Etymologický slovník – písmeno Č

v spojeniach č-a peria „sorta viniča a hrozna“, č-a klobása • Podľa mesta Békešská Čaba v juhových. Maďarsku. Nespis. čabajka „čabianska klobása“ je podľa maď. csabai (kolbász), od maď. csabai „čabiansky“.

„niečo pekné“ (od 18. stor.), čeče „id.“ (od 20. stor.) • Slovo detskej reči (azda už psl. *čača, *čeča), s charakteristickým zdvojením slabiky (porov. i ↗ baba1-2 ap.). Z odvodenín: čačka expr. „(lacná) ozdôbka“, od toho čačkať.

„tanec latinskoamerického pôvodu“ (od 20. stor.) • Z amer. špan. chachachá; tanec je azda nazvaný podľa sprievodných výkrikov,

↗ čečina

↗ čača1

„dymiť, kadiť“ (od 18. stor.) • Psl. *čaditi (*ked-), od ide. *ked- „dymiť, čmudiť“ – porov. gr. kedros (Kέδρος) „borievka; céder“ (↗ céder), lit. kadagys „borievka“ (asi podľa uvoľňovania aromatických látok pri jej spaľovaní). Z odvodenín: čadič „sivočierna vyvretá hornina“ (podľa „dymového“ sfarbenia). Pozri aj ↗ čmudiť.

pejor. „pokútne obchodovať“ (od 18. stor.) • Z nem. schachern, čo je prevzatie z jazyka jidiš (sachern „obchodovať“, od hebr. sōhér „kupec, obchodník“); v nem. sa slovo zblížilo s nem. Schächer „lupič“ (domáceho pôvodu). Z odvodenín: čachre pejor.

(od 19. stor.) • Z rus. čaj (чай), prevzatého (prostredníctvom altaj. a turk. jazykov) zo severného čin. čcha „čaj“, čcha-jie „čajové listy“. K prevzatiu z južných čin. dialektov (angl. tea, fr. thé, nem. Tee „čaj“ ap.) pozri ↗ teín; sem aj staršie slk. herba-té „čaj“ (od 18. stor.), ktorého prvou časťou je lat. herba „rastlina“.

zool. „Larus“ (od *15. stor.) • Psl. *čajbka (*ké-j-), od zvukomalebného *ké-, podľa kriku vtáka.

zastar. „takmer, skoro; asi“ (od 18. stor.) • Rozšírenie (koncové -si azda podľa asi, resp. ako-sí) pôvodného *čaj, ktoré sa vysvetľuje ako skrátenie *čaju „čakám, dúfam“; z významového hľadiska zrejme „(ako) čakám“ > „(asi, približne) podľa môjho očakávania“ > „takmer, skoro“. *Čaju je tvar 1. os. sg. prít. času od nezachovaného slovesa *čajať (porov. stsl. čajati (чаяти) „čakať, očakávať; dúfať“ ap.; ku koncovke -u v *čaju porov. ↗ reku ap.), ktorého východiskom je psl. *čajati (*kʷei~), od ide. *kʷei- „dávať pozor na niečo a i.“ (porov. stind. čétati „vníma, pozoruje“, lit. skaitýti „čítať, počítať“ a i.); pozri aj ↗ cena, ↗ čakať, ↗ čas, ↗ čítať.

„krompáč“ (od 15. stor.) • Pôvodom z turk. jazykov (porov. čagat. čaqan „bojová sekera“ ap., od koreňa *čaq- „biť, udierať“); v slk. môže ísť o starý výraz (azda už psl. *čakam), ale aj o novšie prevzatie sprostredkované cez maď. csákány. Pozri aj ↗ čugaňa.

bot. „Cichorium“ (od 17. stor.) • Od ↗ čakať – rastlina rastie na krajoch ciest, preto vznikla ľudová povesť, že na niekoho čaká; porov. i jej pomenovania typu nem. Weg(e)wart(e), od nem. Weg „cesta“ a warten „čakať“.

(od 15. stor.) • Psl. *čakati (*kʷei-k-), od ide. *kʷei- „dávať pozor na niečo ap.“; ďalej pozri ↗ čajsi. Slk. dial. čekať „čakať“ je reflexom variantného psl. *čekati; redukovaný variant tohto koreňa (*čʃk~) je zachovaný v dočkať, počkať, prečkať, vyčkať (iného pôvodu je ↗ čkať „štikútať“).

zastaráv. „čiapka podobná prilbe“ (od *15. stor.) • Z maď. csákó, pôvodne asi v spojení csákó süveg „čiapka (suveg) so zrezaným okrajom“, od maď. csákó vo význame „odstávajúci nabok“, nejasného pôvodu – azda súvisí s maď. csáklya „hák“.

„nakladaná miešaná zelenina“ (od 20. stor.) • Z maď. csalamädé; nejasný výraz.

„poťahovať nábytok“ (od 18. stor.) • Doslova „pokrývať, poťahovať čalúnom“, od staršieho čalún „ozdobná tkanina al. papier na pokrývanie stien, nábytku ap.“ (od 17. stor.), prevzatého zo strhnem, schalúne „látka na pokrývky“ – výraz je odvodený od názvu fr. mesta Châlons sur Marne.

expr. „drobizg“ (od 20. stor.) • Psl. *čambrva, zložené z psl. *mbrva (z mrva) a expresívnej predpony *ča-; porov. i ↗ čeperiť sa, ↗ čmárať ap.

expr. „utešovať, chlácholiť, láskať“, staršie „peknými slovami navádzať na niečo“ (od 18. stor.), dial. i čangať, čenkať (aj „prosíkať, drankať“) • Zvukomalebného pôvodu.

mládežnícky pozdrav (od 20. stor.) • Z tal. ciao, ktorého východiskom je benát. tal. schiao (zodpovedá spis. tal. schiavo) „sluha“, zo strlat. sclavus „otrok; sluha“ (obyčajne vysvetľované ako „Slovan“, podľa veľkého počtu sl. otrokov dovážaných od 10. stor. z Balkánu do nem. oblastí a Byzancie). Pôvodne išlo o dôverný pozdrav s významom typu „(som tvoj) sluha, služobník“; porov. ↗ servus.

„drevená zátka do suda; pánt; časť osi, hriadeľa otáčajúca sa v ložisku“, staršie i cep (od *16. stor.) • Psl. *čapb, *cepb; azda od ide. *(s)kep- „rezať, štiepať ostrým nástrojom“ (↗ kopať) – pôvodným významom mohlo byť „čo je odrezané“, odtiaľ aj „odrezaný kus dreva použitý ako zátka“ ap. Iný výklad uvažuje o zvukomalebnom charaktere slova (t. j. azda „narážať, udierať“ > „údermi oddeľovať, štiepiť ap.“ > „odštiepený kus dreva“?). Porov. i ↗ čap2. Z odvodenín: čapík, čapovať „nalievať, točiť“ (vzniklo asi na základe načapovať „naraziť čap, točku na stáčanie, nalievanie zo suda“), výčap (k staršiemu ↗ vyčapovať „čapovaním spotrebovať“) a i.

cit. (od 20. stor.) • Zvukomalebného pôvodu. Porov. i ↗ čiapať.

expr. „ploský“ (od 18. stor.) • Málo jasné; možno súvisí s ↗ čiapať, no významový vývin nie je jasný – azda „bitím, čiapáním opracovaný“ > „sploštený“ > „ploský“? Porov. i ↗ čľapatý.

↗ čiapať

(od 17. stor.) • Odvodenina od *čapa (inou odvodeninou je čiapka, od 16. stor.), vysvetľovaného ako prevzatie z nem. (T)schappe, ktorého východiskom je fr. chape, z neskorého lat. cappa „cestovný plášť; kutňa; čiapka, kapucňa“ (pozri aj ↗ kaplnka, ↗ kapota, ↗ kapucín). Nemožno azda vylúčiť ani súvislosť s ↗ čepiec (dial. i čapiec), porov. dial. čepica „čapica“.

