „nafúkaný“) – z významového hľadiska „fúkaný“ > „nafúknutý“ > „vnútri prázdny, vyhĺbený, dutý“.

dúži

hovor. „silný, mocný, statný“ (od 18. stor.) • Psl. *dužь (*dug-j-); porovnáva sa s gr. teúchō (τεύχω) „zhotovujem, pripravujem“, gót. dugan „hodiť sa, byť užitočný“, nem. taugen „hodiť sa“, tuchtig „zdatný, schopný, šikovný“, lit. daug „mnoho“ a i. – všetko od ide. *dheugh- „dotýkať sa, stláčať, vytláčať, bohato rozdeľovať“ ap. Z odvodenín: duž(n)ina, pôvodne asi „silná, mäsitá ap. časť rastlinného plodu“. Iného pôvodu je ↗ neduh.

dva, dve

(od 15. stor.) • Psl. *dъva m., *dvě ž., s.; súvisí so stind. dva, dváu m., dvé ž., s., avest. dva m., duye ž., dvai-ča s., toch. A wu m., we ž., arm. erku, gr. dýo (δύο), alb. dy, lat. duo m., s., duae f., stír. dáu m., di ž., da s., gót. twai m., twōs ž., twa s., nem. zwei, angl. two, lit. du m., dvi ž. a i. – všetko od ide. *du̯ó(u) m., *du̯ái ž., s. „dva“. Tvar dvaja m. živ. má koncovku -ja asi podľa útvarov typu bratia (*brat-ja, pôvodne kolektívum); skupinová číslovka dvoje je z psl. *dvoje (ide. *duoi̯), pôvodne tvar neutra od psl. *dvójь „dvojaký, dvoch druhov“ (od toho aj ↗ dvojaký, ↗ dvojitý, ↗ zdvojiť, ↗ dvojča, ↗ dvojica, ↗ dvojník). Porov. aj ↗ dvanásť, ↗ dvadsať.

dvere

(od 16. stor.) • Z hľadiska pôvodu tvar mn. č. od nezachovaného *dver (porov. napr. rus. dver ž. (дверь) „dvere“ a i.), z psl. *dvьrь (*dhup-), príbuzného so stind. dvar- „dvere“, avest. dvaram akuz. sg. „brána“, arm. duṙn, gr. thýra (θύρα), alb. derë, lat. fores mn., stír. dorus, gót. daúr, nem. Tor „vráta, brána“, gót. daurō, nem. Tür „dvere“, angl. door, lit. durys mn. „dvere“ a i. – všetko od ide. *dheu̯r-, *dhuor-, *dhur-, *dhup- „dvere“, čo je azda odvodenina od slovesa zachovaného v lit. dvérti „rozširovať sa, rozbiehať sa“. Ďalej súvisí s ↗ dvor (dvere = „čo slúži na zatváranie“, dvor = „čo je uzavreté“).

dvíhať

(od 16. stor.) • Psl. *dvigati, bez jednoznačného výkladu. Azda ide o odvodeninu od predpokladaného psl. *dъvigъ „rozdvojená, rozvetvená haluz“, súvisiaceho s psl. *dъva (↗ dva; porov. i nem. zwei „dva“: Zweig „vetva“); v psl. *dvigati mal nastať významový vývin „haluz, rázsocha“ > „dvíhať (pomocou nej)“, porov. i ↗ posošiť sa. Iné výklady zbližujú psl. *dvigati so stangl. twiċċian, angl. to twitch „trhnúť, šklbnúť“ a i. (t. j. pôvodným významom *dvigati mohlo byť „dvíhať prudkým pohybom“), resp. vychádzajú z obmeny (s nejasným novším *d-) pôvodného *vigati (od ide. *uei-g- „krútiť, pliesť“, ↗ viť), azda s posunom „krútiť, obracať“ > „prevracať, dvíhať“. Z odvodenín: staršie dvižný „ktorý možno zdvihnúť“ (d. most), k tomu protikladné nedvižný „nečinný; ťarbavý“ (zrejme s posunom „ktorý nemožno zdvihnúť, ktorý sa nedvíha“ > „nepohyblivý, neaktívny“ ap.); dvihnúť, zdvihnúť, od toho zdvih a i.

dvojaký, dvojča, dvoje, dvojica, dvojitý, dvojník

↗ dva

dvor

(od *12. stor.) • Psl. *dvorъ (*dhuor-o-); porovnávané s lat. forum „dvor, nádvorie, námestie, trhovisko“ – ide o odvodeninu od ide. *dheu̯r-; ďalej pozri ↗ dvere. Pôvodný význam slova bol asi „ohradený priestor usadlosti uzavretý bránou“, z toho „usadlosť“ > „(veľké) hospodárstvo“ (panský d.) i „sídlo panovníka, resp. inštitúcie“ (kráľovský d., od toho dvoran) > „príslušná inštitúcia“ (súdny d.). Významovo súvisia aj výrazy dvoriť (vzniklo zo zdvorilostného správania sa na dvore v zmysle „kurizovať, nadbiehať, uchádzať sa“), dvorný, dvornosť (z pôvodného významu dvorskej etikety ap.). Pozri aj ↗ kurizovať.