↗ čap1

↗ čiapať

↗ čap1

↗ čiapať

hovor. „meniť“ (od 17. stor.) • Odvodenina od čara hovor. „výmena, zámena“ (od 17. stor.), dial. i čera, prevzatého z maď. csere – výraz je asi prevzatý z vsi. čered (nepeč) vo význame „poriadok, rad, striedanie“, ktorého východiskom je psl. *čerdb, majúce rovnaký koreň ako psl. *čerda (↗ črieda). S čarovať1 (↗ čariť) etymologicky nesúvisí.

staršie i čiarbať (od 17. stor.) • Odvodenina od *čarba, *čiarba (porov. staršie čes. čarba „mazanica, čarbanica“), utvoreného príponou -ba (porov. kosiť : kosba ap.) od slovesa čiarať „robiť čiary“ (dial. i „nepekne písať, čarbať“), od ↗ čiara.

„krčma v maďarskej puste“ (od 19. stor.) • Z maď. csárda (staršie i „pozorovacie stanovište; hliadka, rozhľadňa“), čo je prevzatie z tur. qardak „galéria, prízemná krytá chodba“, ktorého východiskom je perz. čārtäq „terasa na 4 nohách; štvoruholníková miestnosť“, zložené z perz. čar „štyri“ a arab. tāq „oblúk“. – čardáš „párový tanec skladajúci sa z pomalej a rýchlej časti“ (od 19. stor.) • Z maď. csárdás (tánc), doslova asi „čárdový, tancovaný v čárdach“, čo je odvodenina od maď. csárda.

„robiť magické úkony“ (od 16. stor.) • Odvodenina od čary (od 15. stor.), čo je pôvodný tvar mn. č. od psl. *čarь (*ker-) „čary, mágia“, súvisiaceho so stind. karóti, kynóti, avest. karnaoti „robí“, strwales. peri „robiť, spôsobovať“, lit. kerėti „čary“ – všetko od ide. *ker- „konať, robiť“. V psl. a lit. výraze nastal významový posun „konať, robiť“ > „robiť magické úkony, čarovať“; porov. i porobiť niekomu „počariť“. Čarodej (*čaro-dějb, doslova „kto robí čary“) je stará zloženina *čarъ a *dějati „robiť“ (↗ diať sa); zaklínacia formula čary-mary, čáry-máry obsahuje koncový člen (-máry, -máry) rýmového pôvodu; rozčarovať „sklamať“ je pravdepodobne podľa rus. разочаровать (razočarovať), doslova „zbaviť očarenia (niečím)“. Pozri aj ↗ čert.

(od 15. stor.) • Psl. *časъ, bez jednoznačného výkladu. Obyčajne sa interpretuje ako *kʷei(i)-so-, od ide. *kʷei- „dávať pozor na niečo a i.“ (ďalej pozri ↗ čajsi) – pôvodne by teda išlo o „sledovaný, očakávaný, vhodný moment, obdobie ap.“ (porov. úslovie vyčkaj času jak hus klasu), resp. o čas určovaný pozorovaním oblohy. Iné výklady vychádzajú z predstavy o čase ako pohybujúcom sa (porov. čas ide, letí, plynie, uteká) a odvodzujú psl. *časb od ide. *kéi- „uvádzať do pohybu, byť v pohybe“ (porov. gr. kió (kίω) „kráčam, idem“, lat. ciēre „uvádzať do pohybu, hýbať“ a i.), resp. predpokladajú súvislosť s čes. dial. česali „rýchle ísť, bežať“. Z odvodenín: počasie (k významu porov. i nečas „zlé počasie“, vyčasiť sa), časopis (preklad podľa nem. Zeit-schrift ako zloženiny z nem. Zeit „čas, doba“ a Schrift „písmo, spis“, od nem. schreiben „písať“; dnešný význam vznikol pod vplyvom ľs. Journal, žurnál).

(od 16. stor.) • Psl. *čьstь (*kъd-ti-); obyčajne sa vysvetľuje ako odvodenina od slovesa zachovaného v lit. kándu „hryziem“ (pozri aj ↗ kus) – z významového hľadiska asi „čo je odhryznuté“ > „(odhryznutá, oddelená) časť“. Z odvodenín: účasť (azda s predponou ↗ u-2, t. j. „časť, podiel ap. [v niečom]“?) a i. Pozri aj ↗ častovať, ↗ príčasťie, ↗ šťastie.

„hostiť“ (od *18. stor.), dial. i cestovať • Azda už psl. *čьstovati, doslova „preukazovať česť (pohostením ap.)“, od psl. *čьstь (↗ česť). Samohláska -a- môže byť dial. reflexom pôvodného *-ь-, mohla však vzniknúť aj pod vplyvom nepríbuzného ↗ časť (predstava o rozdelení jedla na viac častí, t. j. aj pre hosťa?).

(od *13. stor.) • Psl. *čьstъ, pôvodne asi príčastie od slovesa zachovaného v lit. kimšti „pchať“ (azda od ide. *kem- „tlačiť, stláčať“, porov. ↗ chomút, ↗ chumáč, ↗ skúpy ap.). Pôvodným významom bolo asi „napchatý, natlačený“, t. j. „zložený z čiastok nachádzajúcich sa tesne, husto blízko seba“ ap. (porov. i miestny názov Častá – zrejme pomenovanie podľa hustého porastu); odtiaľ „hustý“ > „častý“ – porov. i zhusta, nahusto; často. Pozri aj ↗ hustý.

kniž. „pohár, kalich“ (od 17. stor.) • Psl. *čaša; pôvodne azda *kēs-ja, od ide. *kes- „škriabať“ (↗ česať), t. j. „nádoba vyrezaná, vysekaná z dreva“. Iné výklady tu predpokladajú prevzatie z orientálnych jazykov (z irán. *čaša-kā-, resp. – prostredníctvom turk. jazykov – z irán. výrazu zachovaného v perz. kase „čaša“). Z odvodenín: čiaška; čašník (pôvodne o sluhovi roznášajúcom poháre s nápojmi).

„nižšia vojenská jednotka“, staršie aj „ozbrojený výpad, bojová výprava“ (od 17. stor.) • Z maď. csata, čo je prevzatie zo srb., chorv. četa, ktorých východiskom je psl. *četa – porovnávalo sa s lat. caterva „hromada, zástup, dav; (vojenský) oddiel“ (málo jasného pôvodu); podľa iného výkladu súvisí so stind. šatáyati „odtína, rozsekáva“, stír. cath „boj“, nem. Hader „svár, spor“ a i. (všetko od ide. *kat- „bojovať“).

v slovesách ↗ načať, ↗ počať, ↗ začať (od 15. stor.) • Psl. *čьti (*ken-ti), *čьnǫ (*kъnǫ-); porovnáva sa so stind. kanīnah „mladý“, gr. kainos (καινός) „nový“, lat. recens, gen. recentis „čerstvý, nový, svieži“, stír. cinid „vzniká, rodí sa“ a i. – všetko od ide. *ken- „novo sa objavovať, vznikať, začínať“. Z odvodenín: začínať ap. (*-činať < *kēn-); počiatok, začiatok ap. Pozri aj ↗ čnieť, ↗ koniec, ↗ náčelník2, ↗ šteňa, ↗ zákon.

↗ čao

↗ čača1

„chvojina“ (od 17. stor.) • Azda nepravidelné obmeny pôvodného *čėtina, ktorého východiskom je psl. *čėtina ako variant psl. *ščėtina (> slk. štetina; ďalej pozri ↗ šteť); možno tu však zrejme uvažovať aj o pôvodnom *četčina, od *četka (psl. *četъka) ako variantu psl. *ščetъka (> slk. štetka).

expr. „šuchoriť“ (od 18. stor.) • Azda už psl. *čechrati ako expresívna obmena pôvodného *česrati (porov. stčes. česrati „česať vlnu“ ap.), odvodeného od psl. *česati (↗ česať). Pozri aj ↗ čuchrať.

(od 15. stor.) • Psl. *čeljadь; pôvodne asi označenie súboru osôb podliehajúcich hlave rodiny (t. j. rodinní príslušníci aj sluhovia) – pravdepodobne súvisí s psl. *čel- (↗ člen) a *kolěno (↗ koleno); k prenosu na oblasť rodovej pospolitosti, potomstva ap. porov. koleno „pokolenie“ (rodina z desiateho kolena). Pozri aj ↗ človek.

„časť hlavy“ (od 16. stor.) • Psl. *čelo (*kel-); súvisí s gr. kolōnē (Κολώνη) „pahorok, kopec“, lat. columen, culmen „výčnelok, vrchoľ“, celsus „vzpriamený, vysoký“, stsev. holmr, holmi „ostrov“ (t. j. „vyvýšenina nad hladinou“), angl. hill „pahorok“, lit. kélti „dvíhať sa“, kálnas „kopec, pahorok“ a i. – všetko od ide. *kel-, *keh- „týčiť sa, dvíhať sa (do výšky)“. Pozri aj ↗ čeľusť, ↗ náčelník1, ↗ účel. — čelo2 „violončelo“ (od 20. stor.) • Asi podľa nem. Cello, ktoré vzniklo skrátením nem. Violoncello, prevzatého z tal. (il) violoncello.

(od 17. stor.) • Psl. *čeljustь. Môže ísť o zloženinu na základe koreňov zachovaných v psl. *čelo (↗ čelo1) a *usta (↗ ústa), t. j. čeľusť by bola pomenovaná ako „čelná, predná časť úst“; iný výklad tu vidí odvodeninu od ide. *kel- „biť, ťať, sekať“ (ďalej pozri ↗ sklát), s pôvodným významom „čo je rozseknuté, rozštiepené“, odtiaľ aj „ústna štrbina“ > „čeľusť“. Z odvodenín: čeľustie „otvor do pece, sporáka, kachieľ“ (pôvodne asi ako označenie „čelnej“, prednej strany, kde sa nachádza otvor).

„strunový brnkací hudobný nástroj s klaviatúrou“ (od 20. stor.) • Z tal. čembalo, ktorého východiskom je lat. cymbalum; ďalej pozri ↗ cimbal. Pozri aj ↗ klavičembalo.

hovor. „choroba spôsobená zrážaním krvi, ochvať“ (od 17. stor.) • Psl. *čemen (*kemer-); súvisí s lit. kemeras „konopáč“, sthnem. hemera, nem. dial. hemern „kýchavica“ a i. – všetko od ide. *kemer-. Výraz označoval jedovaté rastliny (porov. aj odvodené dial. čemerica bot. „Helleborus“), druhotne sa preniesol na choroby spôsobované ich jedom.

(od *13. stor.) • Psl. *čepelb – odvodenina od psl. *čepati, *čepiti vo význame typu „biť, udierať, lámať ap.“ (asi zvukomalebného pôvodu, porov. i ↗ čiapať); pôvodne azda „čo slúži na osekávanie, odrezávanie, rezanie ap.“. Pozri aj ↗ čeperiť sa, ↗ čepiec, ↗ špárať (sa).

expr. „(o vtákoch) čuchrať si perie“ (od 19. stor.) • Psl. *čeperiti (sq). Azda odvodenina od psl. *čepati, *čepiti „biť, udierať ap.“ (pozri aj ↗ čepeľ); podľa iného výkladu je zložené z expresívnej predpony *če- (porov. i ↗ čamrva, ↗ čmárať) a slovesa zachovaného v rus. pýriť „ježiť sa“ – novšie -per- azda podľa ↗ pero.

(od *13. stor.) • Psl. *čepьcь; azda odvodenina od ide. *(s)kep- „prikrývať“ (porov. gr. skepáō (σκέπᾱο) „pokrývam“, lit. kepurė „čiapka“, lot. cepure „čiapka; pokrývka“ a i.). Iný výklad odvodzuje psl. *čepьcь od slovesa zachovaného v slk. dial. čepiť „dávať na hlavu čepiec“ – východiskom má byť už psl. *čepiti „biť ap.“ (porov. i ↗ čepeľ), s ďalším významovým vývinom v smere „pribíjať“ > „pripevňovať, upevňovať“ > „klásť (pokrývku hlavy)“. Pozri aj ↗ čapica.

zool. „Phoxinus“ (od 20. stor.) • Obmena čerevľa (tak dial.), z *črevľa, od ↗ črevo (porov. aj slk. dial. strevo „črevo“; staršie strevliček „čerebľa“, 18. stor.). Pôvodne išlo asi o názov lopatky (zool. Rhodeus), ktorý sa preniesol i na tvarovo podobnú čerebľu – pomenovanie sa vysvetľuje tým, že ryba kladie ikry cez akýsi výrastok pripomínajúci črevo.

„rybárska sieť na dlhej žrdi“ (od *14. stor.) • Psl. *čereňь (*keren-). Usúvzťažňovalo sa s ↗ črienka, t. j. išlo by o pomenovanie siete s rukoväťou, držadlami na žrdi; iný výklad vychádza z pôvodného významu „niečo spletené“ a odvodzuje psl. *čereňь od ide. *(s)ker- „krútiť, ohýbať“ (ďalej pozri ↗ kruh).

bot. „Cerasus“ (od *15. stor.) • Obmena pôvodného črešňa (tak dial.), z psl. *čeršьnja – pôvodnou formou bolo psl. *čerša (odtiaľ maced. créša, čerešňa); novšie *čeršьnja vzniklo asi pod vplyvom psl. *višьnja (↗ višňa). Psl. *čerša bolo prevzaté prostredníctvom román. jazykov (ľud. lat. *ceresia) z lat. cerasus, ktorého východiskom je gr. kerasos (Κέρασος), pôvodom asi z jazykov Malej Ázie – strom pochádza z čiernomorskej oblasti.

„krájadlo na pluhu“ (od 16. stor.) • Novšia forma pôvodného črieslo (tak dial.), z psl. *čerslo (*kert-sl-) „čo slúži na krájanie, rezanie“, odvodeného od ide. *(s)ker-t- „krájať, rezať“ ako rozšírenia ide. *(s)ker- „id.“; ďalej pozri ↗ krájať. Pozri aj ↗ trieslo1-2.

(od 19. stor.) • Málo jasné. Vysvetľovalo sa ako zjednodušenie staršieho čečeriť „strapatiť vlasy“ (od 19. stor.), ktoré sa usúvzťažňovalo s psl. *čečera (ďalej pozri ↗ čučoriedka; porov. i staršie čečeratý „rozstrapatený“). Iný výklad považuje slk. čeriť za reflex psl. *čeriti, od ide. *(s)ker- „krájať, rezať“ (↗ krájať) – k významu porov. brús. dial. čyryc’ „ťahať niečo a zároveň tým škriabať“.

↗ čierny – černokňažník (od *16. stor.), dial. i č(i)ernokrížnik • Pôvodne azda *čiernoknižník, doslova „kto má čiernu knihu“ (t. j. obsahujúcu magické formulky ap.); doložené formy výrazu naznačujú vplyv slov ↗ kňaz, ↗ kríž. Významový príznak „čierny“ (porov. i čierna mágia ap.) mohol vzniknúť aj pod vplyvom strlat. nigromantia, ktoré vzniklo (v dôsledku zblíženia s lat. niger „čierny“) z kresť. lat. necromantia „získavanie informácií o budúcnosti od duchov mŕtvych“, čo je prevzatie z gr. νεκρομαντεία (nekromanteía), utvoreného na základe gr. nekros (νεκρός) „mŕtvy“ a manteuō (μαντεύομαι) „veštiť, predpovedať“, od gr. mantis (μάντις) „prorok, veštec“.