dyha

„tenká doštička používaná na obkladanie nábytku“ (od 20. stor.) • Nejasné; vysvetľovalo sa ako možné prevzatie z nem. Dauge (strhnem. diige), pôvodne „sudová dúha“.

dýchať

(od 17. stor.) • Psl. *dychati (*dhú-s-), odvodenina od ide. *dheu- „víriť; viať, fúkať“; ďalej pozri ↗ duť. Z odvodenín: dych (už psl. *dychъ), dychtiť „silno túžiť“ (pôvodne dychtiem atď.; z významového hľadiska asi „dýchať [ťažko, od námahy]“ > „usilovať sa niečo získať, túžiť po niečom“); nadýchnuť sa, oddýchnuť si, vzdychnúť, od toho nádych, oddych, vzdych, ap. Pozri aj ↗ dochnúť, ↗ duch, ↗ duša.

dýka

„krátka bodná zbraň“ (od 17. stor.) • Prevzaté (s možným prostredníctvom čes. dýka < stčes. déka) zo strhnem. Degen (nem. Degeri), ktorého východiskom je asi staršie fr. degue (dnešné fr. dague) „dýka“, nejasného pôvodu. Vysvetľovalo sa ako prevzatie z ľud. lat. *daca, vzniknutého na základe spojenia (spatha) Daca „dácky meč“; podľa iného výkladu ide o reflex lat. *dé-acua „(o zbrani) veľmi ostrá“, od ↗ de- a lat. acuere „ostriť, brúsiť“.

dym

(od 17. stor.) • Psl. *dymъ (*dhúm-o-); súvisí so stind. dhumáh „dym“, gr. thýmiaō (θυμιάω) „dymím; spaľujem až na dym“, lat. fūmus, sthnem. toum, lit. dumai mn. „dym“ a i. – všetko od ide. *dheu-m-, to od ide. *dheu-, *dheuo- „víriť; fúkať, duť“ ap.; ďalej pozri ↗ duť. Z odvodenín: dymiť a i.

dyňa

„bot. Citrullus lanatus“, staršie i „melón; tekvica“ (od 17. stor.) • Asi zjednodušenie pôvodného *gdyňa < *kdyňa, ktorého východiskom je azda už psl. *kbdynja ako variant psl. *kbdunja; ďalej pozri ↗ dula.

dynamický

„prejavujúci silu, zmenu, pohyb“ (od 20. stor.) • Prostredníctvom záp. jazykov prevzaté z gr. dynamikos (δυναμικός) „silný, mocný, účinný“, od gr. dynamis (δύναμις) „sila, moc“, od gr. dynamai (δύναμαι) „mám moc, silu, môžem“.

dynamit

„druh výbušniny“ • Názov (švéd. dynamit) utvoril v r. 1867 vynálezca tejto látky švéd. chemik A. Nobel na základe gr. dynamis „sila“.

dynamo

„prístroj na výrobu jednosmerného prúdu“ • Podľa nem. Dynamo-Maschine a dynamoelektrische Maschine, ktoré utvoril (v r. 1867) nem. vynálezca W. von Siemens na základe gr. dynamis „sila“ a nem. Maschine „stroj“.

dynastia

„panovnícky rod“ (od 20. stor.) • Z lat. dynastia, čo je prevzatie z gr. dynasteia (δυναστεία) „moc, vláda“, od gr. dynastēs (δυνάστης) „mocipán, vládca“, od gr. dynamai „mám moc“.

dys-

„zoslabený, chybný, porušený ap.“ (napr. dysfunkcia) • Z gr. dys- (δυς-), ktorého východiskom je ide. *dus- „zlý“; porov. aj ↗ dážď.

dystrofia

lek. „porucha vo výžive niektorých orgánov“ (od 20. stor.) • Utvorené na základe ↗ dys- a gr. trophē (τροφή) „výživa“; ďalej pozri ↗ atrofia.

dýza

„zariadenie regulujúce prítok kvapaliny (plynu)“ (od 20. stor.) • Z nem. Düse (pôvodne o trubici privádzajúcej vzduch do taviacej pece), nejasného pôvodu – azda súvisí so sthnem. duz „zvuk, hluk“; iný výklad uvažuje o prevzatí z čes. duše (↗ duša).

dyzentéria

lek. „infekčná črevná choroba“ (od 18. stor.) • Z lat. dysenteria, čo je prevzatie z gr. dysenteria (δυσεντερία), od ↗ dys- a gr. enteron (ἔντερον) „črevo“.