(od 17. stor.) • Obmena staršieho črpať (ďalej pozri ↗ črpák), z psl. *čьrpati; výraz sa porovnáva s lat. carpere „trhať, šklbať“, stsev. hrifa „siahať po niečom, strhávať k sebe“, lit. kirpti „rezať, strihať“ – všetko od ide. *(s)kerp-, čo je rozšírenie ide. *(s)ker- „krájať, rezať“ (↗ krájať); význam sa zrejme posunul v smere „naberať, čerpať“, t. j. „(krájaním, rezaním, trhaním ap.) oddeľovať“ > „odčerpávať, čerpať“. Pozri aj ↗ -črieť.

(od 16. stor.) • Pôvodne čerstvý (tak ešte dial.), z psl. *čьrstvъ; azda od ide. *kért- „točiť, krútiť“ (ďalej pozri ↗ nakriatnuť) s pôvodným významom typu „pevne spletený ap.“ – odtiaľ 1. „pevný“ (porov. poľ. dial. czers­twy „o zdraví: pevný“ ap.), 2. „pevný, tvrdý; stvrdnutý, zostarnutý“ (slk. dial. čerstvý chlieb), ale aj 3. „plný síl, svieži“ (čerstvo posilný, čerstvá myseľ), odtiaľ 3.1. „pred krátkym časom získaný, vyrobený ap.“ (čerstvé pečivo) aj 3.2. „osviežujúci“ (čerstvý vzduch, čerstvá voda).

(od *15. stor.) • Psl. *čьrtъ, bez jednoznačne prijímaného výkladu. Odvodzovalo sa od ide. *(s)ker- „krájať, rezať“ (↗ krájať), avšak za predpokladu rôznych významových východísk – môže ísť o pôvodné adjektívum s významom typu „odseknutý“ (porov. lat. curtus „skrátený, obrezaný“) > „zmrzačený, skaličený ap.“ (porov. motívy krivého čerta v ľudových rozprávkach ap.); iný výklad vychádza z predstavy čerta ako podzemnej bytosti a predpokladá tu výraz s pôvodným významom „kto reže, kope, ryje ap.“ (porov. i miestne názvy typu Čertov lieh < *čьrtov-orъja „niečo čertom vyryté, vykopané“). Zaujímavé sú aj úvahy o možnej súvislosti výrazov čertať „čariť“, resp. s ↗ čiara (predstava magickej čiary ochraňujúcej pred zlými duchmi ap.?). Z odvodenín: čertiť sa hovor. expr. „zlostiť sa“ a i.

(od 17. stor.) • Pôvodne črv (tak dial.; porov. i spis. červ-iak expr. „červík“, červ-otoč „červotoč“), z psl. *čьrvъ. Výraz je asi mladším variantom psl. *čьrmъ „červ“, súvisiaceho so stind. krmiḥ, perz. kirm, alb. krimb, stír. cruim, lit. kirmis „červ“ ap. – všetko od ide. *kʷr̥mi- „červ, larva“. Z odvodenín: červotoč „červ žijúci v dreve“ (akiste k ↗ točiť vo význame typu „[krútením, točením] vŕtať, prevrtávať“, porov. i ↗ roztoč).

(od 15. stor.) • Staré príčastie od nedoloženého slovesa *červiť, ktorého východiskom je asi už psl. *čьrviti, od psl. *čьrvъ (↗ červ). Pôvodný význam *čьrviti bol „farbiť červom“ – červené (purpurové) farbivo sa získavalo zo zvláštneho druhu hmyzu (červce, zool. Coccoidea, Coccinea). Pozri aj ↗ šarvanec.

„uhládzať vlasy, srsť ap.“, staršie i „trhať, šklbať, driapať, škriabať“ (od 17. stor.), dial. i „zrážať, strhávať plody; biť, šľahať“ • Psl. *česati, *češǫ; súvisí s gr. xainō (χαίνω) „češem vlnu“, stsev. haddʀ „ženské vlasy, účes“, lit. kasti „ryť“, lot. kasīt „česať, zhrabovať, škrabať, driapať“ – všetko od ide. *kes- „škriabať, česať“. Pôvodný význam „škriabať, driapať ap.“ (> „česať, uhládzať“) zostal zachovaný v slk. dial. česať „strhávať plody“; na základe odvodenín typu rozčesnúť „prudkým úderom rozpoliť“ (pôvodne asi „rozdrapiť, roztrhnúť“) vznikol aj význam „udierať, biť, šľahať“. Z odvodenín: učesať, pričesať, od toho účes, príčesok; páčesy (k po-česať, ↗ pá-) a i. Porov. i ↗ cesnak, ↗ čaša, ↗ čechrať, ↗ chalan, ↗ chlácholiť, ↗ chochol, ↗ kasať, ↗ kaša, ↗ kostrbatý, ↗ kôš, ↗ šešuľa, ↗ šúľok.

gen. cti (od 15. stor.) • Psl. *čьstь (*kʷei-t-), gen. *čьsti (> slk. *čsti > cti) – odvodenina od ide. *kʷei-t- ako rozšírenia ide. *kʷei- „dávať pozor na niečo; ctiť si a i.“; ďalej pozri ↗ čítať. Z odvodenín: ctiť (psl. *čьstiti > slk. *čstiť > *cstiť > ctiť), poctiť, uctiť, od toho pocta, úcta a i. Pozri aj ↗ cnosť, ↗ častovať.

kuch. „opekané šúľky z mletého mäsa“ (od 20. stor.) • Zo srb., chorv. ćevapčići, čo je tvar mn. č. od ćevapčić – slovo je zdrobneninou od ćevap (staršie i kebab), prevzatého z tur. kebap, ktorého východiskom je arab. kabāb „pečené al. vyprážané mäso“. K morfologickej adaptácii výrazu (slk. čevapčiči neskl.) porov. aj ↗ ražniči.

(od 16. stor.) • Psl. *či (*kʷ-i) – pôvodne tvar inštr. sg. od ide. zámenného koreňa *kʷo-, *kʷe- (ďalej pozri ↗ kto); porov. lat. qui „ako“, stisl. hui „ako, prečo“ a i. Pozri aj z1 ↗ čiže.

(od 16. stor.) • Psl. *čьjь – odvodenina od zámen. základu *čь < ide. *kʷi-; ďalej pozri ↗ čo.

„siahať“ (od *17. stor.) • Novší hláskový variant ↗ siahať, asi s nepravidelným vývinom si- > ši- > či-.

expr. „biť, udierať, cápať“ (od 19. stor.) • Azda už psl. *čapati, zvukomalebného pôvodu (porov. ↗ čap2), podľa zvuku sprevádzajúceho údery. Rovnakého pôvodu je čapiť „udrieť, tresnúť“ (psl. *čapati), od neho čapkať, ako aj čapcovať expr. „zauškovať, fackať“ (k prípone porov. búriť : burcovať, kopať : dial. kopcať sa „potkýnať sa pri chôdzi“ ap.) i čaptať expr. „nemotorne, ťarbavo chodiť“ (asi podľa zvuku ťažkopádnych krokov). Pozri aj ↗ čapatý, ↗ čepeľ, ↗ čepiec.

↗ čapica

(od 15. stor.) • Psl. *čara (*kēr-) – pôvodne asi „vyrezaná línia, zárez“; od ide. *(s)ker- „krájať, rezať“ (↗ krájať). Z odvodenín: čiarka; slovesá čiar(ať), čiark(ať) a i. Pozri aj ↗ čarbať, ↗ čert.

↗ čaša

„krátka turecká fajka“ (od 19. stor.) • Z tur. gubuk, dial. gibuk „palica; násadka na fajku; fajka s dlhou násadkou“.

expr. „(hojdaním) tíšiť, uspávať“ (od 19. stor.) • Zvukomalebného pôvodu, doslova „utišovať zvukom či-či“.

expr. „hrabať (sa)“ (od 18. stor.) • Expresívneho pôvodu; k hláskovej stavbe porov. piplať sa, paprať sa ap.

(od *12. stor.) • Psl. *čьrnъ. Porovnáva sa so stind. kṛṣṇaḥ „čierny, tmavý“, lit. kēršas „čierny s bielymi škvrnami“, stprus. kirsnan „čierny“ a i. – všetko od ide. *kers-, *ker- (označenie tmavých farebných odtieňov). Z odvodenín: čierňava, čerň; černica „bot. Rubus“ (podľa sfarbenia plodov), černoch a i. Pozri aj ↗ černokňažník.

arch. „hraničná čiara, hranica“, staršie i črťaž, črtež „pôda získaná vyklčovaním lesa“ (od *15. stor.), dial. „chotárna hranica“ • Psl. *čьrt-ežь; odvodenina od psl. *čьrtiti (> slk. dial. črtiť „rozrývať zem; značkovať [stromy zárezom]“ ap.), od psl. *črta (↗ črta). Pôvodným významom psl. *čьrt-ežь bolo „črtenie, sekanie, klčovanie“ (k prípone *-ežь v názvoch deja porov. lúpež ap.), z toho „čo je vysekané, vyklčované“ > „takto získaná pôda“ i „hraničná čiara“.

(od 17. stor.) • Vzhľadom na í asi prevzatie z čes. číhati „striehnuť“ (s prehláskou u > i, porov. stčes. čúhati „id.“); pôvodná slk. forma môže byť zachovaná v dial. čuhať „vykukovať“. Východiskom je azda už psl. *čugati, ktoré sa odvodzovalo od psl. *čuti (↗ čuť) – z významového hľadiska „dávať pozor, vnímať ap.“ > „striehnuť, číhať na niekoho/niečo“. Iný výklad tu vychádza z vývinu typu „číhať, striehnuť, dávať pozor“ < „vykúkať“ < „vystupovať, trčať“ (porov. i čes. nos číhá z obličeje „vyčnieva z tváre“) a odvodzuje *čugati od psl. *čuga „vyvýšené miesto ap.“ (porov. ukr. dial. čuha „hora bez porastu“), ktoré považuje za variant psl. *čuka (porov. bulh. čuka „skalisko, skalnatý vrchol hory“ a i.), od ide. *keu-k- „ohýbať“; ďalej pozri ↗ kučera.

pobádanie koní, aby išli doľava (od 18. stor.) • Nejasné – azda zvukomalebné, podľa príslušného volania?

zool. „Misgumus“ (od 17. stor.) • Z maď. csík, asi zvukomalebného pôvodu – podľa zvuku, aký táto ryba (žijúca v bahnitých vodách) vydáva pri vdychovaní vzduchu.

„druh ostrého korenia“ (od 20. stor.) • Z jazyka mexických Indiánov nahuatl (chilli); do Európy sa dostalo špan. a angl. prostredníctvom.

cit. (od 20. stor.) • Zvukomalebné.

(od 17. stor.) • Psl. *činъ (*kʷei-n-), odvodenina od ide. *kʷei- „navrstvovať; zhromažďovať, zbierať; usporadúvať; budovať, konať“ (porov. stind. činóti „zbiera, zhromažďuje“, gr. poieō (ποιέω) „robím, konám“ a i.). Význam psl. výrazu sa vyvíjal v smere „usporadúvať; usporiadanie“ > „vykonanie (usporiadania), skutok, čin“ (pozri aj ↗ činiť) i „výsledok, spôsob (usporiadania)“ (porov. takým činom „takým spôsobom, tak“); protikladom k čin vo význame „usporiadanie ap.“ je nečin expr. „špina, neporiadok; haraburdie“. Z odvodenín: náčinie (pôvodne azda „[usporiadaný] súbor nástrojov“), príčina (staršie i „podmienka“; asi zo spojenia typu pri [takom] čine „pri spôsobe, za okolností“). Pozri aj ↗ činovať, ↗ činovník, ↗ čírovka, ↗ načim.

„juhoamerický hlodavec so vzácnou kožušinou“ (od 20. stor.) • Zo špan. chinchilla, málo jasného pôvodu. Vysvetľovalo sa ako prevzatie z aymarčiny (indián. jazyk v oblasti Peru), ale aj ako odvodenina od špan. chinche „ploštica“, ktorého východiskom je lat. cimex, gen. cimicis „id.“ (s nejasným významovým vývinom – prenos názvu vzhľadom na zápach?).

[‑n‑] „bicí hudobný nástroj z dvoch kovových kotúčov“ (od 20. stor.) • Z tal. cinelle mn., čo je asi skrátenie tal. bacinelle mn., od tal. bacinella „miska“ – výraz je odvodený od tal. bacino „okrúhla nádoba“, ktorého východiskom je ľud. lat. baccinus; ďalej pozri ↗ bazén.

arch. „robiť, konať“, kniž. „(pri počítaní) robiť, rovnať sa“ (od 15. stor.) • Psl. *činiti, odvodenina od psl. *činъ (↗ čin). Z odvodenín: učiniť kniž. „urobiť“, od toho účinok; počínať si, vyčíňať, k tomu počin, výčin; podobne aj prečin (od staršieho pre-činiť „dopustiť sa priestupku“), priečin(ok), záčin (zrejme od slovies typu pre-činiť, za-činiť v zúženom technickom význame „pre-, zahradiť“), súčin (od *s-činiť „spočítať násobením“?), zločin (↗ zlý) a i.

„športové náradie tvorené dvoma závažiami na držadle“ (od 20. stor.) • Podľa čes. činka (v tomto význame zaviedol M. Tyrš, spoluzakladateľ telovýchovnej organizácie Sokol), od staršieho čes. čin, činek, mn. činky „jatka, ktorá na krosnách rozdeľuje osnovu“; pozri aj ↗ činovať. – činovať „druh domácky vyrobenej tkaniny z prírodných vláken“, staršie i činovatina (od 17. stor.) • Asi odvodeniny od staršieho činovatý „tkaný z činovate“ (od 16. stor.), pôvodne azda „tkaný pomocou činov“, od činy mn. „súčasť snovadiel, latka nastavovaná na ich vrchnú a spodnú časť“ (porov. i dial. čince, činky mn. „súčasť krosien, tenké latky rozdeľujúce pred vrchným návojom nite osnovy“). Výraz sa vysvetľoval ako prevzatie zo strhnem schin, schine „latka“ (dnešné nem. Schiene „koľajnica; dlaha“ a i., ↗ šína); k začiatočnému š- porov. i dial. Sinky mn. „činky ako súčasť krosien“); iné výklady vychádzajú z domáceho pôvodu slova, ktoré malo vzniknúť významovým vývinom psl. *čimъ (↗ čin) v smere „čo je usporiadané“ > „súčasť krosien“, resp. môže byť reflexom homonymného psl. *čimъ, príbuzného s uvedeným nem. výrazom (v takom prípade obidvoje od ide. *skei- „rezať, odrezávať, oddeľovať“; ďalej pozri ↗ cep).

arch. „pracovník spolku, organizácie, funkcionár“ (od 19. stor.) • Z rus. činovník, čo je odvodenina od rus. čin „hodnosť, šarža, postavenie“, ktorého východiskom je psl. *činъ (↗ čin) – v slove nastal významový vývin „usporiadanie ap.“ > „miesto, postavenie (v istej štruktúre)“ > „funkcia, hodnosť“.

hovor. „nájomný dom“ (od 20. stor.) • Zo spojenia činžový dom, od staršieho činža „nájomné“ (aj „daň z majetku odvádzaná vrchnosti“, z toho „poplatok za prenájom pôdy, domu atď.“, od 16. stor.), čo je prevzatie z nem. Zins, ktorého východiskom je lat. census „odhad majetku rímskych občanov“; pozri aj ↗ cenzor.

cit. (od *17. stor.) • Zvukomalebného pôvodu. Z odvodenín: čipčať.

elektrotech. „polovodičová doštička s prvkami vytvárajúca integrovaný obvod“ (od 20. stor.) • Z angl. chip, pôvodne „drobný, tenký kúsok (dreva, kameňa ap.)“, doslova „odrezok“, od slovesa to chip „štiepať, sekať ap.“. Pozri aj ↗ šifón.

(od *16. stor.) • Nie celkom jasné. Vysvetľovalo sa ako prevzatie z maď. csipke „id.“, ktoré sa interpretuje buď 1. na základe maď. csipked „štípať; ďobať; pichať (o komároch)“ (názov môže súvisieť s „prepichnutými“ otvormi na ozdobných čipkách), alebo 2. významovým odštiepením od maď. csipke „šípová ruža; jej červený plod“ (prevzatie sl. pôvodu, porov. slk. šípka – ↗ šíp). V maď. s ďalším vývinom „tŕň“ > „ostré zakončenie, špic“ > „ozdoba s takýmito zakončeniami“. Podľa iného výkladu je slovo čipka domáce (*čipьka; prevzaté aj do maď.) – išlo by o odvodeninu od psl. *čip- (*keip-, od ide. *skei-p- „rezať, odrezávať, oddeľovať“, ďalej pozri ↗ cep) s významovým vývinom „rezať“ > „miesto rezu, kraj oddeleného predmetu“ > „ozdoba na kraji“; k významu porov. rúbať : obruba „úprava okraja tkaniny obšitím ap., lem“ a i.

„druh mäsitej huby (bot. Tricholoma)“ (od 20. stor.) • Zrejme odvodenina od rovnakého koreňa ako rus. čírej „vred“, načireť „dozrieť (o vrede)“, srb., chorv. čír „vred“ a i. Východiskom je už psl. *činъ, porovnávané s gr. skiros „stvrdnutá opuchlina al. nádor“; novšie výklady tu však vidia odvodeninu od ide. *(s)ker- „krájať, rezať“ (↗ krájať; pomenovanie podľa sprievodných pocitov pri tvorbe vredu), resp. od ide. *teu̯ei- „klásť, usporadúvať“ (↗ čin; pôvodne asi „čo sa usporiadalo, urobilo“; porov. urobil sa mu, zbiera sa mu vred ap.). V prípade názvu huby možno uvažovať o posune „vred, opuchlina, výrastok“ > „(mäsitá) huba“.

(od 16. stor.) • Psl. *čirъ (*keir-/*ker-). Azda súvisí s psl. *ščirъ (*skeir-/*sker-), zachovaným napr. v poľ. szczery (stpoľ. szczyrý) „úprimný“, rus. dial. ščiryj „úprimný, čistý“ a i. – psl. *ščirъ sa porovnáva s gót. skeirs „jasný, svetlý, zreteľný“, nem. schier „čistý, číry“, angl. sheer „číry, bez prímesí“ a i., odvodenými od ide. *skei-, *skeiə-, *skeiā- „matne sa lesknúť“. Pozri aj ↗ šíry1.

(od 15. stor.) • Psl. *čislo (*čit-slo) – odvodenina od psl. *čitati (↗ čítať) vo význame „rozoznávať (jednotlivé položky); rátať“, z toho „výsledok, počet, číselný údaj“. Z odvodenín: číslica, prvočíslo (o akomsi „prvotnom“ čísle, ku ktorému nemožno dospieť súčinom prvočiniteľov) a i.

(od *13. stor.) • Psl. *čistъ (*kīstъ); súvisí s lot. šķīsts, stprus. skīstans akuz. „čistý“, pôvodne asi „orezaný, oddelený, očistený“ – ide o príčastie od slovesa zachovaného v lit. skiesti „oddeľovať“, lot. šķiest „trúsiť, rozprašovať“; všetko od ide. *skeid- „rezať, oddeľovať“, ďalej pozri ↗ cediť. Z odvodenín: čistina (o vyrúbanom, čistom mieste v hore); čistiť, od toho čistec „bot. Stachys“ (doslova „čistiaci [rany]“), čistka hovor. („čistenie“: č. v podniku ap.) a i.; očistiť, od toho očista aj očistec a i. Pozri aj ↗ očistom.

(od 16. stor.) • Psl. *čitati, *čitajǫ – imperfektívum od psl. *čisti, *čьti (porov. čes. čísti, čtu „čítať“), ktorého východiskom je ide. *kʷei-t- ako rozšírenie ide. *kʷei- „dávať pozor na niečo a i.“; ďalej pozri ↗ čajsi. Význam sa posunul v smere „dávať pozor“ > „pozorovať, vnímať, rozoznávať ap.“ (porov. čítať niekomu myšlienky, čítať z očí, na tvári a i.); čítať niečo napísané sa vysvetľuje posunom v smere „rozoznávať znaky“; význam „rátať“ (dial. čítať dukáty, čítať do sto ap.; porov. počítať, sčítať, k tomu počet, súčet i účet [od *u-čítať < *-čitati]) vznikol z pôvodného „rozoznávať, rozlišovať jednotlivé položky ap.“. (Ne)príčetný pôvodne znamenalo asi „ktorý (ne)možno pri(pó)čítať“ (o skutkoch: napr. čin; druhotne o osobách: konať v (ne)príčetnosti). Pozri aj ↗ číslo, ↗ česť, ↗ šetriť.

„zool. Carduelis“ (od *13. stor.) • Psl. *čižь (azda *čig-j-), zdrobnene *čižikъ – asi zvukomalebného pôvodu, podľa kriku vtáka.

(od 18. stor.) • Spojenie ↗ či vo význame „alebo“ (tak či onak „tak alebo onak“ ap.) a zdôrazňujúcej častice ↗ že – porov. i čes. čili, neboli „čiže“, zložené z či (resp. nebo „či, alebo“) a častice -li.

↗ číž

(od *16. stor.) • Z maď. csizma, čo je prevzatie zo srb., chorv. čizma – východiskom výrazu je tur. gizme „čižma (s vysokou sárou)“.

„štikútať“ (od 17. stor.) • Azda už psl. *čkati, zvukomalebného pôvodu.

v slovesách dočkať, počkať, prečkať, vyčkať • ↗ čakať

(od 15. stor.) • Z hľadiska pôvodu zdrobnenina od ↗ člen (tam aj o významovom vývine), avšak novšie koreňové á nie je jasné – podľa češtiny (už stčes. člének, článek).

cit. (od 19. stor.) • Zvukomalebné. Z odvodenín: čliapať expr. (od toho čľapotať, čľapot), čľapkať, čliapkať a i. Pozri aj ↗ čľapatý, ↗ čľup.

expr. „ploský, sploštený“ (od 20. stor.) • Azda expresívna obmena ↗ čapatý (t. j. „bitím, udieraním sploštený“?); začiatočné čľ- môže byť podľa citoslovca ↗ čľap, napodobňujúceho zvuky sprevádzajúce náraz, úder ap.

↗ čľap

(od 19. stor.) • Psl. *členъ (*kel-n-), pôvodne asi „kĺb“ (porov. odvodené členok, od 17. stor.) – azda od ide. *(s)kel- „ohýbať“ (ďalej pozri ↗ kloniť); podľa iného výkladu od ide. *bhel-, *kʷel- „otáčať (sa)“ (↗ kolo). Súčasný význam vznikol vývinom „kĺb“ > „časť tela, úd“ > „časť celku; príslušník niečoho ap.“; možný je tu aj vplyv lat. articulus „článok (prsta), kĺb, členok; časť (reči), odsek“, resp. lat. membrum „úd (časť tela); časť (reči), odsek; účastník, člen niečoho“. Z ďalších odvodenín: členiť, členitý a i. Pozri aj ↗ čeľaď, ↗ článok.

↗ čľap

(od *13. stor.) • Psl. *čьlnъ (*kel-n-); súvisí so sthnem. scalm „loď“, lit. kélmas „kmeň stromu“, dial. kelnas „rybársky čln“ a i. — všetko od ide. *kel- „biť, ťať, sekať“ (↗ klať); z významového hľadiska „čo je sťaté, osekané ap.“ > „kmeň stromu“ > „z neho zhotovený jednoduchý čln“, vzhľadom na tvarovú podobnosť prenesené aj na tkáčsky člnok.

(od 15. stor.) • Skrátenie pôvodného *čelovek (k ďalšiemu skracovaniu porov. slk. dial. čoviek, čľek), z psl. *čelověkъ. Ide o starú zloženinu psl. *čel- (zrejme rovnakého pôvodu ako psl. *čeljadъ; ↗ čeľaď) a *věkъ (*voiko-), ktoré môže súvisieť s lit. vaikas „dieťa, chlapec, syn“ (v takom prípade „syn rodu, dieťa rodu“ > „človek“); iný výklad vysvetľuje *věkъ ako činiteľské meno od ide. *ueik- „(životná) sila; prejavovať silu ap.“ (↗ vek) a predpokladá tu vývin „bojovník, pracovník čeľade, rodu“ > „človek“. Nadčlovek vzniklo prekladom nem. Übermensch, ktoré použil nem. filozof F. W. Nietzsche (1844 – 1900); pozri aj ↗ superman. K ľudia mn. pozri ↗ ľud.

cit. (od 19. stor.) • Zvukomalebného pôvodu; porov. hláskovo blízke ↗ čľap.

expr. „čarbať“ (od 19. stor.) • Pôvodne asi *márať (porov. poľ. dial. marać, rus. марать „špiniť, mazať“ a i.), z psl. *marati (*mor-), porovnávaného s gr. moryssō (μορυσσῶ) „začierňujem, špiním“, lit. muršinti „znečisťovať“ a i. – všetko od ide. *mer-, *mor-(u-) „čierniť, tmavá farba, škvrna od nečistoty“. Začiatočné č- (*čь-) v čmárať sa vysvetľuje ako možný reflex expresívnej predpony *ča-/ *če-/ *čь- (porov. aj ↗ čamrva, ↗ čeperiť sa). Pozri aj ↗ moriť2.

„zool. Bombus“ (od 19. stor.) • Odvodenina od staršieho čmeľ (od *16. stor.), ktorého východiskom je psl. *čьmelь (*kem-), od ide. zvukomalebného koreňa *kem- (porov. napr. nem. hummeln „bzučať“, lit. kimti „strácať hlas, chrapieť“ a i., ako aj nem. Hummel „čmeliak“, lit. kamanė „čmeľ zemný“ a i.). Pozri aj ↗ komár.

„(silno) dymiť“ (od 19. stor.) • Obmena ↗ smudiť; zmena sm- > čm- a významový posun. Posun „horieť“ > „horieť s dymom, dymiť“ nastal asi pod vplyvom ↗ čadiť.

bot. „horná časť piestika s bliznou“ (od 20. stor.) • Podľa čes. čnelka (ako botanický termín zaviedol v 19. stor. čes. prírodovedec J. S. Preši), od čes. čnéti „čnieť, vyčnievať“.

„vypínať sa, strmieť“ (od 19. stor.) • Málo jasné. Vysvetľovalo sa ako možný reflex psl. *čьnéti (*kēn-), od ide. *ken- „novo sa objavovať“ (ďalej pozri ↗ -čať); podľa iného výkladu ide o prevzatie z čes. čnéti, považovaného za obmenu staršieho čméti < trméti < *trьměti, od psl. *tьrnьbti < ide. *(s)ter-m- (ďalej pozri ↗ strmý, ↗ trimať); k významu porov. strmieť (sa) kniž. „vypínať sa, čnieť“.

↗ cnosť

(od 15. stor.), dial. i co, so • Z pôvodného *čьso, *čьtо (odtiaľ slk. *čso ako východisko pre uvedené slk. formy), čo je tvar genitívu („čoho“) psl. *čьto „čo“ – výraz je zložený z psl. *čь (zachované v ↗ nič < *ničto, zrejme i v zač [čo si zač?] < *za čь) a rozširujúcej častice *to (od rovnakého koreňa ako ↗ ten). Nerozšírené psl. *čь súvisí s chet. kuit „čo“, stind. cit „dokonca, aj“, avest. -čit, arm. in-č, gr. ti (τι), lat. quid, stír. cid „čo“ a i. – všetko od ide. *kʷid „čo“, od ide. zámenného koreňa *kʷo-, *kʷe-. Pozri aj ↗ čí, ↗ nivočiť.

staršie i čukeláda, čukoláda (od 17. stor.) • Z jazykov mexických Indiánov (nahuatl chocolatl, doslova „kakaový nápoj“ – zloženina choco „kakao“ a latl „voda“). Do európskych jazykov preniklo prostredníctvom špan. chocolate.

expr. „ostro páchnuť“ (od 18. stor.) • Azda už psl. *čьpěti, súvisiace s psl. *ščьpěti (↗ špieť) a *ščipati (↗ štípať); z významového hľadiska „štípať“ > „ostro páchnuť“, porov. i štipľavý zápach. Z odvodenín: čpavok chem. „amoniak“ (podľa čes. čpavek, od čes. čpavý „ostro zapáchajúci“).

bot. „Padus“ (od *13. stor.) • Psl. *čermucha (*kermūs-); súvisí s gr. kremyon (κρέμμῡον), krommyon (κρόμμυον) „cibuľa“, angl. ramson, lit. kermuše „cesnak medvedí“ a i. – všetko od ide. *krem-, *kerm-, označujúceho rôzne druhy cibule a cesnaku; na čremchu azda prenesené pre jej výraznú vôňu.

v spojení črenový zub „4. a 5. v poradí“, staršie i črenovný, črenný (od 17. stor.) • Odvodenina od čren (porov. staršie slk. čren „čeľusť“, 18. stor.), z psl. *čermъ „črenový zub; čeľusť“, nejasného pôvodu. Porovnávalo sa so stsl. čemъ „čeľusť, líce“ a lot. ceruok(s)lis „očný zub“; iné výklady zbližujú *čerm- s psl. *skramъ (↗ škraňa; názvy častí tela sa často prenášajú na susedné časti) či s psl. *kormъ (↗ koreň; k významu porov. rus. korennój zub (Kоренной зуб) „zub stolička“), resp. odvodzujú *čerm- od ide. *(s)ker- „krájať, rezať“ (↗ krájať), čo predpokladá významový vývin „krájať, rezať“ > „ostrý; ostrá kosť“ > „čeľusť; črenový zub“. Pozri aj ↗ črienka.

(od *15. stor.) • Psl. *čerpъ; usúvzťažňuje sa so stind. karparah „šálka, hrniec“, sthnem. scirbi, nem. Scherbe „črep; hlinený hrniec“, lot. šiperpele „trieska“ a i. – všetko asi od ide. *(s)ker-p-, čo je rozšírenie ide. *(s)ker- „krájať, rezať“ (↗ krájať); išlo by o pomenovanie črepu ako predmetu s ostrými hranami, vhodného na rezanie.

(od 17. stor.) • Psl. *červo (*ker-uo-), odvodenina od ide. *(s)ker- „krájať, rezať“ (↗ krájať) – pôvodne asi „čo sa krája, reže“; výraz akiste súvisel s rozrezávaním zvieracieho brucha s cieľom získať vnútornosti na prípravu potravy, odtiaľ i súčasný význam. Pozri aj ↗ čerebľa, ↗ črievica.

„stádo“ (od 17. stor.) • Psl. *čerda (pôvodne azda označenie pasúceho sa stáda, na rozdiel od dobytka nachádzajúceho sa v stajniach; ↗ stádo); porovnáva sa so stind. śárdha- „črieda, kŕdeľ“, gót. haírda, nem. Herde, angl. herd „črieda“, lit. kerdžius „pastier“ a i. – všetko od ide. *kerdho-, *kerdhā „rad; črieda“. Pozri aj ↗ kŕdeľ, ↗ striedať.

„rukoväť noža ap.“ (od 17. stor.) • Akiste súvisí s čren (↗ črenový), no vznik významu „rukoväť noža“ nie je jasný – azda posunom „čeľuste“ > „(kostené) rukoväti zvierajúce nôž z obidvoch strán“? Pozri aj ↗ čereň.

v slovesách načrieť, začrieť (od 18. stor.) • Psl. *čьrěti (*čerp-ti), ktoré má rovnaký koreň ako psl. *čьrpati (↗ čerpať).

(od 17. stor.) • Od staršieho črieva „id.“ (od 17. stor.; porov. i dial. črieva „niekdajší druh čižiem“). Ide o substantivizovanú formu adjektíva *čьrvъjь m., *čьrvъja ž., *čьrvъje s. „súvisiaci s črevom, bruchom“, od psl. *čьrvo (↗ črevo) – pôvodne išlo zrejme o označenie obuvi zhotovovanej z menej hodnotnej kože na bruchu zvieraťa.

„drevená nádoba s uchom (na pitie žinčice)“ (od *16. stor.) • Od staršieho črpať „čerpať“ (porov. aj odvodené črpkáť expr. „nabrať al. vyliať trochu tekutiny“), ktoré je z hľadiska pôvodu hláskoslovným variantom čerpať (*čьrpati). Pôvodným významom slova črpák (*čьrpakъ) bolo „čo slúži na čerpanie“, odtiaľ „nádoba na (čerpanie a) pitie žinčice“.

(od 19. stor.) • Psl. *črta; odvodenina od psl. *čerti (*čьrt-ti), *čьrtъ „sekať, robiť zárezy ap.“ (porov. csl. črěsti „rúbať“), to od ide. *(s)ker- „krájať, rezať“ (↗ krájať). Význam „menší prozaický literárny útvar“ je podľa nem. Skizze (z „skica“). Pozri aj ↗ čierťaž.

↗ červ

expr. „byť učupený; čupieť, trčať“ (od 18. stor.) • Azda už psl. *čučať (*keuk-é-), od ide. *keu-k- „ohýbať“ (ďalej pozri ↗ kučera) – pôvodný význam bol asi „byť zohnutý, skrčený ap.“. Pozri aj ↗ čušať.

hypokorist. „pes“ (od *19. stor.) • Od volania typu ču- na domáce zvieratá (napr. dial. čun-čun „volanie na ošípanú“) – k pomenovaniu porov. dial. čubi-čubi (privolávanie kureniec); dial. čubo hypokorist. „pes“.

bot. „Vaccinum myrtillus“, staršie aj čečeredka, čičer(i)edka, čičeródka ap. (od 17. stor.) • Málo jasné; vzniklo azda nepravidelnými obmenami čečerietka (tak dial.) – mohlo by tu ísť o zdrobneninu od *čečera (k prípone porov. izba : izbietka) ako možného reflexu psl. *čečera (*keker-), porovnávaného s lit. kekeras „druh huby (bot. Botrytis)“, lot. cekers „peň stromu vytrhnutého aj s koreňmi; kučery“. Pozri aj ↗ čeriť.

(od 19. stor.) • Psl. *čudo, gen. *čudes-e (porov. čudesá mn. aj odvodené čudesný). Usúvzťažňuje sa s psl. *čuti (↗ čuť) – išlo by teda o pôvodné označenie neobyčajného zmyslového vnemu, porov. ↗ zázrak ap. V zmysle iného výkladu súvisí s psl. *kuditi vo výcho­diskovom význame „kričať“ (porov. stsl. kuditi „haniť, znevažovať“ – z ide. *keusd-, *kud- „kričať [na niekoho]; nadávať niekomu, vysmievať sa“), porov. gr. kydazō (κυδάζω) „hanobím“, nór. dial. huta „kričať“, ↗ šudiť a i., s predpokladaným ďalším vývinom „preklínať“ > „škodiť čarovaním; robiť magické úkony ap.“. Z odvodenín: čudný (k spojeniu č. patrón pozri ↗ patrón), čudák, čudovať sa a i. Pozri aj ↗ cudný.

expr. „bakuľa“ (od 19. stor.) • Azda expresívna obmena pôvodného *čukaňa, odvodeného od *čuka, ktoré mohlo vzniknúť na základe psl. *čukati „udierať, biť ap.“ (> slk. dial. čukať „(o hodinách) tikať“, čuknúť „udrieť, buchnúť“), zvukomalebného pôvodu (porov. aj ↗ čuchnúť) – v takom prípade s významovým vývinom „udierať, biť“ > „čo slúži na bitie; tyč, palica“, porov. biť : bidlo ap. Menej pravdepodobné sa zdá usúvzťažňovanie s ↗ čakan.

(od 17. stor.) • Azda už psl. *čuchъ „čuchanie ap.“, od slovesa *čuchati (> slk. čuchať, od 18. stor.), čo je odvodenina od psl. *čuti (↗ čuť) so zúžením významu na „vnímať vôňu, zápach“.

expr. „ozvať sa, muknúť“ (od 19. stor.) • Zvukomalebného pôvodu, akiste od citoslovca typu čuk! čuch! – porov. aj hláskovo blízke slk. dial. čukať, čuknúť; ďalej pozri ↗ čugaňa.

„natriasať, šuchoriť“ (od 19. stor.), dial. i čochrať • Nie celkom jasné. Pôvodne azda *šuchrať, zvukomalebného pôvodu (porov. šuchoriť, ďalej pozri ↗ šúchať); nemožno vylúčiť ani expresívnu obmenu ↗ čechrať.

↗ čuť

(od 18. stor.) • Pôvodne asi príčastie od slovesa ↗ čuť, čo predpokladá významový vývin typu „ktorý (po)čul, uvedomil si, pocítil ap.“ > „ktorý vníma, reaguje; ktorý je živý, pohyblivý, čulý“. Menej pravdepodobná sa zdá domnienka, že čulý vzniklo nepravidelnou obmenou (novšie -u- podľa ↗ čuť) pôvodného čilý „odpočinutý“ (psl. *čilъ), od slovesa *čilъ „odpočívať“ (ďalej pozri ↗ -počinúť); t. j. z významového hľadiska „odpočinutý“ > „svieži, čulý ap.“. Z odvodenín: rozčúliť.

„zízať, okáliť, civieť“ (od 20. stor.) • Podľa čes. čuměti, nejasného pôvodu – môže ísť o expresívny výraz, iný výklad tu však uvažuje o súvislosti s psl. *čuti (↗ čuť) ako slovesom zmyslového vnímania.

„kvočať“ (od 18. stor.) • Azda už psl. *čupěti, odvodzované od zvukomalebnej častice typu čup!, označujúcej rýchly pohyb – v takom prípade bola pôvodnejšia asi forma čupnúť si dok. „kvoknúť si“, ku ktorej bolo až dodatočne utvorené stavové sloveso čupieť nedok.

expr. „štica, kečka, hriva“ (od 18. stor.) • Azda už psl. *čuprina, od psl. *čupra (porov. slk. dial. čupra „hlava [obyč. strapatá]“, čupry „štica, hriva“), čo je odvodenina od psl. *čupъ (porov. poľ. dial. czup „ženský vrkoč zvinutý vzadu na hlave; zväzok pier na hlave vtáka“ a i.), ktoré je variantom psl. *čubъ, *čuba (porov. slk. dial. čuba „dlhšie vlasy nad čelom“), kečka a i.). Psl. *čuprъ (*keup-), *čubъ, *čuba (*keub-) súvisí s nem. Schopf „vlasy na hlave; chumáč vlasov, štica“, jnem., rak. nem. Schaub „otiepka slamy; slamený vecheť“ — východiskom je azda ide. *(s)keup-, *skeub(h)- „chumáč (vlasov), strapec ap.“. Pozri aj ↗ kytica, ↗ šklbať.

(od 18. stor.) • Zvukomalebného pôvodu.

(od 17. stor.) • Zvukomalebné; porov. ↗ cvrlikať.